História

Začiatky pôsobenia

Začiatky pôsobenia kapucínov v Žiline

Pôsobenie kapucínov v Žiline sa začalo listom provinciála brata Šebastiána Petra Jaďuďa z 19.04.1990, v ktorom požiadal Biskupský úrad v Nitre o súhlas pôsobenia rehole v Žiline. Vtedajší diecézny biskup Ján Chryzostom Korec, listom č. 989/1990 z 25.05.1990 promptne odpovedal a podľa kánonu 609 CIC dal naň súhlas. V liste doslovne hovorí: „Súhlasím, aby ste mohli otvoriť a do činnosti uviesť novú rehoľnú komunitu kapucínov v Žiline. Dávam Vám do úžitku kostol sv. Pavla apoštola a k nemu patriaci dom, zvaný Sirotár (bývalý biskupský sirotár)… Dajte vyhotoviť prenájomnú zmluvu…a zmluvu v troch exemplároch predložte tunajšiemu úradu na schválenie. O rozsahu činnosti Vašej komunity v Žiline ráčte sa dohovoriť s miestnym vdp. dekanom Jozefom Nogom.“

Prví kapucíni sa objavili v Žiline už v polovici roka 1990, ale prvá verzia požadovanej nájomnej zmluvy uzrela svetlo sveta až v roku 1995 a posledná bola schválená až koncom roku 1997, teda po siedmich rokoch.

Prečo nastalo také dlhé časové vákuum? Na to je potrebné ísť trochu ďalej a spoznať minulosť.

Vplyv udalostí na nájomnú zmluvu

V roku 1950 kláštor vyvlastnil štát. Pôsobili v ňom štátne stredné a základné školy.

V osemdesiatych rokoch 20. storočia bola budova kláštora obnovená a uspôsobená na galerijné účely. V septembri roku 1958 tu začala svoju činnosť Stredná zdravotnícka škola v Žiline. Štrnásť rokov sídlila v budove bývalého jezuitského kláštora až sa napokon v septembri roku 1972 presťahovala do vlastnej novopostavenej budovy na Hlbokej ceste. Potom budovu obsadzovalo Gymnázium Žilina, sídliace na Námestí Petra Jilemnického a od 17.10.1977 objekt od Gymnázia, na základe rozhodnutia ONV Žilina č.203/77 z 13.10.1977, prevzala Považská galéria v Žiline.

Do jej správy sa pravdepodobne nedostala, alebo o ňu neprejavila záujem, zadná časť Sirotára s vchodom z Jezuitskej ulice, ktorá už dlhšiu dobu nebola obývaná. Zvonku bola veľmi ošarpaná a vzbudzovala vizuálnu hrôzu. Iba jej severná časť bola vzhľadnejšia, nakoľko v nej bola zriadená materská škola.

V decembri r. 1977 vypracovala Okresná pamiatková správa v Žiline zámer pamiatkovej obnovy tohto pamiatkového objektu pre potreby galérie. Celkový náklad pamiatkovej obnovy mal dosiahnuť sumu 50,6 milióna slovenských korún. Považská galéria prebudovala v rokoch 1980-1986 prednú časť Sirotára (od Mariánskeho námestia) na veľké výstavné miestnosti a to s nákladom 6,4 milióna korún a v roku 1989 s nákladom 0,9 milióna korún. Spolu teda preinvestovala 7,3 milióna korún. Po páde totality odmietla vydať rekonštruovaný Sirotár farskému úradu v Žiline, ktorý si podľa zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd nárokoval objekt vrátiť.

Kauza Sirotár na súde v Žiline

Keďže Považská galéria odmietla vydať rekonštruovaný Sirotár, Farský úrad si začal na súde v Žiline, v zmysle zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd, naň nárokovať. Napokon Rímskokatolícky farský úrad v Žiline podal 25. novembra Návrh na vydanie nehnuteľnosti na Okresný súd v Žiline. Pojednávanie sa uskutočnilo na Okresnom súde v Žiline 9. decembra. Riaditeľ Považskej galérie v Žiline, akademický maliar Andrej Barčík, však namietal, že Rímskokatolícky farský úrad v Žiline nemá dostatočnú spôsobilosť na preberanie nehnuteľností.

