Prvomučeník

(sviatok 24. apríla)

 

„Pane, premeň ma v seba! Chcem ťa zvlášť prosiť za to, aby si ma úplne pripodobnil svojmu svätému človečenstvu vo všetkých cnostiach, súženiach, bolestiach a trápeniach, predovšetkým však tvojmu odriekaniu, pokore a zničeniu.“

(sv. Fidel zo Sigmaringenu)

 

Fidel zo Sigmaringenu je najmladším kapucínskym svätým nielen podľa veku (zomrel ako 44-ročný), ale aj podľa času stráveného v reholi. Bol kapucínom iba desať rokov (1612 – 1622). Narodil sa v roku 1578 v malom mestečku Sigmaringen na Dunaji ako syn bohatého hoteliera. Budúci svätý, Marek, bol piatym zo šiestich detí. Základné vzdelanie získal v rodnom meste. Kvôli ďalšiemu štúdiu odišiel do Freiburgu, kde sa u jezuitov venoval humanitným štúdiám a neskôr filozofii, z ktorej získal svoj prvý akademický titul. Bol vynikajúcim študentom, otvoreným pre priateľstvo, miloval krásu a hudbu. Hral výborne na niekoľko hudobných nástrojov. V rokoch 1601 – 1604 študoval právo. V roku 1611 získal ako jeden z najlepších akademický titul z kanonického i civilného práva vo Willingene. V centre Horného Alsaska, Ensisheime, bol menovaný prísediacim najvyššieho súdu a súčasne si otvoril advokátsku kanceláriu. Snažil sa byť čestným právnikom, najradšej sa staral o chudobných. Vďaka mnohým zlým skúsenostiam a postojom niektorých kolegov, ktorí bez škrupúľ viedli prípady vždy tak, aby získali predovšetkým peniaze, strácal postupne chuť vykonávať svoje zamestnanie a začínal myslieť na rehoľný život.

 

Pravdepodobne v júni 1612 požiadal provinciála švajčiarskych kapucínov Alexandra z Altdorfu o prijatie do rádu. Predstavený ho chcel vyskúšať, a tak ho nechal čakať a poradil mu, aby sa najprv nechal vysvätiť za kňaza. V septembri prijal kňazské svätenie, znovu podal žiadosť o prijatie a bol prijatý do noviciátu vo Freiburgu v Breisgau dňa 4. októbra 1612. Dostal rehoľné meno Fidel. V priebehu ročného noviciátu chcel získať tridsaťštyri „stratených“ rokov, a preto mu prichádzali myšlienky a pokušenia, aby sa vrátil do sveta. Všetky pochybnosti sa mu však podarilo prekonať svojou rozhodnosťou a úsilím. V tomto období napísal výhradne pre svoju osobnú potrebu súbor modlitieb a meditácií, ktoré sa vyznačovali dôverným a rozjímavým tónom jeho spirituality. Neskôr čiastočne vyšli pod názvom Exercitia spiritualia seraphicae devotionis.

 

Asi po roku rehoľnej formácie začal Fidel štvorročné štúdiá teológie vo Freiburgu pod vedením poľského kňaza Jána Krstiteľa Frombergera. Fidel bol neskôr gvardiánom kláštora v Rheinfeldene, kazateľom a pravdepodobne aj gvardiánom v kláštore vo Feldkirchu, predstaveným kapucínskej komunity vo švajčiarskom Fribourgu a v roku 1621 sa vrátil do Feldkirchu. Bol predstaveným komunity, ale taktiež sa venoval duchovnej starostlivosti o vojakov, o ktorých sa fyzicky staral bez ohľadu na možnosť nákazy počas epidémie škvrnitého týfusu. Podľa grisonských vojakov získal počas adventných kázní v Marienfelde pre katolícku vieru šľachtica Rudolfa von Gugelberga z Malansu. Podobný prípad konverzie na začiatku roku 1622 je prejavom jeho evanjelizačnej metódy. Snažil sa najprv obrátiť vedúcich predstaviteľov (reformovaných), aby sa neskôr mohol ku katolíckej viere vrátiť prostý ľud. Na podporu svojej protireformačnej práce napísal Fidel niekoľko apologetických spisov.

 

V roku 1622 pôsobil ako apoštolský misionár v oblasti Prättiago, ktorá bola politicky podriadená Rakúsku, ale jej obyvateľstvo bolo z väčšej časti zwingliánskeho vyznania. V období veľkého napätia, sťaženom vplyvom cudzích mocností, dal arcivojvoda Leopold V. Pasovský oblasť vojensky obsadiť, a tak vyvolal ľudovú vzburu a množstvo násilností. V tejto napätej situácii Fidel naďalej hlásal katolícku vieru vo svojich kázňach, dišputách a rozhovoroch aj napriek tomu, že väčšina ľudí bola jeho posolstvu úplne uzavretá. Pretože poznal veľký vplyv tajnej činnosti zwingliánskych kazateľov, a pretože tušil blízku mučenícku smrť, spísal takzvaný Mandát o treste alebo Desať článkov o náboženstve, ktorým okrem iného civilná autorita zakazovala protestantský kult, posielala jeho služobníkov do vyhnanstva a zaväzovala všetkých kresťanov, aby sa v nedeľu a sviatky zúčastnili katolíckych kázní. V dobe, keď bola tak často pošliapavaná náboženská sloboda, nás skutočne prekvapuje článok 6, ktorý stanovuje, že nikto nesmie byť nútený k prijatiu katolíckej viery, ku spovedi alebo účasti na omši.

 

Zverejnenie mandátu 19. apríla sa stalo signálom k začatiu všeobecného ľudového povstania. 23. apríla Fidel slúžil omšu a vystúpil na kazateľnicu v mestečku Grüsch, kde dostal pozvanie, aby na druhý deň kázal, v nedeľu 24. apríla, v neďalekom Seewise. Bola to iba zámienka na to, aby bol obávaný kazateľ protireformácie znesený zo sveta. Keď začal kázať – hovorí sa, že komentoval úryvok Ef 4, 5-56 – v radoch poslucháčov sa ozvali živé reakcie a niekto na kazateľa vraj aj vystrelil bez toho, aby ho trafil. Fidel zostúpil z kazateľnice, pokľakol pred hlavným oltárom, odišiel z kostola bočnými dverami a vydal sa na cestu späť do Grüsch. Potom, ako prešiel niekoľko metrov, obklopila ho skupina povstalcov, ktorí sa ho pýtali, či chce prijať ich vieru. Odpovedal im, že preto do ich údolia určite neprišiel, že je tam kvôli svojej nádeji, že oni príjmu jeho vieru. Po chvíľke váhania ho jeden zo vzbúrencov sekol mečom do hlavy. Mučeník padol s rozseknutou hlavou na kolená a vykríkol: „Ježiš, Mária. Bože, ponáhľaj sa mi na pomoc!“Povstalci ho kruto dobili vidlami, cepmi a palicami.

O deň neskôr, na sviatok sv. Marka, jeho telo pochoval kostolník. V októbri 1622 bola jeho exhumovaná hlava odnesená do kapucínskeho kostola vo Feldkirchu, zvyšok tela bol slávnostne pochovaný v Dóme v Coire 5. novembra toho roku. Blahoslavený bol pápežom Benediktom XIII. 24. marca 1729 a svätorečený Benediktom XIV. 29. júna 1746. Jeho sviatok si v Cirkvi pripomíname 16. februára. Jeho atribútmi sú cep, meč a mučenícka palma a je patrónom právnikov.