Týmito slovami sa prihovárala svätá Klára svojej duši na sklonku života a pripomíname si ich aj my počas liturgie Tranzitu (slávenia prechodu do večnosti) na slávnosť svätej Kláry. Slová, ktoré nám prezrádzajú jej presvedčenie o láske Boha Otca, ktorým sa cítila byť milovaná. Sú jednými z najkrajších vyjadrení jej skúsenosti, skúsenosti duše nasýtenej láskou. Túto skúsenosť nadobudla v modlitbe, ktorá premieňala i jej život. Keď sa modlila, nazerala na Krista a premieňala sa na jeho obraz. Podstatu nazeravej modlitby vyjadrila v liste napísanom svätej Anežke Českej originálnym obrazom zrkadla:
„V tomto zrkadle žiari blahoslavená chudoba, svätá pokora a nevýslovná láska…
Na začiatku zrkadla si všimni chudobu toho, ktorý je uložený v jasliach
a zavinutý do plienok. Aká to obdivuhodná pokora, aká úžasná chudoba!
Kráľ anjelov, Pán neba a zeme je uložený v jasliach.
Uprostred zrkadla pozoruj pokoru, námahy bez počtu a trápenia,
ktoré podstúpil za vykúpenie ľudského rodu.
A na konci tohto zrkadla sa zahľaď na nevýslovnú lásku,
s akou chcel trpieť na dreve kríža a na ňom zomrieť .“ (4LAnez)
Klára upriamujúc svoju myseľ, dušu a srdce na život Ježiša vidí v ňom odraz Otca, jeho lásku, dobrotu, všemohúcnosť. Ale zároveň v tom zrkadle vidí i samu seba a môže pozorovať vlastný odraz. V tejto novej perspektíve môže hľadieť na vlastnú históriu, všetky udalosti, i tie, ktoré sa spájali s nebezpečenstvom. Napríklad keď spolu so sestrami prežívali chvíle strachu a ich kláštor bol napadnutý Saracénmi. Boli zázračne ochránené na príhovor sv. Kláry, ktorej sa v tých chvíľach prihovorilo Dieťa Ježiš slovami: „Ja vás vždy ochránim.“
Aj my môžeme upierať pohľad do Zrkadla Večnosti, ktorým je Ježiš Kristus, a tak v ňom nachádzať vlastný odraz. Oplatí sa pozrieť v tomto svetle na vlastný život a vždy tak nanovo odkrývať prítomnosť a lásku Otca, ktorý nás nikdy neopúšťa.Sv. Klára komunikovala so svojou dušou ako s osobou, pretože jej duša nebola prázdna, tajomná, neprístupná. Bola živá, lebo v nej účinkovala milosť. Mala účasť na večnom živote seba samej. Boh nám dal dušu ako iskru, Boží dych a chvíle stretnutia s Ním, ticha, samoty, modlitby, ponárania sa do Božieho Slova, umocňujú poznávanie Pána a v jeho svetle i seba samého. Možno i my potom objavíme vlastnú dušu ako priateľku, s ktorou sa budeme vedieť zhovárať.
sestry klarisky kapucínky