O prinavrátení rozhodol až Okresný súd v Žiline rozsudkom 9C 1023/91-68 z 05.11.1992. Proti rozsudku sa však Považská galéria odvolala. Krajský súd v Banskej Bystrici prvostupňový rozsudok dňa 01.04.1993 potvrdil, takže ho bola donútená vydať. Tým sa skončila právna neistota s objektom Sirotár. Nastali však problémy s vysťahovaním výstavných artefaktov, ktoré sa začalo až koncom roka 1993. Problematickou sa javila aj použiteľnosť objektu. Pred obdobím totality ho napĺňalo až 140 sirôt a bol k tomu aj stavebne uspôsobený. Ja zaujímavé, že fyzické odovzdanie budovy niekdajšieho jezuitského kláštora sa uskutočnilo až 2. decembra 1993. Pre kapucínsku komunitu sa veľkoplošné miestnosti nehodili a bolo ich potrebné znovu prebudovať na bývanie, k čomu došlo o pár rokov neskôr.

Prvý kláštor kapucínov v Žiline

Nastali teda problémy s vysťahovaním výstavných artefaktov, ktoré začalo až koncom roku 1993. Prvá komunita kapucínov však už potrebovala niekde bývať. Problematickou sa javila aj použiteľnosť objektu. Avšak našla sa jedna dobrá sestra terciárka Mária Vicenová, ktorá ponúkla svoj rodinný dom na Dolnom Vale č.24 k používaniu. Neskôr tento domček aj kapucínom darovala. Prvú komunitu kapucínov tvorili: brat kňaz Augustín Andrej Filipovič ako predstavený kláštora a čerstvo vysvätený brat kňaz Leopold Ivan Nemček absolvent VŠDS v Žiline. Tento prvý kláštor začali obývať v júni roku 1990. Dom mal dve poschodia a bol vzdialený necelých sto metrov od Sirotára. Jednu miestnosť užívala sestra terciárka Mária Vicenová. Kuchyňu mali spoločnú. Kláštor tvorilo len prvé poschodie s balkónom do dvora. Obaja bratia sa s veľkou vervou pustili do sprevádzkovania domu. Pomoc našli aj u ďalších terciárov, ktorí im pomáhali čistiť z lešenia fasádu budovy zo strany ulice, v novozriadenej kotolni vybetónovať podlahu a prispôsobiť časť záhradky za domom (od Pošty 1) na parkovanie auta. Vhodná poloha pomáhala bratom byť aj v blízkosti Sirotára a začať s obnovou budovy pre budúcu väčšiu komunitu.

Oprava priestorov v Sirotári

Po dohovore s provinciálom kapucínov Šebastiánom Petrom Jaduďom dal nitriansky diecézny biskup Ján Chryzostom Korec 8. júla 1990 bývalý jezuitský (Sirotár), Kostol obrátenia sv. Pavla v Žiline aj s priľahlými budovami k dispozícii Reholi menších bratov kapucínov. Dňa 3. augusta 1990 sa správcom Kostola Obrátenia sv. Pavla stal brat, kňaz Augustín Andrej Filipovič, ktorý bol súčasne aj gvardiánom Kláštora kapucínov v Žiline. Približne v roku 1991, keďže sa ako-tak ukončili práce na Dolnom Vale č. 24, sa bratia pustili aj do obnovy kostola Obrátenia sv. Pavla. Najskôr s pomocou RNDr. Milana Hrtúsa a terciárov zdvihli podlahu sanktuária vybudovaním drevenej konštrukcie pod hlavným obetným stolom o pol metra. Potom zvonku, zo severnej strany, zateplili okná kostola a dali odčerviť obrazy krížovej cesty. Keď im terciári darovali 14 000 korún, nainštalovali sa do kostola, na temperovanie vzduchu v kostole, dve elektrické piecky

