„Ako chlapec som bol vychovávaný vo viere a chodil som do kostola. Keď som tak raz do neho vstúpil, práve prebiehala Eucharistická adorácia. Kľakol som si do lavice, modlil som sa… teraz už ani neviem čo… len mi pri tom padol zrak na kňaza, ktorý kľačal pred sviatosťou a zjavne ho to pre jeho vek stálo veľa.
Rozmýšľal som: „Mal by niekto tohto kňaza nahradiť, lebo už je starý, nevládze a už tu asi dlho nebude.“ A v tom mi napadlo: „Čo keby si ho nahradil ty!?“ A tak sa aj stalo.“
Keď sa ma ľudia pýtajú na moje povolanie, zvyčajne začínam takto: Ak by sa mi to nestalo, mal by som problém tomu uveriť. A tak ani ja nežiadam, aby niekto uveril mne. Ale bolo to takto:
Povolanie – kamkoľvek, nie je jednorazová záležitosť. Ale je proste jeden deň, keď si ho človek uvedomí. U mňa to bolo jedného pekného letného dňa, keď sme sa chystali na púť do Ríma. Bolo to po sv. omši v našom farskom kostole vo Vysokej pri Morave. Čakali sme na autobus a ja som sedel vzadu v kostole, keď som začul „akýsi“ vnútorný hlas, ktorý sa ma pýtal: „Ak chceš, poď za mnou.“ Ja som nevedel, čo sa deje. Celý pobyt v Ríme som vnímal akosi zboku, akoby som tam bol len divák. Po návrate som sa začal pýtať, čo to mohlo byť. A vtedy sa mi začali spájať veci z minulosti. Voľakedy som mal taký vnútorný obraz, keď som videl seba samého ako starého bradatého dedka v zimnej krajine, ako stojím pred zemľankou. Stretal som sa s ľuďmi, ktorých som si vážil a prosil som ich o radu. Jedným bol môj brat, študujúci v tom čase v Ríme. On mi napísal svoj príbeh povolania. Ďaľším bol kňaz spravujúci našu farnosť, ktorý ma pripravoval na sviatosť birmovania. On mi dal jednu z cenných rád: Modli sa za svoje povolanie. A ďaľším krokom bolo rozmýšľanie. Vedel som, že som slabý človek, že sám by som nevydržal, že potrebujem pomoc. Keď som už vedel, že to má byť duchovné povolanie, začalo mi svitať, že to nemá byť seminár a život diecézneho kňaza, ale rehoľa. Vytipoval som si 6 reholí, ktoré ma akosi lákali. Veľa informácií mi poskytol náš pán farár. Zo všetkých reholí, ktoré som navštívil, mi napokon zostali dve. Medzi nimi som sa rozhodoval. Podstatné rozhodnutie však padlo, pôjdem do rehole. Rozdal som majetok a z posledných peňazí som si kúpil zájazd do Svätej zeme. Tam som si urobil celoživotnú spoveď a po návrate domov som rozhodnutie oznámil rodičom. Rozlúčil som sa s kamarátmi a po dohode s provinciálom kapucínov som nastúpil do postulátu na Hriňovej- Raticovom Vrchu. A začalo sa napĺňať aj ono povolanie z toho vnútorného obrazu. Už som starý, bradatý, žijem v zimnej krajine, ešte tá zemľanka tu chýba. Ale časom…