(ľubovoľná spomienka 9. júla, spomienka pre OFM)

 

V mesiaci júni roku 1572 kalvíni, všeobecne nazývaní Ghízovia (ihcusi), sa zmocnili holandského mesta Gorkumu. Menších bratov tamojšieho kláštora, ako aj ďalších kňazov pochytali a vodili ich po rôznych miestach a vydávali ich ľuďom na posmech. Nakoniec ich v putách priviedli do mesta Brielle. Vodca kalvínov menom Lumey ich nútil, aby sa zriekli katolíckeho učenia o Eucharistii a neuznali primát rímskeho pápeža. Keďže oni neochvejne zotrvali v pravej viere, najprv ich podrobili čo najkrutejšiemu mučeniu, potom ich obesili a ich telá úd po úde roztrhali.

 

Z Histórie ich mučeníckej smrti napísanej súčasníkom (Acta Sanctorumlulii, II, Parisiis 1869, pp. 798 – 801)

Vytrvali v jednej viere a v jednom duchu až do smrti

Keď ich spútaných vyviedli za mesto, hľadali vhodné miesto na vykonanie popravy. Nakoniec došli ku kláštoru v Rugenne, nazvanom menom svätej Alžbety. V tomto kláštore sa zachovala jedna budova, niečo ako priestranná stodola, určená na uskladnenie raždia na prípravu ohňa, čo je v tých krajoch zvyčajné. V budove boli dve brvná, jedno položené priečne a dlhé, druhé bolo kratšie. Vojakom sa pozdávali ako vhodné, aby na nich zajatcov obesili. Hneď ich sem aj priviedli a oni v očakávaní smrti za katolícku vieru v úprimnej spoločnej modlitbe odporúčali Bohu svoj posledný zápas. Aj tu, akoby každý dúfal, že z Božej dobrotivosti dačo dokáže svojimi vedomosťami a výrečnosťou, navzájom sa povzbudzovali k statočnému a trpezlivému podstúpeniu smrti a utvrdzovali sa v nádeji na večnú odmenu v nebeskom kráľovstve, ktoré už už majú dosiahnuť. Nato všetkých vyzliekli donaha. Prvého vzali na popravu ctihodného otca gvardiána. On všetkých jedného po druhom objal, pobozkal a naposledy ich povzbudil a prosil, aby pre katolícku vieru mužne a neochvejne bojovali až do posledného dychu v bratskej láske, ktorú zaživa pestovali, aby v jednej viere a v jednom duchu vytrvali až do smrti, a nech posledná hodina nerozdelí tých, ktorých až doteraz spájala vzájomná láska v jednom svätom spoločenstve. Veď už je blízko chvíľa, keď z Pánovej ruky prijmú tak dlho a túžobne očakávanú odmenu za svoj boj, totiž korunu večnej blaženosti. Už ju majú pripravenú a len im ju položiť na hlavu; preto nech ju zo zbabelosti nestratia, ale nech pohrdnú smrťou a nech si ju odhodlane vezmú. A preto s akou neohrozenosťou vidíte mňa ísť pred vami, v takom duchu ma nasledujte aj vy. Medzitým čo ich týmito a podobnými slovami povzbudzoval, natešený a rezko vystúpil na schodík a neprestával povzbudzovať svojich bratov, kým mu nezaškrtili hrdlo a neprerušili hlas. Keď jeho obesili, potom ďalší, totiž vikár Hieronym a Nikázius Hezius a farári Leonard a Mikuláš, povzbudzovali a utvrdzovali svojich spoločníkov slovami a svojou smrťou, ktorou ich predišli, splnili svoju zodpovednú povinnosť. Všetkých obesili na uvedenom dlhom brvne okrem štyroch, pretože na druhom brvne uprostred medzi gvardiánom a bratom laikom Kornelom bol obesený Gottfried Dunaeus; a štvrtý, premonštrát Jakub, bol obesený na akomsi rebríku. Kati však posledné tresty smrti vykonali veľmi nedbalo; málo im záležalo na tom, aby tí, ktorých vešali, boli povrazom pevne zaškrtení a aby rýchlo zomreli. Tak jeden ústami hrýzol povraz ako uzdu, druhému bol povraz nasadený pod okraj brady, inému síce dali slučku okolo krku, ale mu ju dostatočne neutiahli. Tým sa stalo, že sa príliš pomaly dusili a dlhšie sa trápili v smrteľných bolestiach. Niektorých z nich, medzi nimi aj ctihodného Nikázia, ktorý mal povraz v ústach, videli ešte na druhý deň, ako s námahou vydychujú. Približne dve hodiny znášali tieto smrteľné útrapy. Mučenie sa začalo asi o druhej hodine po polnoci a skončilo sa o štvrtej hodine ráno.