Oprava priestorov terajšieho Fidélia

V nadväznosti na práce v kostole sa úsilie premiestnilo aj do zadnej časti, ktorá sa uvoľnila po materskej škole. Išlo o bývalú kinosálu, terajšie Fidélio, veľkú miestnosť vedľa kinosály i samotné poschodie. Spodná časť kinosály so zavlhnutou a opadanou omietkou vyzerala dosť zle. Brat Augustín získal od istého sponzora dosky tatranského profilu a terciári sa účinne podieľali na obkladaní stien týmto profilom. Najskôr s pomocou brata kapucína Andreja, ktorý prišiel do bratstva v r.1993 vyhotovili v kinosále, na spodnej časti stien, nosnú konštrukciu a potom celú sálu (do výšky 1,4 metra) obložili tatranským profilom. Po nej pokračovali s obkladom schodišťa vedúceho nad kinosálu. Potom na 1. poschodí obložili ďalšiu miestnosť. Napokon bol urobený aj obklad v terajšej miestnosti farskej knižnice. V priľahlej kuchynke sa z darovanej veľkej knižničnej steny vyrobila celá kuchynská linka a osadili zakúpený drez. Toto zariadenie slúži dodnes. Práce trvali vyše pol roka. Pracovalo sa hlavne poobede, niekedy aj do 23:00 hod. Vtedy brigádnikov, ktorí bývali ďaleko, odvážal brat Augustín. Brat Václav, ktorý prišiel do žilinského bratstva okolo roku 1992, pomáhal okrem kňazskej služby aj pri občerstvení brigádnikov. Hlavným koordinátorom týchto prác bol RNDr. Milan Hrtús, ktorý nezištne priniesol všetko potrebné stolárske náčinie po svojom otcovi, vrátane okružnej píly. Pri prácach nemálo pomohol aj, už nebohý, MUDr. Alfonz Böm i RNDr. Ľubomír Viliam Prikryl CSc.

Je pozoruhodné, že týmito stolármi a obkladačmi boli všetko ľudia s akademickými titulmi. Spoločne tak vytvorili dielo, ktoré si ako vzor kvality prišla pozrieť so svojim majstrom aj skupina stolárskych učňov zo SOU sv. Jozefa Robotníka od Saleziánov. Je vhodné pripomenúť, že všetko bolo vytvorené z druhotriedneho a treťotriedneho tatranského profilu. Bola to veľmi družná a obetavá spolupráca, ktorou sa vytvorilo dielo, ktoré ešte aj dnes, keď sa naň pozrieme, poskytne dobrý pocit. Renovácia pastoračného centra Fidélium začala v r. 1994 a skončila v máji-júni r. 1995. Po ukončení prác chcel brat Augustín pozvať na posviacku tohto centra aj diecézneho biskupa. To sa mu už nepodarilo, pretože o dva mesiace brat Angustín Andrej Filipovič pri autonehode tragicky zahynul. Bolo to 27. augusta 1995 pri Strečne. Zomrel vo veku 73 rokov a v 25. roku kňazstva.

Osobnosť brata kňaza Augustína Andreja Filipoviča

Kňaz br. Augustín zomrel večer pred spomienkou na sv. Augustína. Podľa svedectiev bratov mal slúžiť sv. omšu o 16:30 hod., ale keďže neprichádzal, zastúpil ho kňaz br. Václav. Tesne po sv. omši mu prišli oznámiť, že br. Augustín zomrel a on to oznámil aj ľuďom. Údajne sa dostavil mikrospánok. Prvé auto idúce oproti sa mu ešte stihlo vyhnúť, druhé už nie. Zomrel na ceste pri hrade Strečno približne v časti niekde, kde vchádzajú vlaky do tunela. Zaujímavé je, že aj pred 50. rokmi, približne v tých istých miestach, kryl ako vojak ustupovanie vojska do hôr a zázrakom unikol živý. Túto haváriu sledovali aj kapucínski študenti spolu s direktorom z Bratislavy, ktorí boli práve na starom hrade Strečno. Hoci videli haváriu, vôbec nevedeli, že ich spolubrat práve v tých chvíľach zomieral. Dozvedeli sa to až potom.

