Kapucínska charizma dnes
II. Vatikánsky koncil vyzval rehoľníkov k obnove, pričom vymedzil aj kritériá príslušnej obnovy. Toto úsilie bolo a je jedným z prejavom nenastávajúceho úsilia o hľadanie vlastnej identity Cirkvi v dnešných časoch. Teológ M.-D. Chenu hovorí, že “cirkev, schválená vnútornou logikou vedomia, hľadajúc seba, hľadá svet, aby bola sama sebou”. Celý Koncil gravitoval okolo skutočnosti Vtelenia; Cirkev myslel ako pokračovanie vtelenia v dejinách, vo svete, a to nielen ako spolužitie dvoch cudzích spoločností, ale ako hlbokú vnútornú vôľu žiť spoločne (hoci s rozdielnym úsilím a cieľom). Takéto vtelenie sa je vtelením do dnešného sveta, kde sa všetko profánne vo svetle viery stáva znamením doby a načúvajúca Cirkev reálnym a kritickým ostňom eschatologického smerovania. Koniec koncov toto je aj dôvodom obnovy rehoľných spoločenstiev.
Koncil vydaním dekrétu “Perfectae caritatis” uviedol zásady reformy zasväteného života v miere, ktorú sme ešte ani doposiaľ nezačali žiť: “Primeraná obnova rehoľného života zahŕňa jednak neustály návrat k prameňom všetkého kresťanského Života a k prvotnému duchu ustanovizní, a jednak ich prispôsobovanie sa zmeneným časovým podmienkam… Preto treba verne skúmať a zachovať ducha zakladateľov a ich vlastné zámery, ako aj zdravé tradície…” (PC 2, b). Tieto vyjadrenia koncilu, vôľa Cirkvi sa mala a aj sa preniesla do úsilí všetkých inštitútov. Ako to vyzeralo u nás?
Rád akceptoval nutnosť návratu k prameňom, k Františkovi. Celý rád, ktorý tvoria tri vetvy – františkáni, minoriti a kapucíni – viedol v 70-tých rokoch živé diskusie o znovuzjednotení sa. No františkánske hnutie túto snahu neakceptovalo. Čosi podobné sa stalo aj s kapucínskymi konštitúciami, ktoré boli v roku 1968 obnovené. Tieto konštitúcie silne podkreslili františkánsku črtu. Otázkou ostalo, či návrat k Františkovi je aj návratom ku kapucínskej identite. Jednoducho konštitúcie boli františkánske, no neboli františkánske-kapucínske. Práve preto mnohí bratia vo svete tieto konštitúcie neprijali. Mnohí bratia sa v tejto veci obrátili na Pavla VI. Až na IV. Generálnu kapitulu rádu v roku 1974 poslal Pavol VI. list, kde hovoril o niektorých charakteristických znakoch kapucínov vo svetle zdravých tradícii. Žiadal rád, aby upriamil úsilie na jasnejšie vyniknutie práve kapucínskej charizmy:
“Tento duch kontemplácie, ktorý žiari zo života svätého Františka a jeho prvých nasledovníkov, je drahocenný majetok, ktorí majú jeho synovia ešte aj dnes opatrovať a dať mu vprúdiť do svojich životov. Pravá obnova vášho tak zaslúžilého rádu má vzísť z tohoto života a životodárneho prameňa, ktorým je modlitba vo svojich rozličných formách. Toto je absolútna nutnosť, aby vaše životy znova poznačil tento kontemplatívny znak a váš apoštolát súčasne dostal väčšiu silu a širšiu pôsobnosť.” (List Pavla VI. Generálnej kapitule z 24.8.1974)
Ďalším popudom bolo 450. výročie uverejnenia buly “Religionis Zelus”, ktorá potvrdila vznik kapucínov. Toto výročie vyprovokovalo k ešte hlbšiemu štúdiu. Ovocím tohoto ušila bola už jasnejšie sa črtajúca postava kapucína vo svetle dejín (Napr.: Calistto Urbanelli, Storia dei Frati Minori Cappuccini delle Marche). V roku 1980 sa celý rád pripravoval na IV. Plenárnu radu rádu, ktorá sa konala v roku 1981 v Ríme a zaoberala sa formáciou k nášmu životu. Táto Plenárna rada vyniesla na povrch už zreteľné kapucínske kontúry. …zdá sa potrebne’ označiť niektoré cesty vydláždené históriou a otvorené budúcnosti, na ktorých je potrebné začať prácu obnovovania a formovania v našom bratstve:
a) modlitba
Podľa príkladu sv. Františka a reguly je potrebné predovšetkým pochopiť, že každá naša aktivita musí slúžiť “duchu sv. modlitby a zbožnosti”, s následným úsilím získania kontemplatívnej dimenzie, ktorá charakterizovala kapucínsku reformu a bola zdrojom jej apoštolskej a sociálnej činnosti.
