(spomienka 16. januára)

 

Roku 1219 prišli do Španielska učeníci sv. Františka, aby tamojším moslimom ohlasovali evanjelium. Oni ich zajali a odviedli do Maroka. Bratia však aj tu pokračovali v hlásaní evanjelia. V meste Marakeš ich znovu chytili, spútali a kruto mučili. Nakoniec ich tamojší kráľ roku 1220 odsúdil na smrť.

Z Kroniky generálnych predstavených Rádu menších bratov

„Všetkým sme pohrdli pre Krista Svätý František z Božieho vnuknutia poslal šesť vynikajúcich bratov do Marockého kráľovstva, aby tam neochvejne hlásali katolícku vieru. Kým sa ešte zdržiavali v Aragónskom kráľovstve, brat Vitalis ťažko ochorel. Pozoroval, že jeho choroba sa predlžuje, a keďže nechcel, aby jeho chorobný stav prekážal uskutočniť Božie poslanie, nariadil ostatným piatim bratom, aby pokračovali v ceste do Maroka a spĺňali Božiu vôľu a príkaz otca Františka. Bratia poslúchli, rozlúčili sa s chorým bratom Vitalisom a odišli do mesta Coimbry. Odtiaľ šli ďalej v prestrojení až došli do mesta Hispaly, kde už vládli Saracéni. Ktorýsi deň plní nadšenia chodili po meste sami bez sprievodcu, až došli k hlavnej mešite, modlitebni moslimov. Pokúsili sa vojsť dnu, lenže Saracénov to rozhnevalo, oborili sa na nich najprv krikom, potom ich vytisli von, bili ich a tak im prekazili vstup do mešity. Šli teda ďalej, až nakoniec došli ku kráľovskému palácu. Tu sa predstavili, že prichádzajú ku kráľovi ako vyslanci, ktorých posiela Kráľ kráľov, náš Pán Ježiš Kristus. Pred kráľom sa zoširoka rozhovorili o katolíckej viere, a keď ho začali prehovárať, aby sa obrátil na kresťanskú vieru a prijal krst, kráľa pochytila taká zlosť, že rozkázal sťať im hlavy. Neskôr však, na radu starších, ich prepustil a poslal do Maroka, ako si to bratia želali. Len čo vstúpili do mesta, hneď začali hlásať kresťanskú vieru Saracénom zhromaždeným na námestí. Keď sa to kráľ dozvedel, dal ich zavrieť do žalára. Tu ich držal dvadsať dní bez jedla a vody. Pri živote ich držala iba posila z neba. Potom si ich dal vladár predviesť. Keď sa presvedčil, že neochvejne zotrvávajú na svojej katolíckej viere, zachvátila ho taká zúrivosť, že rozkázal mučiť ich všetkými možnými spôsobmi. Potom ich dal rozdeliť po domoch a tam nemilosrdne bičovať. Bezcitní kráľovi sluhovia im spútali ruky a nohy, na krk im priviazali povrazy, vláčili ich po zemi a tak surovo ich bičovali, že im bolo skoro vidieť vnútornosti. Nad ich doráňanými telami rozbíjali nádoby, naplnené horúcim olejom a octom a tým ich polievali. Črepinami z rozbitých nádob pokryli ich drsné lôžka, na ne potom hodili ich telá a váľali ich po črepinách. Takto ich trýznili celú noc. Strážilo ich asi tridsať Saracénov a tí ich kruto bičovali. Marocký kráľ, vybičovaný až do zúrivosti, dal si ich predviesť. Trýznitelia, postriekaní ich krvou, ich predviedli spútaných, bez šiat a za stáleho bitia pred kráľa. Keď sa kráľ na nich pozrel a presvedčil sa o ich nezlomnej viere, dal priviesť niekoľko žien. Všetkých ostatných poslal von a bratom povedal: „Prijmite našu vieru a dám vám tieto ženy, ešte pridám veľa peňazí a v mojom kráľovstve budete mať čestné postavenie.“ Blažení mučeníci mu však na to odpovedali: „Nechceme ani tvoje ženy, ani peniaze. My sme pre Krista opustili všetko.“ Po týchto slovách kráľ v prudkom návale zlosti vzal do ruky meč, bratov dal od seba oddeliť a jednému po druhom rozťal hlavu cez čelo. Tri razy si musel vymeniť meč, kým ich so zverskou krutosťou vlastnoručne pozabíjal.“