Náš brat Augustín Andrej Filipovič bol v Žiline významnou osobnosťou a zároveň prvým gvardiánom kláštora kapucínov. Narodil sa v roku 1923 v Jarnej (dnes súčasť Cífera). V roku 1947 vstúpil do Rádu menších bratov kapucínov a prijal rehoľné meno Augustín. Večné sľuby zložil už v časoch komunistickej totality v roku 1958. Dňa 24. decembra 1970 ho tajne vysvätili za kňaza. Pôsobil medzi vysokoškolskou mládežou – predovšetkým medikmi v Bratislave. Istý čas pracoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po páde totality, keď v roku 1990 kapucíni prevzali jezuitský kláštor v Žiline (Sirotár) bol tam menovaný gvardiánom. Postaral sa o zreštaurovanie priestorov niekdajšej materskej škôlky v priestoroch bývalého jezuitského kláštora a založil pastoračné centrum Fidélio. Doteraz sa v tomto Centre stretáva množstvo kresťanských spoločenstiev.

9. marca 1995, asi päť mesiacov pred svojou smrťou, na sv. omši povedal: „Pozdravujem vás všetkých v mene Ježišovom, ktorý prichádza na obetný stôl, aby znovu potvrdil svoju lásku k vám, k nám, všetkým – predovšetkým k hriešnikom, lebo my sme všetci pred ním. Tak prosme, aby nám dal dar sily, vytrvalosti vo viere, aby sa naša viera prejavovala v našom živote skutkom, aby to bol prejav, ktorý bude svetu svedectvom – znamením. Znamením dnešnému svetu, aby pochopil, že Ježiš to myslí vážne so záchranou každej duše, každého človeka. A tak Pane, chceme aj my mať čisté srdce, keď sa s tebou stretáme pri tomto obetnom stole. Daj, aby naša obeta, ktorú budeme spolu sláviť, bola na spásu nám všetkým i spásu celého sveta.“

„Boh sa nikdy neuspokojí s polovičnou obetou, vždy vyžaduje celopal. Tak to bolo v SZ a tak toto urobil náš Pán. Seba samého obetoval za teba i za mňa, za nás všetkých.“

Z jeho iniciatívy vzniklo v Žiline spoločenstvo Kolpingova rodina. Pastoračnú činnosť vykonával aj v neďalekej Bitarovej. Tragicky zahynul pri autonehode v oblasti Strečno vo veku 73 rokov a v 25. roku kňazstva. Pochovali ho v Pezinku.

Život bratov v kláštore a centre Fidélium

Život v novozriadenom a opravenom centre Fidélium pokračoval ďalej novým spôsobom. Bratia sa do provizórneho kláštora (3 miestností na poschodí), nasťahovali približne v roku 1997. Iné priestory v tom období ešte neboli k dispozícii. Keď ešte žil brat Augustín, zariaďoval priestory a verejne poprosil veriacich o darovanie starších zariaďovacích predmetov. Terciári sa tiež pripojili k darcom. 11 kapucínskych študentov, brat kňaz Leopold a brat kňaz Ondrej Tkáč, direktor študentov, začali bývať v troch miestnostiach na poschodí. Brat, kňaz a gvardián v jednej osobe, Jozef Konc, brat kňaz Václav Tomáško, brat Andrej a brat Gregor zostali v pôvodnom kláštore na Dolnom Vale. Študenti navštevovali detašované pracovisko Bratislavskej bohosloveckej fakulty CMBF UK. Toto pracovisko bolo zriadené od 01.01.1995 u Saleziánov v Žiline ako Inštitút sv. Tomáša Akvinského so štúdiom filozofie, pedagogiky a starých biblických jazykov, zakončovaných skúškou z filozofie a pedagogiky. A tak v školskom roku 1997/98 tu začalo študovať 11 bratov kapucínov. Bratia kňazi pokračovali v duchovnej službe nielen v Žiline, ale vypomáhali aj vo filiálke Bitarová. V tom istom roku, teda v r. 1997 provinciál kapucínov na Slovensku, Fidel Marko Pagáč, vystavil ustanovujúci dekrét, ktorým zriadil v Žiline Kánonický dom.

