(ľubovoľná spomienka 11. októbra)
Angelo Giuseppe Roncalli sa narodil v Sottoil Monte (Bergamo) v roku 1881. V jedenástich rokoch vstúpil do diecézneho seminára pre klasické a fi lozofické štúdiá v Bergame. Potom sa stal študentom PontificioSeminarioRomano. Za kňaza bol vysvätený v roku 1904. Bol sekretárom biskupa GiacomaMariuRadiniTedeschiho. V roku 1921 začal svoju službu pre Svätú stolicu ako prezident Centrálnej rady pápežského diela pre ohlasovanie viery pre Taliansko. V roku 1925 bol apoštolským vizitátorom a následne apoštolským delegátom v Bulharsku. V roku 1935 bol apoštolským delegátom v Turecku a Grécku a v roku 1945 apoštolským nunciom vo Francúzsku. V roku 1953 sa stal kardinálom a bol vymenovaný za patriarchu Benátok. Po smrti Pia XII. bol v roku 1958 zvolený za pápeža. Počas svojho pontifikátu zvolal Rímsku synodu, vytvoril komisiu pre revíziu kánonického práva a zvolal II. vatikánsky koncil. Zomrel večer 3. júna 1963.
Z Denníka duše svätého pápeža Jána XXIII.
Dobrý pastier dáva svoj život za ovce
Je zaujímavé, že Prozreteľnosť ma priviedla k tomu, z čoho vyrastalo moje kňazské povolanie, k pastoračnej službe. Teraz sa cítim, že som naplno zaangažovaný v priamej službe dušiam. V skutočnosti som vždy tvrdil, že pre kňaza alebo duchovného tzv. diplomacia musí byť preniknutá pastoračným duchom, ináč nemá nijaký význam a obracia na smiech sväté poslanie. Teraz som postavený pred skutočné záujmy duší a Cirkvi vo vzťahu k jej cieľu, ktorým je spása duší. Toto mi stačí a ďakujem za to Pánovi. Povedal som to v Benátkach pri svätom Markovi v deň môjho príchodu. Netúžim po ničom inom a nemyslím na nič iné ako zomrieť za duše, ktoré mi boli zverené. „Dobrý pastier dáva svoj život za ovce. Prišiel som, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ Začínam svoju službu vo veku sedemdesiatsedem rokov, keď iní už svoju službu končia. Nachádzam sa teda už na pokraji večnosti. Ježišu môj, pravý pastier a biskup našich duší, tajomstvo môjho života a smrti je v tvojich rukách a blízko tvojho srdca. Na jednej strane mám strach priblížiť sa k poslednej hodine, na druhej strane dôverujem a pozerám pred seba každý nový deň svojho života. Cítim sa v pozícii Ľudovíta Gonzágu. Pokračujem vo vykonávaní svojich povinností stále s väčším úsilím, a pritom stále myslím na Božie milosrdenstvo. Tých pár rokov života, ktoré mi zostávajú, chcem byť svätým pastierom, naplno až do konca, ako blahoslavený Pius X., môj predchodca, ako ctený kardinál Ferrari, ako môj učiteľ RadiniTedeschi, pokiaľ žili. „Tak mi Pán Boh pomáhaj.“ V týchto dňoch som čítal sv. Gregora a sv. Bernarda, obaja sa zaoberali vnútorným životom pastiera, ktorý sa nemá starať o vonkajšie materiálne záležitosti. Môj deň musí byť celý ponorený do modlitby, modlitba je mojím dýchaním. Dávam si záväzok každý deň sa modliť celý pätnásťdesiatkový ruženec, odovzdávajúc tak Pánovi a Panne Márii – pokiaľ to bude možné v kaplnke pred Najsvätejšou sviatosťou – potreby mojich detí, Benátok a celej diecézy: kléru, mladých seminaristov, zasvätených panien, verejných autorít a úbohých hriešnikov. Uprostred toľkého jasu, dôstojnosti a úcty, ktorá je mi preukazovaná ako patriarchovi a kardinálovi, cítim dve veľmi bolestivé rany. Veľmi slabé príjmy do pokladnice, zástup chudobných a nedostatočná podpora zamestnanosti. Pokiaľ ide o príjmy z oltára, nik mi nebráni zlepšiť podmienky tak, aby to bolo výhodné pre mňa aj pre mojich nástupcov. Dobrorečím však za túto tak často pokorujúcu chudobu Pánovi, i keď občas privádza k rozpakom. Ona mi pomáha lepšie sa pripodobniť chudobnému Ježišovi a svätému Františkovi a som si istý, že nezomriem od hladu. Blahoslavená chudoba, ktorá mi zaisťuje väčšie požehnanie pre všetko ostatné i pre to, čo je v mojej pastierskej službe dôležitejšie!