b) pokánie a chudoba
V línii so základnou voľbou sv. Františka, vedení zákonom lásky ku Kristovi, chceme sa mu pripodobniť v osobnej askéze a s ním si volíme byť blízko najchudobnejším a najopustenejším bratom. Z toho vyplýva nutnosť návratu k evanjeliovej chudobe a výzva všetkým bratom, aby spolu hľadali nové cesty na jej vyjadrenie s väčšou vierohodnosťou pre ľudí dneška.
c) minorita
Zoči – voči pýche a karierizmu, ktoré narúšajú ľudské spolužitie, sa chceme umiestniť ako malí bratia na posledné miesto v spoločnosti a ostať vždy verní a poslušní ako sv. František.
d) začlenenie sa medzi ľudí a evanjeliové svedectvo
Ako výraz lásky k Otcovi a k bratom znovu potvrdzujeme úsilie evanjelizovať chudobných s efektívnym začlenením sa medzi ľud, životným svedectvom, ľudovým kázaním, misionárskou aktivitou a skutkami služby tým najnúdznejším spomedzi ľudí. (IV. CPO, 11,36 – dokument má okolo 40 strán )
Všetko toto prvotné pokoncilové úsilie bolo zakončené definitívnou redakciou obnovených konštitúcií v roku 1982 na Generálnej kapitule. A tak sa dostal do konštitúcií zásadný text, ktorý je rozvíjaný vo všetkých ďalších článkoch:
Menší bratia kapucíni vedia, že povaha a plány nášho bratstva majú byť také, aby sa náš život, správne prispôsobený časom, inšpiroval zdravou tradíciou našich bratov. Predovšetkým sa patrí napodobňovať ich v návrate k prvotnej inšpirácii, to znamená k životu a Regule nášho otca Františka, obrátením ducha, aby sa tak náš Rád neustále obnovoval. Nasledujúc ich, usilujme sa venovať hlavnú časť života modlitbe, najmä kontemplatívnej, pestovať radikálnu osobnú chudobu i chudobu spoločenstva spolu s duchom malosti, z lásky k Pánovmu krížu prijímať trpkosť života i radostné pokánie, starajúc sa aj, aby sa vo svetle znamení doby nachádzali nové formy vedenia tohoto života. Buďme navzájom bratsky spontánni, radi sa zdržujme medzi chudobnými, postihnutými a slabými, majme účasť na ich živote a zachovajme si svoj vlastný prístup k ľudu. Apoštolský dynamizmus, ktorý sa má napĺňať v duchu služby, rozširujme rozličnými formami, najmä pomocou evanjelizácie. (Konštitúcie OFMCap 1, 4)
Krásny je postup v celej prvej hlave: Prvý článok hovorí o Kristovi a evanjeliu, druhý o Františkovi, tretí o duchu v tradícii a štvrtý o františkánsko – kapucínskej charizme v dnešných časoch. Čiže: nasledujeme Krista v evanjeliu po Františkových šľapajach vo svetle našej kapucínskej interpretácie v dnešnom svete!
Svätý František pochopil prostredníctvom Božej inšpirácie, že bol poslaný reformovať ľudí v novosti života. Dajúc takto začiatok novej forme evanjeliového života, hoci už nebol zo sveta, zostal predsa vo svete, a chcel, aby jeho bratia žili a pôsobili medzi ľuďmi, aby svedčili skutkami a slovom o radostnej zvesti evanjeliového obrátenia. (Konšt. 85, 1-2) A z tohoto hľadiska je potrebné formovať “maličkých”. V jednoduchosti a radosti, že žijeme, vo vzájomnej službe a v “poslušnosti lásky”, v pokání – obrátení, čistou a veľkodušnou láskou musíme formovať strojcov ľudskej spoločnosti, schopnej slobody a kritického zmyslu voči dominantným ideológiám.
Evanjeliový radikalizmus sv. Františka nám ukazuje ako vytvárať a posilňovať slobodu a zmysel pre kritiku. Jeho ideál neustálej konverzie (obrátenia) je jasným výrazom kritickej sily evanjelia.
… ako zvlášť naliehavá sa ukazuje väčšia identifikácia so svetom chudobných a utláčaných a núti nás znovu si uvedomiť, čo to znamená byť “menšími bratmi”. (IV. CPO, 1,6,15. 7,16-17. 9,22)