Okolnosti nájomnej zmluvy Sirotára

Je doložené, že všetky rekonštrukčné aktivity v uvoľnených častiach Sirotára sa vykonávali v akomsi právnom vákuu. Stále ešte nebola na svete nájomná zmluva, ktorú pri vyslovení súhlasu s misiou kapucínov v Žiline požadoval nitriansky diecézny biskup ešte v roku 1990. Návrh prvej zmluvy sa objavil s dátumom 28.8.1995 s nájmom na neurčitú dobu. Biskupský úrad v Nitre ho listom č. 651/1996 z 20.3.1996 poslal na vyjadrenie Farskému úradu Žilina. Správca farnosti, dekan Jozef Noga, požiadal terciárov o odborné posúdenie. Ako záver posúdenia vypracovali terciári štvorstránkový odpovedajúci list č.533/96, ktorý farský úrad zaslal 3.5.1996 biskupskému úradu. Reagovali v ňom aj na biskupskú pripomienku brať pri rozhodovaní do úvahy aj umiestnenie Obchodnej cirkevnej akadémie, ktorá vtedy sídlila v Robotníckom dome a dostala odtiaľ výpoveď. Podrobne popísali rozsah a objem prác, ktoré by bolo potrebné vynaložiť pri presídlení tejto školy do objektu Sirotára, najmä do jeho zadnej časti. V liste s touto variantou pripomenuli aj vecný a etický problém umiestnenia kapucínov a im daných prísľubov od biskupského úradu. Po tomto odpovedajúcom liste sa na fare objavil druhý návrh zmluvy z 31.10.1996, ktorý už odstránil vlastnícke a parcelné nedostatky a dobu nájmu, ale nereagoval na vytknuté nedostatky. Po ňom sa objavil tretí návrh s dátumom vystavenia 1.12.1997, so začiatkom nájmu od 1.12.1997 a s dobou nájmu na 99 rokov. Opätovne však nezohľadňoval zvyšok vytknutých nedostatkov. Potom dekan farnosti Jozef Noga požiadal terciárov, aby oni vypracovali nájomnú zmluvu, zodpovedajúcu platným cirkevným náležitostiam a zásadám občianskeho práva a vylúčili nebezpečenstvo premlčania a straty cirkevného majetku farnosti pri požadovanom nájme na 99 rokov, najmä na ustanovenie kánonov 197 a 1270 CIC.

Po konzultácii s biskupským úradom terciári 19.12.1997 vypracovali nájomnú zmluvu na 35 rokov s dobou nájmu od 1.1.1998 do 31.12.2032. Biskupský úrad určil dobu nájmu maximálne na 35 rokov. Túto nájomnú zmluvu Biskupský úrad v Nitre schválil, čím sa od 1.1.1998 začal regulárny nájomný vzťah.

Žilinskí bratia gvardiáni

Po smrti Andreja Filipoviča, ktorý bol gvardiánom 5 rokov sa stal novým gvardiánom brat kňaz Jozef Konc. V r. 2000 ho vystriedal Norbert Pšenčík o rok neskôr 1. decembra 2001 sa novým gvardiánom v Žiline stal Branislav Fabo. V roku 2003 bol ustanovený brat Dávid Bartimej Tencer a 1. júla 2004 ho vymenil Marián Turňa. Od roku 2006 bol gvardiánom brat Miroslav Kulich a v roku 2009 bol menovaný za gvardiána znovu brat Branislav Fabo.

Spolu teda 7 gvardiánov od príchodu kapucínov v r. 1990.

Použitá literatúra:

1.Ľ.V.Prikryl, P.Štanský, D .Doricová: História Žiliny Kostol Obrátenia svätého Pavla a kláštor kapucínov; r.2006; s.80-55
2. J. Širanec minister OFS: Činnosť Bratstva Svetských Františkánov v Žiline; r. 2007; s.6-9
3. Zo spomienok brata kňaza Leopolda
4. Zo spomienok brata Andreja
5. Zo spomienok brata kňaza Fidela

(pripravil br. Karol Baran, kapucín)

Kostol Obrátenia sv. Pavla

Kostol Obrátenia sv. Pavla – história a mobilár

Jednoloďový barokový kostol obrátenia sv. apoštola Pavla, ktorého stavbu započali jezuiti v roku 1743 na mieste troch goticko-renesančných meštianskych domov, z ktorých sa zachovali pivnice v suteréne kláštora bol ukončený v roku 1754. Kostolu z námestia dominuje päťosové barokové priečelie s dvojicou veží a podlubím.

