(ľubovoľná spomienka 21. mája)
Franz Jägerstätter sa narodil 20. mája 1907 v St. Radegunde (Horné Rakúsko) ako dieťa chudobných sluhov, ktorí sa z ekonomických dôvodov nemohli zobrať. Keď sa v r. 1917 jeho matka vydala za roľníka Heinricha Jägerstättera, bol Franz adoptovaný. V rokoch 1927-30 pracoval v rudnej bani v Eisenerzi (Štajersko), cítil sa nábožensky vykorenený a prešiel krízu zmyslu a viery. V r. 1933 sa stal otcom nemanželskej dcéry Hildegardy. V r. 1936 sa oženil s Franziskou Schwaningerovou, s ktorou mal tri deti a prežil sedem šťastných rokov manželstva poznačených hlbokým duchovným životom. Začiatkom roka 1938 varoval Franza jeden sen pred hrôzami nacizmu. 8. decembra 1940 bol Franz prijatý vo františkánskom kostole v Ennse do Tretieho rádu svätého Františka. Pri svojom povolaní k Wehrmachtu vo februári 1943 Jägerstätter vyhlásil, že na základe svojho náboženského presvedčenia odmieta vojenskú službu, pretože Boha treba viac poslúchať než človeka. Kvôli odmietnutiu vojenskej služby bol Ríšskym súdom odsúdený za rozvracanie brannej moci na smrť a 9. augusta 1943 sťatý v Brandenburgu an der Havel. Blahorečenie sa uskutočnilo 26. októbra 2007 v Linzi za prítomnosti manželky a detí. Deň jeho spomienky 21.mája je dňom jeho krstu.
Zo zápiskov blahoslaveného Franza Jägerstättera vo väzení
(Júl/august 1943)
Čo nás môže odlúčiť od Kristovej lásky?
Zaznačím tu len niekoľko slov, ako mi práve vychádzajú zo srdca. Aj keď ich píšem so spútanými rukami, ale ešte stále lepšie, než keby bola spútaná vôľa. Boh niekedy očividne ukazuje svoju silu, ktorú môže dať ľuďom, ktorí ho milujú a neuprednostňujú pozemské pred večným. Ani žalár, ani putá, tiež ani smrť nie sú schopné odlúčiť človeka od Božej lásky (porov. Rim 8,35), ukradnúť mu jeho vieru a slobodnú vôľu. Božia moc je neporaziteľná. Buďte poslušní a čo najpoddanejší vrchnosti, tieto slová sa dnes hrnú na človeka už skoro zo všetkých strán, dokonca od ľudí, ktorí aj tak už takmer nič viac neveria, čo je vo Svätom písme a čo nám Boh prikázal veriť. Keby si chcel dať človek s každým človekom takú námahu, aby ho zachránil od ťažkého hriechu a tým pred večnou smrťou, ako si dáva námahu so mnou, aby ma zachránil pred telesnou smrťou, tak by naozaj muselo byť už nebo na tomto svete. Neustále by chcel človek človeku zaťažovať svedomie pokiaľ ide o manželku a deti. Mal by byť skutok, ktorý človek koná, azda tým lepší, pretože je ženatý a má deti? Alebo je skutok preto lepší alebo horší, pretože to tisíce iných katolíkov tiež tak robia? Stalo sa teraz azda aj fajčenie čnosťou, pretože fajčia tisíce katolíkov? Smel by preto človek aj klamať, pretože má manželku a deti a to isté ešte k tomu potvrdiť prísahou? Nepovedal sám Kristus, kto miluje ženu, matku a deti viac než mňa, nie je ma hoden (porov. Mt 10,37)? Z akéhože dôvodu potom prosíme Boha o sedem darov Ducha Svätého, keď beztak máme konať v slepej poslušnosti? Načo že Boh obdaril všetkých ľudí rozumom a slobodnou vôľou, keď nám, ako to niektorí vravia, vôbec ani neprináleží rozhodnúť, či je táto vojna, ktorú vedie Nemecko, spravodlivá alebo nespravodlivá? Načo potrebuje potom človek ešte poznanie medzi tým, čo je dobré alebo zlé? Myslím si, že človek môže mať pokojne aj slepú poslušnosť, ale len vtedy, keď pritom nikoho iného nemusí poškodiť. Keby boli ľudia dnešnej doby ešte úprimnejší, tak si myslím, musel by sa ešte predsa objaviť hocktorý katolík a musel by povedať: „Áno, uznávam, že nie je práve dobrý ten skutok, ktorý tu konáme, ale ja jednoducho ešte nie som pripravený zomrieť.“ Keby mi Boh nebol udelil milosť a silu pre svoju vieru aj zomrieť, keď sa to žiada, tak by som už azda konal tak isto, ako koná väčšina. Veď Boh môže dať každému toľko milostí, ako chce. Keby boli iní prijali tieto mnohé milostí, ako som ich ja už obdržal, boli by azda vykonali už oveľa viac dobrého než ja. Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú (porov. 1Kor 2,9).