(spomienka 23. októbra)

 

Z traktátu Zrkadlo klerikov od svätého kňaza Jána Kapistránskeho (Pars 1, Venetiae 1580, 2)

Život čistých klerikov osvecuje a rozjasňuje

Tí, čo sú povolaní k Pánovmu stolu, majú odstrániť akúkoľvek špinu či nečistotu chýb a žiariť plným príkladom chvályhodného mravného života. Majú žiť v čestnom spoločenstve, aby boli ako soľ zeme pre seba i pre iných a jasným rozlišovaním osvecovali ako svetlo sveta ostatných. Majú pochopiť, že ich vynikajúci učiteľ Kristus Ježiš nielen apoštolom a učeníkom, ale aj všetkým nástupcom, kňazom a klerikom prízvukoval: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali.“ Ľudia naozaj pošliapu ako bezcenné blato nečistý a špinavý klérus, slizký od špiny nerestí a zapletený do pút hriechov, v presvedčení, že už nie je na nič ani pre seba, ani pre iných, lebo ako hovorí Gregor: „Ak sa opovrhuje životom niekoho, nechýba veľa, aby sa pohrdlo aj jeho kázaním.“ „Ale starší, ktorí sú dobrými predstavenými, zasluhujú si dvojnásobnú úctu, najmä tí, čo sa namáhajú pri slove a vyučovaní.“ Áno, dobrí kňazi požívajú dvojnásobnú úctu, vecnú totiž a osobnú, alebo časnú a zároveň duchovnú, alebo konečne prechodnú i večnú. Lebo aj keď bývajú na zemi a sú zviazaní prirodzenými putami so smrteľnými tvormi, oni sa svedomite usilujú prebývať s anjelmi v nebi, aby boli milí Kráľovi ako rozumní služobníci. Preto ako slnko, čo vychádza svetu na Božej oblohe, „nech tak svieti svetlo“ kléru „pred ľuďmi, aby videli“ ich „dobré skutky a oslavovali Otca, ktorý je na nebesiach“.  „Vy ste svetlo sveta.“ Lebo ako ani svetlo nesvieti samo sebe, ale rozlieva svoje lúče navôkol a prežaruje všetko, na čo dopadá, tak vynikajúci život čistých a spravodlivých klerikov osvecuje a rozjasňuje žiarou svätosti tých, čo na nich hľadia. Preto ten, kto je poverený starosťou o iných, musí na sebe ukázať, ako si majú iní počínať v Pánovom dome.