Pôvodné barokové cibuľovité ukončenie veží, bolo v roku 1887 nahradené súčasnými ihlancovitými prilbicami. V roku 1888 bola do niky v štíte priečelia umiestnená klasicistická socha sv. Pavla, patróna chrámu.

Interiér chrámu má valenú klenbu a presbytérium s rovným uzáverom, ktorého centrom je vysoký, pilastrový, barokovo-rokokový hlavný oltár z polovice 18. storočia. Uprostred oltárnej architektúry v monumentálnom barokovom ráme sa nachádza olejomaľba na doske zobrazujúca nebo, ktorá tvorí pozadie pre plastiku Panny Márie, ktorá pochádza z prvej polovice 20. storočia a je ústredným motívom hlavného oltára. Pôvodne sa tu nachádzala monumentálna olejomaľba viedenského majstra z 18. storočia, zobrazujúca dramatickým spôsobom obrátenie sv. Pavla (obraz je v súčasnosti majetkom Považského múzea v Žiline a vystavuje sa v priestoroch kaplnky Strečnianskeho hradu). V hornom poli ústredného obrazu sa nachádza menší, medailónový obraz sv. Pavla z 19. storočia, ktorého autorom je Jozef Božetech Klemens (1817 – 1883), jeden z najvýznamnejších slovenských maliarov 19. storočia. V štíte oltára sa nachádzajú barokové plastiky Boha Otca – vládcu všehomíra na oblakoch a klaňajúcich sa anjelov z polovice 18. storočia.

Pilastre oltára majú hlavice s typickým rokokovým dekorom, po okrajoch s rokajmi. Baroková menza oltára má stipes ozdobený rokokovou kartušou, v ktorej sa nachádza symbol jezuitského rádu, po bokoch s rokajmi. Pôvodné barokové tabernákulum, nahradilo koncom 19. storočia pozlátené klasicistické so stĺpovou architektúrou, laternou ukončenou krížom a dvoma plastikami adorujúcich anjelov stojacich po stranách.

V lodi kostola sa pôvodne nachádzalo sedem barokovo-rokokových bočných oltárov, z ktorých sa do súčasnosti zachovali len dva s podobným riešením ako hlavný oltár. Sú to bočné oltáre sv. Jozefa, (pôvodne P. Márie) a jeho pendant, oltár sv. Vincenta de Paul, nachádzajúce sa po stranách triumfálneho oblúka, obsahujúce plastiky svätcov z prvej polovice 20. storočia.

V prvej dekáde 20. storočia sa do pôvodného barokového interiéru urobili tvrdé a dosť necitlivé zásahy, po ktorých sa z pôvodného interiéru okrem troch oltárov zachovala len rokoková kazateľnica a tri voľné obrazy s výjavmi zobrazujúcimi Ukrižovanie, sv. Jána Nepomuckého a sv. Alojza Gonzagu v lodi kostola. Okrem týchto sa zachovali obrazy sv. Františka Xaverského, Studnice Lásky, sv. Júdu Tadeáša a pôvodný oltárny obraz Panny Márie (Súčasný oltár sv. Jozefa) v kláštornej chodbe na druhom podlaží popri kostole, kde sa nachádza aj pôvodné kamenné ostenie dverí spájajúcich kostol s kláštorom. Ostatné plastiky v lodi kostola pochádzajú z 20. storočia.

Na murovanom barokovom chóre sa nachádza organ vyrobený budapeštianskou firmou Otto Rieger na začiatku 20. storočia. V sakristii sa zachoval vzácny rokokový paramentár z čias postavenia kostola s intarziou Baránka a v štíte so symbolom Rádu jezuitov. V paramentári je uchovávaný barokový stolový relikviár s ostatkami patróna chrámu, sv. Pavla apoštola. Rokoková kazateľnica má na zábradlí rečniska pozlátené reliéfy s výjavmi z Skutkov apoštolov vzťahujúcimi sa na udalosti zo života sv. Pavla.

