Kapucíni po roku 1968
miesto: Kláštor kapucínov Bratislava (výstava v bočnej chodbe kostola)
termín: leto 2008 – jar 2009
Kapucíni po „Pražskej jari 1968“
V roku 1961 kapucínov na Slovensku uväznili a odsúdili v zinscenovaných procesoch na objednávku vtedajšieho režimu a to v kontexte súdnych procesov s rehoľníkmi ako redemptoristi, jezuiti, lazaristi, saleziáni ako aj s aktívnymi kňazmi biskupmi a laikmi. Tých, čo ešte nezastihli 50-te roky, čakali žiaľ ďalšie vlny zatýkaní. V roku 1968 došlo k uvoľneniu politických pomerov a tzv. pražskej jari a dubčekovskému tzv., socializmu s ľudskou tvárou. Pre kapucínov to znamenalo prepustenie aj posledných väzňov svedomia, ktorí si odsedeli za vieru najviac. Posledný odchádzal na slobodu P. Vojtech. Potom nastala relatívna sloboda, mnohí sa mohli vrátiť do pastorácie i keď k obnoveniu života reholí došlo len čiastočne a s obmedzeniami. Habity sa spravidla ešte nenosili, ak áno, tak len pár rokov alebo v skrytosti. Kláštory obnovené neboli, ale rehoľných kňazov ponúkli predstavení diecéznym biskupom a vikárom, pokiaľ už biskupi umreli. Tak mnohí kapucíni slúžili dlhé roky ako farári napríklad v Horných Orešanoch, Gajaroch, Rohožníku, Brodskom, Borskom Mikuláši, v Marianke a na ďalších miestach.
Kapucíni tajne vysvätení biskupom Korcom vo Valdiciach začiatkom 60-tych rokov, ako napr. pátri Matúš, Ján, Daniel mali v roku 1969 verejné primičné omše. Nebola ešte celkom zverejnená ich vysviacka a tak dostali oficiálne dekréty od biskupa Pobožného.
21. august 1968 však priniesol aj normalizačný tlak, ktorého začiatkom bol príchod vojsk piatich armád varšavského paktu na čele so sovietskou armádou. Tanky stáli aj pred kapucínskym kostolom v Bratislave. Mnohí aktívnejší kňazi sa museli stiahnuť do súkromia, P. Šebastiánovi zakázali pôsobiť v seminári, iných štátna bezpečnosť sledovala a vyhlásila za nepriateľské osoby a nikdy sa na fary nedostali. Pátri Vojtech, Šebastián, Metod a ďalší boli označení za nepriateľské osoby režimu. Postupne boli zatláčaní do súkromia a civilných zamestnaní a stali sa pre spoločnosť občanmi druhej a tretej kategórie. Nesmeli učiť náboženstvo, slobodne cestovať, spovedať a slúžiť sv. omše, pretože vznikol zákon o kontrole a dozore štátu nad Cirkvami. Ak sa niekto vzoprel, tak len na vlastné riziko a bola mu neustále v pätách tajná polícia. Z výsluchov sa vracali mnohí stresovaní a takmer všetci neskôr umreli predčasne.
Páter Matúš Vanček bol tajne vysvätený vo väzení a po návrate pracoval v civilnom zamestnaní. Rok 1968 všetkých zaskočil. Najprv prišlo k veľkej úľave, uvoľneniu a návratu do pastorácie, potom prišli okupačné vojská a situácia sa začala zhoršovať. V lete 1969 sa ešte dali zorganizovať primície bratov, ktorí vyšli na verejnosť. Pátri Daniel a Matúš pochádzajúci z Vinosadov mali primície práve v tomto čase. Z primícií vo Vinosadoch sa nám zachovalo viacero fotografií. Ako primičný kazateľ bol pozvaní páter Angelus, ktorého kázne poznali aj veriaci z kapucínskeho kostola v Bratislave, kde mával v nedeľu o 17.00 prvé sv. omše po novembri 1989. V 70 tych rokoch však pôsobil ako spirituál bohoslovcov v seminári.
Páter Matúš potom pôsobil v Bratislave v kláštornom kostole, kde spolu s pátrom Metodom a Šebastiánom mali sväté omše. Na nich sa zoznámili s neskoršou generáciou kapucínov, ktorí vtedy boli ešte len miništrantmi. Neskôr pôsobil páter Matúš na Záhorí a najdlhšie v Horných Orešanoch. Tam ostal až do času kým mu to zdravotný stav dovolil. Posledné roky života strávil v charitnom domove v kláštore v Pezinku kde aj zomrel.
O vysviacke vo väzení hovoril pre médiá niekoľkokrát, napríklad v Slovenskom denníku, v Kapucínskej ceste a v talianskej televízii RAI uno v dokumente Cirkev v tichu. Tak poodhalil tajomstvo svojho príbehu na ceste ku kňazstvu. Vysvätený bol na schodisku valdickej väznice tajným biskupom J.Ch. Korcom, vtedy jeho spoluväzňom.
Na fotografiách z jeho primícíí je vidieť okrem menovaných kapucínov aj ďalšie osoby, napríklad brata Václava, ktorý sa stal neskôr klerikom a v Olomouci doštudoval teológiu. Je jediným žijúcim kapucínom z čias 50 tych rokov. Atmosféru vysviacky dotvárala dychovka Vinosadka a dobová výzdoba pred kostolom a rodným domom primicianta vo Vinosadoch.
Ďalšie primície mal v nedeľu 24. 8. 1969 páter Ladislav z Pezinka, ktorý je mladším bratom pátra Vojtecha. Na týchto primíciách sa zúčastnil aj bývalý komisár nášho slovenského komisariátu v prvých povojnových rokoch páter Robert Bentein. Po 19 rokoch sa mu podarilo vrátiť na Slovensko, ktoré navždy prirástlo k jeho srdcu. Stretol tam aj bratov prepustených z väzenia: Vojtecha, Metoda, Šebastiána, Augustína a ďalších. Páter Vojtech robil v dolnom kostole v Pezinku primičného kazateľa. Procesia išla po neupravenej Holubyho ulici v Pezinku a zachovali sa nám zábery nielen z rodného domu primicianta ale i zo slávnosti pred kapucínskym kostolom a sv. omše v dolnom kostole v Pezinku. Na fotografiách je aj páter Mitošinka, mnohí príbuzní najmä z rodiny Matiašovských, ktorá bola prenasledovaná spolu s kapucínmi v procese v roku 1961. Pomáhali spolu s príbuznými pátra Benedikta a Archangela ukrývať bohoslužobné predmety v pezinských domoch na povale, ale ich skrýšu objavili, kalichy a monštranciu zhabali a mnohých vypočúvali a väznili. Primičná slávnosť v Pezinku bola len slabým zadosťučinením za všetky krivdy, ktoré boli nútení títo bratia a ich príbuzní pretrpieť.
Výstavu pripravil provinčný archivár v spolupráci s Petrou a Evou Buzgovičovou a Marekom Šeregim.
(br. Tomáš Konc, archivár)