Hlásateľ evanjelia chudobným
(sviatok 4. februára)
„Svätý kríž, premeň nás všetkých na seba. Nech sa korene premenia na nohy, konáre na paže a vršok na hlavu. Aby sme všetci boli krížom, pribi naše nohy, aby v tebe stáli pevne, zviaž ruky, aby nerobili nič iné, než čo robíš ty, otvor nám bok a zraň hruď, aby si sa dotkol nášho srdca svojou láskou. Učiň, aby sme po tebe žíznili tak, ako na tebe žíznil Kristus pre nás.“
(sv. Jozef z Leonessy)
Narodil sa v Leonesse v talianskej provincii Rieti 8. januára 1556. Eufranio, ako znelo jeho krstné meno, v dvanástich rokoch osirel a strýko ho poslal na humanistické štúdiá do Viterba a neskôr do Spoleta, kde dozrelo jeho rozhodnutie pre rehoľné povolanie. Vyhol sa výhodnému manželstvu a tajne sa uchýlil do malého kapucínskeho kláštora Carcerelle (dnes nazývaného Carceri) v blízkosti Assisi, kde po roku noviciátu zložil 8. januára 1573 rehoľné sľuby. Mal rád učenie sv. Bonaventúru, ktoré chápal pod zorným uhlom kapucínskej snahy o vyváženú syntézu medzi rozjímavou spiritualitou a apoštolským úsilím.
Na apoštolát sa pripravil poctivým štúdiom teológie, Písma svätého a morálky vyučovanej v ovzduší náročnej snahy o obnovu Cirkvi po Tridentskom koncile. Aj po svojej kňazskej vysviacke v Amelii 24. septembra 1580 pokračoval v príprave v kláštore v Lugnane v Teverine.
Aj keď bol silno priťahovaný k rozjímavej samote, riešil napätie medzi činnosťou a kontempláciou podľa vzoru svätého Františka:„Ten, kto miluje kontemplatívny život, má skutočnú povinnosť vyjsť do sveta a kázať, obzvlášť, keď je myslenie sveta zmätené a na zemi sa rozmáha neprávosť. Bolo by podlé a v rozpore s láskou držať pre seba to, čo nám z lásky bolo dané.“Keď 21. mája 1581 dostal povolenie na vykonávanie kazateľského úradu od generálneho vikára Rádu, okamžite sa vydal hlásať evanjelium chudobným v dedinách a osadách roztrúsených po umbrijských horách.
Kázal často proti zbojníctvu, ktoré sa v stredotalianskych Apeninách rozmohlo. Asi päťdesiat zbojníkov neustále ohrozovalo dedinu Arquata a nemohli im v tom zabrániť ani štátne úrady. Otec Jozef tam práve prišiel prosiť o almužny a obyvatelia naň naliehali, aby situáciu vyriešil. Vydal sa do hôr a zhromaždil zbojníkov v malom kostolíku. Potom vzal do ruky svoj kríž a presvedčil ich, aby zmenili život. Stali sa poslušnými kajúcnikmi a kedykoľvek svätec prišiel kázať dedinčanom počas pôstu, boli jeho horlivými poslucháčmi. Tajomstvo jeho úspechu musíme určite pripísať nielen jeho nezlomného charakteru, ale predovšetkým jeho vnútornému spojeniu s Bohom, ktoré živil ustavičnou modlitbou. Na svojich cestách objímal pri chôdzi krucifix a vnútorne sa zjednocoval s ranami Ukrižovaného, takže podľa tajomstiev, o ktorých rozjímal, menila jeho tvár výraz. To sa mu stávalo aj pri kázňach.
V roku 1587 bol ako misionár poslaný do Konštantínopolu a staral sa tam o kresťanských otrokov a nakazených morom. Snažil sa tiež stretnúť so samotným sultánom Muradom III., aby sa prihovoril za tých, ktorí mu boli zverení. Kvôli odporu ku kresťanskej viere však bol zajatý a odsúdený na mučenie na háku. Bol hákmi zavesený na trám za šľachy pravej ruky a pravej nohy. Takto mal v ukrutných bolestiach čakať na pomalú smrť. Po troch dňoch bol ako zázrakom zachránený, rýchlo sa uzdravil a vo svojich tridsiatich troch rokoch sa v roku 1589 vrátil do Talianska, kde znova začal svoje kazateľské putovanie po drsných oblastiach, kam nikto iný nechcel chodiť. Kázal niekoľkokrát za deň v rôznych dedinách, vyučoval katechizmus chudobných vidiečanov a deti.
Jeho kázne boli rýdzo evanjeliové a kládli veľký dôraz na sociálnu spravodlivosť. V chudobných videl rovnakého Ježiša, akého kontemploval na kríži a vo svätostánku. Pre nich by urobil všetko, aj nemožné. Tak s hrsťou múky zozbieranou po domoch zakladal obilné sklady, organizoval záložne, zvané Hory zmilovania, skromné hospice pre cestujúcich a pútnikov a tiež malé nemocnice. Počas kanonizačných procesov často zaznievali svedectvá o jeho až materskej láske k otrhaným a zbedačeným úbožiakom, ktorých zaopatroval zozbieraným šatstvom a obuvou, aby ich uchránil pred zimou. Poskytoval im aj základnú hygienu: strihal ich, odvšivoval, umýval rany a rozdeľoval im vyžobrané jedlo. V duchu Tridentského koncilu starostlivo vychovával deti k zbožnosti a učil ich spamäti kresťanské modlitby a katechizmus.
S láskou tiež pôsobil vo väzniciach, kde sa staral o odsúdených na smrť a aj s nasadením vlastného života sa snažil uzmierovať znepriatelené rodiny a odstrániť nespravodlivosť, útlak a svár. S krížom v ruke, ktorý držal ako meč, vstupoval aj do bitiek, aby ich účastníkov priviedol k mieru a odpusteniu. Svoju horlivosť čerpal v dlhých hodinách modlitby pred svätostánkom, kde často trávil aj noc; a pred krížom, ktorý nosil neustále na hrudi. Na vrcholoch hôr rád staval ťažké a veľké kríže, ktoré tam v procesiách sám nosil.
Po krátkom pobyte v Leonesse, vyčerpaný námahou a pokáním, stravovaný rakovinou, prežil posledné dni v Amatrice. Tu v sobotu 4. februára 1612 zomrel vo veku 56 rokov.
Za blahoslaveného ho vyhlásil Kliment XII. dňa 22. júna 1737 a kanonizovaný bol Benediktom XIV. 29. júna 1746. Jeho sviatok slávime 4. februára. Atribúty, ktoré charakterizujú brata Jozefa v ikonografii, sú kajúce nástroje, alebo utrpenie na háku, či krucifix v ruke.