Baldachýn kazateľnice korunuje baroková plastika sv. Pavla z 18. storočia. V roku 1928 bola ku kostolu pristavaná kaplnka so štvorcovým pôdorysom podľa projektu architekta Michala Maximiliána Scheera. Stropné maľby v lodi kostola sú od Jozefa Škovránka z 20. storočia a predstavujú ružencové tajomstvá. V strednom suteréne pod kostolom a pod bočnými oltármi sú krypty, ktoré slúžili na pochovávanie členov jezuitskej rehole a mešťanov.

Zvony

V južnej veži kostola je zavesená dvojica zvonov, ktorá sa už dlhšiu dobu nepoužíva. Na podlahe zvonovej komory je položená liatinová hlavica patriaca zvonu, ktorý bol zhabaný počas prvej svetovej vojny za účelom rekvirácie. Severná veža kostola je prázdna.

1. Oceľový zvon

Hmotnosť: ~ 230 kg

Priemer: 732 mm

Ladenie: fis2

Lejár, rok uliatia: nesignovaný, nedatovaný

Domnievame sa, že zvon, aj napriek tomu, že nie je signovaný, odlial zvonolejár Böhler v Rakúskom meste Kapfenberg. Je zavesený v južnom poli dvojpoľovej drevenej zvonovej stolice. Má tanierovú korunu, ktorá je spojená s rovným dreveným závesom. Okrem plastických liniek, nachádzajúcich sa na úderovom venci, nezdobia zvon žiadne nápisy ani reliéfy. Zvon má lietajúce srdce a je poháňaný tradičným ručným spôsobom cez páku s lanom.

2. Zvon Svätý Vincent de Paul

Hmotnosť: ~ 95 kg

Priemer: 540 mm

Ladenie: fis2 – f2

Lejár, rok uliatia: Walser Ferenc, Budapešť, 1887

Zvon Svätý Vincent de Paul je zavesený v severnom poli dvojpoľovej drevenej zvonovej stolice. Má tanierovú korunu, ktorá je spojená s rovným liatinovým závesom. Pod príklopom zvona je umiestnený dookola obiehajúci, opakujúci sa florálno-ornamentálny pás. Na severovýchodnej strane drieku zvona nájdeme reliéf, nachádzajúci sa v kruhovom orámovaní, ktorý zobrazuje svätého Vincenta de Paul. Náprotivnú juhozápadnú stranu drieku zdobí štvorriadkový latinský nápis:

S.VINCENTI A PAULO / FIETI FECIT / AUGUSTINUS DE ROSKOVÁNY / EPPUS NINIENSIS ANNO 1887.

V preklade: Svätý Vincent de Paul. Zaobstaral Augustín Roškováni, nitriansky biskup, v roku 1887.

Nižšie je nad plastickou linkou, z tej istej strany, umiestnený jednoriadkový nápis:

ÖNTÖTTE WALSER FERENC BUDAPESTI.

Nápis nám v preklade hovorí, že zvon odlial Walser Ferenc v Budapešti.

Prechod k úderovému vencu je zdobený dookola obiehajúcim, opakujúcim sa florálnym ornamentom v podobe kvetov a listov. Na juhozápadnej strane úderového venca sa nachádza výrobné číslo: 1684 SZ. Zvon má priviazané padajúce srdce a je poháňaný tradičným ručným spôsobom cez páku s lanom.

