(ľubovoľná spomienka, spomienka pre OFM 13. novembra)

 

Narodil sa približne roku 1410. Ešte ako mladík začal žiť pustovnícky v modlitbe a práci. Vstúpil medzi menších bratov a venoval sa nízkym prácam. Roku 1441 odišiel ako misionár na Kanárske ostrovy. Bol tam aj predstaveným, ale znášal veľké ťažkosti a prekážky. Roku 1450 ošetroval v Ríme nakazených morom a mnohí sa jeho modlitbou   uzdravili. Zomrel v Španielsku 12. novembra 1463.

Z Buly Sixta V. o vyhlásení Didaka za svätého

Boh si vyvolil to, čo je svetu bláznivé, aby zahanbil múdrych Kristus Pán, Kráľ kráľov pred všetkými vekmi, pre záchranu padlého človeka prijal ľudskú prirodzenosť, a keď sa naplnil čas, stal sa človekom. Vybudoval svoju Cirkev, ktorú nadovšetko miloval, a vykúpil ju svojou drahocennou krvou. Od samého počiatku viery postavil ju na svätom Petrovi, kniežati apoštolov, ktorému dal pevnosť skaly. Ako základný kameň dal jej seba samého a neprestajne ju obdivuhodne buduje po všetky veky až do konca sveta. Toto obdivuhdné Božie dielo ani nechápe namyslená múdrosť tohto sveta, ani mu vôbec nerozumie pozemská a telesná skúsenosť, ale diabolská lstivosť a spupnosť sa pred ním trasie. Nečudo, veď často na úbohých a opovrhnutých ľuďoch nízkeho a neznámeho pôvodu, nevzdelaných vo vedách a rečníctve, bez pomoci ľudských síl ako na odhodených a zavrhnutých kameňoch vyrástla do takej výšky stavba krásna a ozdobená, taká mocná a pevná, že aj samy brány pekla sa hrozia jej sily a pevnosti. Božie cesty však sú iné než cesty ľudské a  Božie myšlienky nie sú ako myšlienky ľudí. Preto „tu niet veľa múdrych podľa tela ani veľa mocných, ani veľa urodzených, ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval“. Tak všemohúci Boh „spasil veriacich“ pohoršením kríža a bláznovstvom ohlasovania. Tak od samých začiatkov rodiacej sa Cirkvi zahanbil grécku múdrosť prezieravým nedostatkom výrečnosti apoštolov a veľmi mocnou slabosťou mučeníkov a úplne premohol a zavrhol moc pohanov. A tak nakoniec v nasledujúcich dobách silou svojho ramena „zosadil mocnárov z trónov a povýšil ponížených“, totiž svojich svätých. V minulom storočí, na ktoré sa dobre pamätali naši otcovia,. Boh si vyvolil z pokornej rodiny menších bratov svätého otca Františka tohto pokorného blahoslaveného Didaka, narodeného v Španielsku, ktorý nevynikal učenosťou, ale bol ako tí naši prví učitelia a vodcovia. Nenaučil sa čítať ľudské diela, bol nevzdelaný a podľa svätých rehoľných sľubov bol iba laikom, aby na ňom „ukázal nesmierne bohatstvo svojej milosti“, aby jeho obdivuhodnou svätosťou života a príkladom priviedol mnohých na cestu spásy a aby sa starnúci, takmer sa rútiaci svet čoraz viac presviedčal, že „čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia“. Preto Boh, Otec milosrdenstva, ktorý „jediný koná zázraky“, natoľko ozdobil tohto nepatrného a pokorného služobníka nebeskými darmi, roznietil v ňom taký oheň Ducha Svätého a tak obdivuhodne vystrel svoju ruku na uzdravovanie, na znamenia a zázraky, pre zásluhy blahoslaveného Didaka, ktoré sa stali tak za jeho života, ako aj po jeho smrti, že jeho meno sa stalo veľmi slávnym nielen medzi jeho blízkymi, ale aj vo vzdialených zemiach.