(ľubovoľná spomienka 30. júla)
Narodila sa v Krivej na Orave v roku 1916. Vstúpila do Kongregácie milosrdných sestier svätého Kríža, kde žila nábožným životom. Usilovala sa o poníženosť a užšie primknutie sa k ukrižovanému Kristovi. Ako zdravotná sestra v nemocnici v Bratislave ochotne slúžila chorým a liečila im rany tela i duše. V tom čase sa vládna moc, nepriateľská voči Bohu a Cirkvi, pokúšala všemožným spôsobom vyhasiť vieru a prenasledovala predovšetkým biskupov, kňazov a aktívnych veriacich.
Sestra Zdenka sa pokúšala pomôcť kňazom, ktorí boli v nebezpečenstve dlhotrvajúceho uväznenia, ba aj súdneho výroku smrti. Potom aj sama sestra Zdenka bola uväznená a podstúpila kruté mučenie. Dňa 17. júna 1952 ju odsúdili na dvanásť rokov väzenia. Všetko však znášala s hrdinskou trpezlivosťou. Zomrela 31. júla 1955 v Trnave, keď ju predtým pre ťažké ochorenie prepustili z väzenia.
Z Meditácií sestry Zdenky Schelingovej (Rukopisné zápisky, s. 52 – 66)
Keď milujeme Krista, všetko je ľahké
Náš život má byť dokonalé „áno“, ktorým sa celkom dávame Bohu. Zabúdať celý deň na seba vo všetkom a viac pamätať na druhých. Takáto poníženosť je zdrojom sily. Môj apoštolát bude účinný nie mierou vonkajšej činnosti, ale mierou svätosti, ku ktorej budem smerovať. Nejde o to, aby som svoj život obetovala ľuďom, ale aby som ho najprv ponúkla Bohu a iba potom aj iným… Vždy sa chcem iba s ním spájať, lebo on ma musí celú zaujať. Trpieť v stave milosti je východiskom veľkých skutkov. Trpieť v tichosti a skryto. Ticho je ovzduším bolestí – i na Kalvárii sa mlčalo. Keď sa žalujeme, keď hľadáme potešenie a útechu, stráca sa to, čo je na bolesti najposväcujúcejšie. Nerozhadzujme túto vzácnu milosť. Kto žije v duchu obety, môže si povedať: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“ V mlčaní musíme nájsť seba. Zriekať sa seba, lebo koľko mám seba, toľko mi chýba ešte z Krista. Keď má svet svoje požiadavky, má ich ešte väčším právom aj Boh. Nie som si istá, či ma niekto pre moju lásku k Bohu ukrižuje, preto sama chcem križovať svoje telo s jeho žiadosťami. A keď mi iní urobia aj nejakú trpkosť, roztiahnem svoje ruky, aby som ju objala. Vždy chcem jedine to, čo chce Boh. Bože, nedaj mi pripútať si srdce k pozemským veciam. Vždy ma veď hore k Slnku, k tomu väčšiemu Svetlu! Nech k nemu smerujú všetky úsilia a námahy. K nemu chcem vysielať modlitby, vyjadriť svoju prítulnosť. Iba k nemu ma vedie túžba, on je moje večné Svetlo i večne nová Krása. Jedine po Bohu túžim, lebo jemu úplne patrím… Keď milujeme Krista, všetko je ľahké. Cítim, ako pomaly vylievam krv za toho, koho milujem. Áno, vždy mám za niekoho zopakovať Kristovo obetovanie, najmä vtedy, keď niekto kráča i blúdi životom po neviditeľných cestách tmy. Vtedy musím pevnejšie stáť na svojom mieste… Cieľ každého úsilia je len jeden: byť pri ňom, pri Ježišovi. Nakoľko sa priblížime k nemu, natoľko nás pritiahne on k svojmu srdcu. Keby sme poznali, čo znamená trpieť pre Boha, využili by sme všetky mysliteľné prostriedky na získanie utrpenia. Kto veľmi miluje, prestáva trpieť. Veľkosť Ježišovho utrpenia mi dáva pochopiť a oceniť jeho veľkú lásku. Preto i moje bolesti sa musia celkom stratiť v láske.