(Spomienka 14. novembra)
Mikuláš sa narodil air.oku 1340 v Šibeniku v Chorvátsku. Pôsobil ako kazateľ v Bosne spolu s bratom Deodato. R.oku 1384 obidvaja odišli do Palestíny. Tam si so spolubratmi Petrom a Štefanom pripravili kázeň na obranu kresťanskej viery, posilnili sa modlitbou av r. oku 1391 ju predniesli pred jeruzalemským kádím. Keď dostali príkaz, aby prednesenú obranu odvolali, nebojácne odmietli. Potomich, uvrhli do väzenia, odsúdili na smrť a ich telá rozsekali a spálili.
Zo Správy o mučeníckej smrti svätého Mikuláša a spoločníkov od súčasníka
Sme pripravení podstúpiť mučenie i smrť pre katolícku vieru Mikuláš a jeho bratia dlho spolu uvažovali, ako by mohli získať duše pre Boha, ktoré sa pokúša ulúpiť diabol, a na posvätnej pôde Jeruzalema priniesť ich Bohu ako bohatý obetný dar. Zbavili sa všetkého strachu, prijali užitočné rady od niektorých učiteľov bohoslovia a od iných skúsených bratov. Oporu a pohnútku našli vo Svätom písme a u osvedčených učiteľov. Takto posilnení v Pánovi, aby boli schopní úspešne sa postaviť proti ľuďom telesným, 11. novembra 1391, na sviatok sv. Martina, asi o deviatej hodine sa rozhodli uskutočniť plán, na krých sa dlho starostlivo pripravovali. Šli spolu a každý z nich mal pri sebe list alebo zvitok napísaný v talianskom a arabskom jazyku. Najprv kráčali k Šalamúnovmu chrámu, ale vstúpiť do neho im nedovolili. Keď ich priviedli do kádího paláca, hneď rozvinuli svoje zvitky a pred ním ich prečítali. Keď čítanie skončili, kádí sa takto prihovoril k našim štyrom bratom: „Slová,ktoré ste teraz predniesli, vraveli ste ako ľudia rozumní a pri zdravých zmysloch, či bez rozumného uváženia ako ľudia hlúpi a šialení? Vari vás poslal váš pápež alebo niektorý kresťanský kráľ?“ Bratia mu na to rýchlo, rozumne, vo veľkom zápale, s vrelou láskou a túžbou po vlastnej spáse odpovedali: „Nikto z ľudí nás neposlal, prišli sme sem z Božieho vnuknutia, aby sme vám hlásali pravdu a spásu, lebo Kristus v evanjeliu hovorí: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdeý.“. Nato sa ich kádí opýtal: „Ste ochotní toto všetko odvolať a stať sa Saracénmi a tak sa zachrániť pred smrťou? Ináč musíte zomrieť.“ Bratia mu zreteľne odpovedali: „Nijako to neodvoláme, ale sme pripravení radšej zomrieť za túto pravdu a podrobiť sa akémukoľvek mučeniu za neochvejnú obranu katolíckej viery, pretože všetko, čo sme vraveli, je sväté, katolícke a pravdivé.“ Keď to kádí počul, po porade sám vyriekol nad nimi ortieľ smrti. Sotvaže odznel nad nimi rozsudok smrti, vyskočili všetci okolostojaci Saracéni a s veľkým krikom volali: „Na smrť, na smrť s nimi!“ A hneď tam ich tak dlho bilikadejakými predmetmi, kým nepadli na zem ako mŕtvi. Toto sa stalo okolo tretej hodiny popoludní a pre pobúrený ľud nechali ich tam až do polnoci. Okolo polnoci ich kádí dal vyzliecť donaha, potom priviazať ku kolom a tak ukrutne bičovať, že im úplne dotrhali kožu, takže bratia nemohli zniesť pohľad jeden na druhého. Nakoniec ich poslal do najstrašnejšieho väzenia a tam ich dal čo najpevnejšie priviazať k dreveným zaostreným kolom, takže ani na chvíľku si nemohli odpočinúť a bez prestania ich sužovali ukrutné muky. Napokon na tretí deň ich vyviedli na námestie, kde zvyknú trestať zločincov, pred emíra a kádího, pred ohromný zástup saracenského vojska s vytasenými šabľami a pred veľký oheň. Tam sa ich kádí znovu opýtal, či chcú odvolať, čo povedali, či sa chcú stať Saracénmi a tak sa zachrániť pred smrťou. Na to mu bratia odpovedali: „Chceme len, a to vám ohlasujeme, aby ste sa obrátili na kresťanskú vieru a dali sa pokrstiť. Vedzte, že pre Krista a jeho vieru sa nebojíme ani ohňa, ani telesnej smrti.“ Keď to počuli okolostojaci Saracéni, zúrivosťou ako omámení sa na nich všetci vrhli a tak ich rozsekali, že sa už ani nepodobali na ľudí. Nato ich pohádzali do ohňa, lež ani takto porúbané telá nemohli zhorieť. Zhromaždený dav sa celý deň prizeral na toto divadlo a prikladal drevo na oheň až do noci. Popol rozsypali a kosti zahrabali do zeme, aby ich kresťania nemohli nájsť.