Tému Zvony zdokumentoval a spracoval Ľubomír Fusko s odbornou pomocou PhDr. Daniela Husárika a Róberta Slíža

História kapucínov v Žiline

Z histórie kapucínov v Žiline

Vznik objektu kostola a kláštora spadá do obdobia rekatolizácie, ktorá je v Žiline spojená s príchodom Rádu jezuitov (Spoločnosť Ježišova). Jezuiti prišli do Žiliny ako rekatolizačná misia okolo roku 1654. V roku 1685 na základe závetu uhorského prímasa a palatína, ostrihomského arcibiskupa Juraja Szelepcsényiho – Pohronca, zakladajú stálu misiu, ktorá sa po úspechoch v roku 1688 mení na rezidenciu. Jej prvým predstaveným sa stal P. Juraj Jankovič, SJ (1638 – 1696), ktorý súčasne zastával funkciu žilinského katolíckeho farára. V rokoch 1687 – 1743, jezuiti postupne odkúpili na juhozápadnej strane mestského rínku (dnes Mariánske námestie) päť stredovekých meštianskych domov a roku 1743 sa na ich mieste začala vlastná stavba kostola a kláštora. Už v roku 1691 tu jezuiti zriadili nižšie gymnázium, ktoré sa zmenilo na riadne v roku 1761.

Posviacka objektu sa uskutočnila v roku 1749, ale stavba bola dokončená až roku 1754. Aj keď Spoločnosť Ježišova bola v breve Dominus ac Redemptor pápeža Klementa XIV. z dňa 21. júla 1773 zrušená, jezuiti ešte tri roky viedli svoje gymnázium. Roku 1776 prevzali túto školu žilinskí františkáni. Vtedy museli jezuiti Žilinu definitívne opustiť. Napriek tomu, že v roku 1815 bola Spoločnosť Ježišova obnovená, jezuiti sa do Žiliny už nevrátili. Po odchode jezuitov sa z objektov kláštora vysťahovalo aj gymnázium.

Budovu v roku 1778 odkúpilo mesto za 2000 zlatých a neskôr Štefan Raška, od ktorého ju v roku 1831 kúpilo Nitrianske biskupstvo. Po nadstavbe druhého poschodia kláštora tu nitriansky biskup Jozef Vurum (1763 – 1838), 4. 10. 1833 zriadil Sirotinec pre opustené deti po obetiach cholery zúriacej v Uhorsku v roku 1831. O tom svedčí aj pamätná tabuľa a biskupský erb J. Vuruma na fasáde kláštora. Biskup Vurum bol veľkým mecénom Sirotinca. Okrem iného daroval aj zvon pre kostol. Sirotinec od roku 1881 viedli Dcéry kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, ktoré si v budove zriadili taktiež svoj kláštor.

Do tohto obdobia spadá aj vznik zadného traktu kláštora, ktorý vznikol prestavbou pôvodnej sýpky na obytné priestory. K nemu bolo pristavané spojovacie krídlo s podlubím. V roku 1882 tu vincentky zriadili šesťtriednu Dievčenskú školu. V roku 1950 komunistický režim násilne zrušil všetky rehole a kláštory na celom území vtedajšej Československej republiky. Po nútenom odchode sestier vincentiek bola budova kláštora Cirkvi vyvlastnená a Sirotinec ako aj Dievčenská škola boli zrušené. Kostol pripadol farskej správe. V rokoch 1959 – 1972 tu sídlila Stredná zdravotnícka škola v Žiline. Potom, do roku 1992, slúžila budova potrebám Považskej galérie, kedy objekt zreštituovalo Nitrianske biskupstvo. Počas celého obdobia totality až po zmeny spoločenského systému v roku 1989 kostol spravoval žilinský dekanát, farnosť Žilina – mesto.

Dňa 25. mája 1990, nitriansky biskup, kardinál Ján Chryzostom Korec zveril správu kostola Slovenskej provincii rádu Menších bratov kapucínov. Prví kapucíni boli v Žiline uvedení 8. 7. 1990. V Žiline tým vzniklo nové bratstvo, ktorého prvým gvardiánom bol brat Augustín Filipovič (1923 – 1995). Od roku 1995 sa priestory kláštora postupne začali upravovať k pôvodným účelom. V tom čase na území kláštora v priestoroch bývalej Materskej školy vzniklo Kapucínske sociálno-pastoračné centrum Fidélio a v roku 1997 tu bol zriadený kapucínsky študentát. V rokoch 1998 – 1999 sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia objektu pôvodného kláštora, do ktorého sa kapucíni po jej ukončení definitívne presťahovali.