Mesačný návrat brata Juraja Slugeňa, do jeho milovanej misie po osmich rokoch na Slovensku. 2. mája 2010 opäť uzrel africkú pôdu pod krídlami berlínskeho vtáka, ktorý ho o mesiac odniesol po krátkej návšteve späť do Európy. A čo tam celý mesiac robil?
1. Juraj, v rokoch 1994 – 2002 si bol v Afrike na misiách a teraz po ôsmich rokoch na Slovensku si opäť navštívil svoju misiu, aké pocity ťa sprevádzali počas cesty do milovanej Namíbie?
Moje pocity boli veľmi zmiešané, mal som nejaká kusé správy z lístkov, fotiek, e- mailov od poľských sestier a čokoládiek. No milo ma Namíbia prekvapila, hlavne moje mesto Katima Mulilo, ale i Rundu, kde sídli náš biskup Jozef Shikongo, moc sa rozrástli a skrášlili.
2. Na čo si sa najviac tešil alebo aké si mal očakávania z tejto mesačnej návštevy?
Najviac som sa tešil na mojich drahých z misie, ale i z mesta zo sv. Jozefa a kostola Panny Márie Africkej a ostatných, no a na sestričky a bratov.
3. Ako ťa po toľkých rokoch privítali, pamätali si ťa ešte?
Privítanie bolo úžasne – čokoládky hrali na bubnoch a šejkery a ten ich anjelský spev ma privádzal do extázy (deti mali prázdniny) – privítanie bolo skromnejšie. No či si ma pamätali? Že či, sestry veľmi dobre, kandidátky nie (poznali ma iba z fotiek) a ľudia ma vítali po európsky – objímali ma až ma skoro zadusili. Keď som šiel na dedinu Kozo (Pokoj) vedľa misie, kde býval Ján, náš bývalý miništrant – vrešťal som už zdialky, aby ma neroztrhali ich psy (mali radi biele mäso ha,ha,ha). Tých som sa najviac bál, viac než hadov akrokodílov, no už keď som bol bližšie, jeho mama ma zbadala, začala pišťať a vyskočila zo stolice, div, že ju nerozbila a tak ma stískala, div, že som nevyplul dušu. Potom ikeď sa dozvedeli ostatní ľudia, že som tam, prišli aj zo 40km diaľky na misiu pani Muya alebo Rektor, ktorý mi na misii vždy pomáhal zo 140km diaľky. Raz sme stáli pri pulte vreštaurácii avyberali sme si niečo na pitie a jedenie, hovorili sme anglicko- slovensko- poľsky, aby čokoládky rozumeli. Vedľa stáli chalani a počúvali, odrazu sa otočili a spýtali sa: ,,Brat Juraj? A ty nás nepoznáš?“ Ja, že nie a oni povedali, že boli miništranti u sv. Jozefa. Keď povedali mená, tak som sa rozpamätal.
6. Býval si usestier – ako sa ti tam páčilo a ako prežívajú svoju misiu?
U sestričiek bolo veľmi fajn, starali sa omňa ako o kráľa. Veľmi ma potešili svojou aktivitou v pastorácii a hlavne schudobnými a postihnutými. Chodia i do dedín učiť rodičov ako sa starať o svojich chorých alebo im zadovážia vozík, či vybavia im kurzy šitia a varenia.
7. Z čoho si mal najväčšiu radosť počas tejto návštevy?
Radosť som mal z ľudí, že zostali verní (väčšina) katolíckej Cirkvi. Starajú sa o zveľadenie, lepší život, sú aktívny pri kostole – každý týždeň upratujú okolie kostola, majú stretká-ružencové, marianské, spevácke a mnoho iných aktivít.
4. Čo sa zmenilo za tvojej neprítomnosti?
Zmena je veľmi veľká. Pred terajšími indickými kapucínmi boli tu bratia z inej indickej provincie – postavili dosť kostolov: Ngoma (pri Botswanských hraniciach), v dedine Linianty, v meste – veľký kostol vedľa Panny Márie Africkej a starý slúži na stretnutia mládeže. Teraz stavajú misiu v Bukale vedľa kostola, čo sme postavili my, na misii rozšírili dom kapucínov a hosťovský dom. Misia však bola dosť zanedbaná, ľudia i školy, čo ma veľmi bolelo. Sväté omše sú kratšie, nie sú také srdečné, chýba tu rodinné spolužitie sestry – ľudia, kapucíni-veriaci-riaditelia a učitelia- je to také chladné i v škole.
5. Ako si trávil čas počas svojej návštevy, čo si robil, koho si navštívil?
Môj čas bol veľmi krátky – čo je to mesiec na taký kus cesty a štát veľký, len okolo pobrežia 3000km dlhý. Vo Windhoeku, keď som prišiel tak som chodil po meste, navštívili sme sestry sv. Kríža, súkromnú nemocnicu Benediktíniek, no a obchody, okolie, spať som chodil 2km od sestier ku františkánom, ktorí tam prišli z JAR. No a potom som bol aj v škôlke, čo spravuje sestra Jadwiga (boli prázdniny), mládež z Kanady malovala steny, prerábali miestnosti a dávali mreže na okná atď. V Katime som na začiatku chodil a obdivoval mesto, boli sme si sadnúť i v nových reštikách pri rieke a učil som aranžovať mladé čkoládky kvety v kostole, opravoval som im kreslá v hosťovskej, lepil, šroboval, vrtal som diery na zavesenie obrazov, no a vzáhrade sme orezávali stromy (bol tam prales), zamestnal som chalana, ktorému som zaplatila za úpravu záhrady usestier atď.
8. Prežil si na misii osem rokov, aký duchovný odkaz by si odovzdal ďalším misionárom na tomto mieste?
Odkaz – aby viac počúvali ľudí, chodili medzi nich, posedeli si s nimi pred domkami, snažili sa v žiť do ich tradícií, kultúry a potom postupne ich menili, ale s láskou a citom. Veľa sa za nich modlili, ale i o povolania, rodiny a to môžeme i my, aj keď sme tak vzdialení, veď v Bohu sme si rovní, len mať otvorené srdce a dlane, nepozerať sa, že dávame málo i v Písme chudobná vdova dala šesták, pred Bohom a nimi je niekedy i malý šestačik viac než milion bez lásky-je to záchrana života.
9. Môžeš nám niečo napísať v domorodom jazyku?
Prežehnanie a modlitba Zdravas Mária v domorodom Silózi:
Ka libizo la Ndate, ni la Mwana, ni la Moya okenile. Amen.
Lumela Maria ya tezi grasia, Mulena una ni wena.
Ulitohonolo Mwahl’a basali, mi ulitohonolo Mwana ya mwa mba
ya hao, Jesu.
Maria ya kenile, M‘ ahe Mulimu, ulu lapelele luna baezalibi
ka nako ye, ni ka nako ya lifu la luna. Amen.
(Poniky, 24. júla 2010, spracovali bratia Juraj Slugeň a Tomáš Fusko)
