(ľubovoľná spomienka 8. mája, sviatok pre SCSC)
Sestra Ulrika Františka Nischová sa narodila 18. septembra 1882 v Oberdorfe – Mittelbiberachu. V roku 1904 vstúpila do Kongregácie milosrdných sestier svätého Kríža v Hegne pri Bodamskom jazere v Nemecku. Od roku 1908 do roku 1912 bola kuchárkou v Baden-Badene. Svoju službu v kuchyni napĺňala podľa vlastných slov: „Voči všetkým chcem mať lásku, ktorá je všetkým všetko a všetkých povznáša.“ Zomrela 8. mája 1913 v Hegne. Svätý Otec Ján Pavol II. ju vyhlásil za blahoslavenú 1. novembra 1987 v Ríme.
Z Listu blahoslavenej Ulriky Nischovej svojim spolusestrám
Láska nepozná miery
Myslím si, a bolo to vždy zvykom, že keď sa niektorá sestra vzdialila, pýtajú sa, ako sa jej vodí. Iste vás bude zaujímať, ako sa mám ja. Mám sa dobre a som šťastná, lebo čo by si človek mal ešte želať, keď je o neho tak dobre postarané? Ako keď je dieťa doma u otca a matky a žije si tam bez obáv a starostí. Mám všetko, čo chcem, a môžem sa dobre starať o spásu svojej duše. Už sa môžem aj modliť a modlím sa veľa za vás, modlite sa aj vy za mňa. Cez deň sa modlím za vás nie jeden raz, ale hádam i desaťkrát, ba niekedy aj viac. Ak sa vám nevodí dobre, nezávisí to odo mňa. O tom rozhoduje iba Pán Boh a on vie, ako a čo má robiť. Vie, ako má zaobchodiť so slabými a ako so silnými. Slabým dodáva útechu a pokoj a všetko obracia na dobré. Na silnejších dopustí aj nejaký ten kríž alebo dajaký neúspech. Tým nám viac otvára srdcia a čím viac na nás dopustí, tým k hlbšiemu poznaniu nás privedie. Tak sa naučíme znášať rozličné kríže a protivenstvá a chápať ich hodnotu. Keby sme poznali cenu poníženia, srdce by sa nám natoľko rozšírilo, že by sme s Božou milosťou chceli vziať na seba utrpenia celého sveta. Rozplynuli by sme sa od túžby po kríži a utrpení. Už by sme sa nebáli poníženia, ale so svätou závisťou by sme hľadeli na tých, čo boli hodnejší týchto milostí. Preto sme aj takí rozptýlení a nepokojní pri práci, pretože našu dušu neoživuje nadprirodzené zanietenie, a tak sa bojíme neúspechu a poníženia. Čím máme čistejší úmysel, čím viac sa oslobodíme od sebalásky a vlastného prospechu, tým pokojnejšie a sústredenejšie v Bohu budeme pracovať. Ak sa nám potom dostane pokarhania alebo napomenutia, naša prirodzenosť sa môže síce búriť, ale milosť sa prihovára: „Prijmi to, zaslúžila si si ešte viac, povznes sa nad pozemské veci!“ Ak takto zvíťazí milosť, spoja sa s ňou potom ďalšie milosti. Tie spôsobujú v duši hlboký pokoj a svätý mier a srdce nám jasá od blaženosti a šťastia. V práci sa celkom upokojíme a utíšime ako pokojne tečúci potôčik. Spoznáme sami seba a naučíme sa, ako sa lepšie stretať s Bohom a toto stretnutie si vážiť. Budeme sa utiekať k srdcu nášho Milého, modliť sa v ňom a cvičiť sa v čnostiach. Všetci potrebujeme hlavne pokoru a veľkodušnosť. Bez týchto čností nebudeme mať ani lásku, po ktorej určite každá z nás túži. Všetky by sme sa akiste rozbehli aj na kraj sveta, len aby sme ju našli. Láska nepozná mieru a pre lásku chceme všetko vytrpieť a pracovať. Milé spolusestry! Zaiste si myslíte, že všetko, o čom vám tu hovorím, už dávno viete, ba i viac. Ale nedalo mi nenapísať vám, pretože viem, že všetky planiete svätým zápalom a všetky sa chceme vzájomne posväcovať a pripodobňovať nášmu Ženíchovi. Veď sme všetky jedno srdce a jedna duša a vzájomne sa milujeme v Ježišovi Kristovi. Vo svojej úbohosti to nevládzem lepšie vyjadriť. Dúfam, že aj vy mi napíšete pár riadkov a že nezabúdate na mňa v modlitbe. Všetkých vás pozdravuje vaša milujúca sestra Ulrika.