Ekumenizmus a zmierenie

(sviatok 12. mája)

 

„Celý zmysel môjho života spočíva v Božom zámere, aby som aj ja svojím spôsobom prispel k tomu, aby sa jedného dňa, určenom božskou Múdrosťou, ktorá všetko riadi svojou silou a sladkosťou, východní kresťania navrátili do katolíckej jednoty. Neustále túžim pre to pracovať. Narodili sme sa pre únavnú prácu a odpočinieme si v nebi. Som povolaný k tomu, aby som prispel k spáse svojho ľudu, ľudu slovanského, a tiež k tomu, aby som pracoval na spáse duší udeľovaním sviatosti zmierenia.“

(sv. Leopold Mandič)

 

Narodil sa 12. mája 1866 v meste Herceg Novi (taliansky Castelnuovo) v Čiernej Hore a pri krste prijal meno Bogdan. Bol posledný z dvanástich detí rybára a obchodníka Petra Mandiča a Karolíny Zarevićovej. Rodina bola katolícka a najmä na matku si Bogdan spomínal aj po niekoľkých rokoch takto: „Bola výnimočne zbožná. Najmä jej môžem ďakovať za to, čím som sa stal.“ Chlapec bol rozumný, sústredený, veľmi nadaný a celý svoj čas trávil buď doma, v škole alebo v kostole, aj napriek tomu, že mal veľmi živú povahu. V šestnástich rokoch, 16. novembra 1882, vstúpil do kapucínskeho seminára v Udine.

Bogdanovo povolanie sa zrodilo z veľkej apoštolskej úzkosti. Odchádzal, aby sa stal misionárom „medzi svojimi ľuďmi“. Skúšobný rok strávil v Bassano del Grappa v oblasti Vicenzy, kde spolu s kapucínskym habitom prijal 2. mája 1884 aj meno Leopold. Počas štúdia filozofie v Padove po prvýkrát, ako sám píše, započul Boží hlas, ktorý mu hovoril o návrate východných kresťanov ku katolíckej jednote. To sa stane zásadnou orientáciou jeho života, refrénom jeho túžob, zmyslom jeho poslania.

Na jeseň roku 1888 prešiel do kláštora Vykupiteľa v blízkosti benátskeho ostrova Giudecca, aby mohol dva roky študovať teológiu. Dňa 20. septembra 1890 v kostole La Salute bol vysvätený za kňaza. Bol bližšie k svojmu misionárskemu snu. Ihneď požiadal predstavených, aby ho ako misionára poslali na Východ. Odpoveď bola záporná: príliš koktal a predstavení ho nepovažovali za vhodného. Aj jeho neskoršie opakované žiadosti boli zamietnuté. Stiahol sa do poslušného mlčania, do tajomstva modlitby za jednotu a do tieňa spovednice. Pred malým bratom sa otváral misijný priestor väčší než celý Východ.

Počas siedmich rokov v Benátkach sa stal majstrom ducha, ktorý bol obdarený zvláštnymi duchovnými darmi, a človekom, na ktorého sa mnohí obracali s prosbou o radu. Nasledujúce tri roku prežil v malom hospici v Zare, odkiaľ ho opäť povolali do Talianska. V Bassane prežil päť rokov, ktoré zasvätil pobytu v spovednici, modlitbe a štúdiu svätého Tomáša a svätého Augustína. V roku 1905 bol na rok poslaný do kláštora v Capodistrii, kde pôsobil ako vikár. Potom ho znovu povolali do Talianska. Prežil tri roky vo Vicenze, kde sa staral o skupinky františkánskych terciárov a noci trávil v modlitbách, ktoré musel znásobiť kvôli žartu troch mladých robotníčok, kvôli ktorému bol zbavený poverenia spovedať. Zdalo sa mu, že sa všetko zrútilo: jeho povolanie na Východ, jeho túžba po aktívnom apoštoláte, verejne prospešná služba. Bol malým bratom, ktorý bol súci len na spovedanie, ale aj toho bol pozbavený. To bolo jeho sebazaprením, ale tiež jeho mystickým odovzdaním sa v modlitbe.

V roku 1909 bol preložený do Padovy a predstavení mu zverili vedenie študentov a prednášanie patrológie. Napriek tomu, že nemal dar slova a svojmu koktaniu dokázal v srdciach ostatných vzbudiť lásku ku kázaniu, založenom na evanjeliu. Táto hutná doba štúdií a učiteľského pôsobenia v Padove bola dramatickým vyvrcholením jeho ekumenického a misionárskeho povolania, ktoré sa zmenilo na hrdinskú obeť seba samého. V januári 1911 písal svojmu duchovnému vodcovi, ktorý mu odpovedal: „Buďte si istý tým, že tento postoj modlitby a obeti pred Otcom všetkých pravoslávnym určite veľmi prospieva.“ Dňa 19. novembra 1912 sa ponúkol ako obeť za svojich študentov.

Tieto hrdinské činy sú obratom v jeho živote, počiatkom nového duchovného rozmeru. Mal štyridsaťsedem rokov a muselo pre neho byť tvrdé a bolestné nahradiť v súlade s Kristom a svätým Františkom svoje sny o misionárskom apoštoláte prijatým utrpením. V roku 1914 bol zbavený vedenia študentov a jeho ďalší život sa stal akoby trvalým mučeníctvom spovedi, ukrižovaným v spovednici. Jeho srdce však zostalo aj naďalej na Východe.

Po pobyte v rôznych kláštoroch  bol až do konca života spovedníkom v Padove. Zatvoril sa do svojej izbičky 2×3 metre, v ktorej až do svojej smrti vykonával službu zmierenia a milosrdenstva. Jeho Východom sa stal každý človek, ktorý prichádzal prosiť o duchovnú pomoc. 13. januára 1941 sám napísal: „Ktokoľvek bude potrebovať moju službu, bude pre mňa Východom.“Spovedal desať alebo aj dvanásť hodín denne, v horúčave, v zime, aj keď bol unavený alebo chorý. Svojim kajúcnikom hovoril: „Buďte pokojní, všetko zhoďte na moje bedrá, postarám sa o to,“ a bral na seba obety, modlitby, nočné bdenie, pôsty, krvavú disciplínu. S radosťou vítal svojich kajúcnikov, ďakoval im a rád ich aj objímal. Keď si raz omylom kajúcnik sadol na jeho kreslo, vypočul jeho spoveď na kolenách vedľa neho. Keď ho obviňovali, že nie je dosť prísny, vždy ukázal na Ukrižovaného a odpovedal s obdivuhodnou skúsenosťou Božieho milosrdenstva: „Keby ma ukrižovaný Kristus obviňoval z nedostatku prísnosti, odpovedal by som mu: Tento smutný príklad, môj požehnaný Majster, ste mi dali Vy; ja som ale ešte nedospel k tomu bláznovstvu, aby som za ľudí zomrel!“

Jeho zdravotný stav sa zhoršil. 29. júla 1942 celý deň bez prestania spovedal a potom strávil noc v modlitbách. Keď sa ráno 30. júla pripravoval na omšu, omdlel. Preniesli ho na lôžko, kde prijal sviatosti chorých: potom začal opakovať posledné slová modlitby Zdravas Kráľovná a s rukami pozdvihnutými k nebu, akoby sa s niekým išiel stretnúť, vydýchol naposledy.

Po tridsiatich rokoch, 2. mája 1976, ho Pavol VI. vyhlásil za blahoslaveného, 16. októbra 1983 ho Ján Pavol II. svätorečil.