(ľubovoľná spomienka 17. júna)
Brat Albert (Adam Chmielowski) sa narodil roku 1845. Ako mladík sa pridal k povstaniu, ktoré vypuklo roku 1863. Ťažko ranený sa dostal do zajatia a prišiel o nohu. Po úteku zo zajatia vyštudoval maliarstvo. Potom však počul hlas svojho volania. Vzdal sa umeleckej dráhy, začal v Krakove posluhovať chudobným a neskôr založil kongregáciu bratov a sestier Tretieho rádu sv. Františka: služobníkov chudobných. Vynikal hrdinskou láskou k blížnym, miloval chudobu a vedel sa spoľahnúť na Božiu prozreteľnosť. Zomrel 25. decembra 1916 v Krakove. Roku 1983 ho pápež Ján Pavol II. zapísal medzi blahoslavených a 12. novembra 1989 medzi svätých.
Z homílie kardinála Karola Wojtilu (Homília k 50. výročiu úmrtia brata Alberta)
Kresťanstvo nie je možné bez milosrdenstva
Brat Albert Chmielowski bol povahy veľmi bohatej a všestranne nadanej. Prejavoval sa ako znamenitý maliar, bol vážený všetkými majstrami štetca, ktorí zostanú navždy v pamäti nášho národa ako predstavitelia veľkého umenia. Vieme, že mal bohatú povahu tiež preto, že sa nešetril. To dokázal, keď ako mladík, ešte ani nie dvadsaťročný, sa zapojil do januárového povstania. Všetko stavil na jednu kartu z lásky k vlasti. Láska k vlasti ho poznamenala do konca života. Až do srmti zostal invalidom. Vlastnú nohu mu nahradila protéza. Okrem tohto prirodzeného bohatstva bolo u neho nápadné predovšetkým bohatstvo milostí. Božia milosť, to je sám Boh, ktorý sa dáva človeku, akoby sa vlieval do jeho duše. Čím viac sa Boh dáva duši, čím viac sa do nej vlieva prostredníctvom darov Ducha Svätého, tým viac ju zráža na kolená. Práve tak bola zrazená na kolená aj duša Adama Chmielowského pred nevýslovným majestátom Boha, pred jeho svätosťou a láskou.
Boh však pôsobí obdivuhodným spôsobom v skutkoch človeka. A tak keď ho zráža pred sebou na kolená, prikazuje mu súčasne pokľaknúť pred jeho bratmi, blížnymi. Práve to sa stalo v živote brata Alberta: zrazený pred Božím majestátom, padá na kolená pred majestátom človeka, zvlášť toho najchudobnejšieho a najbiednejšieho, pred majestátom posledného chudáka. Dúfam, že toto porovnanie vyvoláva chvenie. V našej dobe nevidíme také drastické situácie, takú krikľavú biedu, také zjavné upokorenie človeka. Aj dnes je veľa situácií, zdanlivo menej nápadných, ale nie menej burcujúcich. Je veľa ľudských potrieb, veľa volaní po milosrdenstve, často diskrétnych a tichých. Koľko je dnes ľudí chorých a vo svojich chorobách opustených, bez akejkoľvek starostlivosti? Koľko je starých ľudí, trpiacich hladom a s túžbou po blízkom srdci? Koľko je problémovej mládeže, ktorá v dnešnej životnej atmosfére nenachádza pre seba morálnu oporu? Milosrdenstvo a kresťanstvo sú veľkou otázkou našich dní. Keby nebolo milosrdenstva, nebolo by ani kresťanstva. Je to jedno a to isté. V službe milosrdenstva nie sú tým najdôležitejším nadácie ani domy, centrá a nemocnice, aj keď sú to nevyhnutné prostriedky. Najdôležitejší je človek. Je potrebné svedčiť ľudskosťou, samým sebou. Tu je pre nás brat Albert veľkým vzorom. Nemal takmer nijaké prostriedky, nedisponoval nijakými nadáciami, nemal nijaké inštitúcie, ale rozhodol sa dávať samého seba. Preto ho Boh zrazil na kolená pred tým najbiednejším človekom, aby dával samého seba. A dával až do konca svojich dní. Dával zo všetkej svojej sily. To bol výraz jeho viery a lásky. Tento výraz jeho viery a lásky je pre nás neoceniteľný rovnako, ako má nekonečnú cenu pred Božou tvárou. Je potrebné, aby sa naše ľudstvo obrátilo k novému spôsobu vnímania človeka, jeho potrieb, jeho biedy a utrpenia a aby bolo ochtné svedčiť svojím bytím, svedčiť holými rukami, ale s plným srdcom. Takýto dar znamená viac než plné ruky a bohaté prostriedky. „Ale nad toto všetko majte lásku.“