(ľubovoľná spomienka 26. augusta)

 

Veronika sa narodila Georgovi a Eve Antalovcom dňa 7. decembra 1935 v Boteşti, v obci Nisiporeşti. Bola prvou zo štyroch detí, ktorými Boh požehnal túto rodinu jednoduchých roľníkov v čarovnej oblasti Moldavska. Nasledujúci deň, 8. decembra, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, bolo dieťa prinesené do rímskokatolíckeho kostola v Häläuceti, ako to bolo zvykom tej doby, kde ju pokrstil miestny farár, Fr. Felix Rafaelli. Dostala meno Veronika na pamiatku jednej z otcových sestier, ktorá zomrela vo svojej mladosti. Veronika bola ešte veľmi malá a sotva začala hovoriť svoje prvé slovo „mama“, keď ju jej stará mama začala učiť veľmi jednoduché modlitby, vhodné pre jej vek. Podľa svedectiev príbuzných a tých, ktorí ju poznali v  detstve, bola Veronika robustnej postavy, spoločenská, zbožná a inteligentná. Hrávala sa s ostatnými deťmi z okolia, ale nikdy sa nezabudla pripojiť s rodičmi a babičkou k náboženským oslavám, ktoré sa konali v krásnom malom kostole v Nisiporeşti. Už detstve je zrejmá jej silná oddanosť k Ježišovi v Eucharistii a k Panne Márii. Po dokončení prvých štyroch tried základnej školy sa Veronika viac zapájala do každodenného života rodiny. Pomáhala svojej matke v domácnosti, naučila sa ako spracovať vlnu a vyrábať domáce kostýmy. So svojou rodinou a so susedmi pracovala aj na poliach.
Keď mala asi šestnásť rokov, vstúpila do cirkevného zboru v Nisiporegti a súčasne sa zapísala do Mariánskej asociácie založenej sv. Maxilmiliánom Kolbem. V tomto čase začala Veronika vážne premýšľať o svojej budúcnosti. Chcela vstúpiť do kláštora františkánskych sestier v Halaucesti, ale jej pokusy boli predurčené k neúspechu, keďže po prebratí moci komunistickým režimom všetky katolícke zhromaždenia v krajine zakázali a kláštory zatvorili.

Vstup do OFS

Neschopná zrealizovať svoj sen, a síce vybrať si povolanie rehoľnej sestry, na ktoré sa cítila byť volaná Bohom, Veronika nestratila nádej a začala premýšľať, ako by mohla žiť svoje povolanie. Na odporúčanie svojho duchovného vodcu Fr. Alois Donea sa stala členkou tretieho rádu sv. Františka a zložila súkromný sľub čistoty. Aby sa mohla plne venovať svojmu duchovnému životu, vybudovala si malú celu neďaleko svojho domu, kam zvykla chodiť tak často ako to bolo možné.

Duchovný život Veroniky Antal

Nikdy nevymeškala svätú omšu a sväté prijímanie. Ak sa sv. omša neslávila v jej obci, pretože kostol bol pobočkou rímskokatolíckej cirkvi v Halaucesti, ráno vstala o 4.00 hodine, v zime aj v lete a so skupinou priateľov kráčali osem kilometrov do Halaucesti, aby sa zúčastnili liturgie a prijali sväté prijímanie. Toto duchovné jedlo jej dalo odvahu pre každodenné boje a pomohlo jej k pokroku v duchovnom živote. Často rozprávala svojim priateľom o svojej túžbe po nebi a povolaní k svätosti a nedovolila, aby jej na tejto ceste k cieľu čokoľvek prekážalo. Okrem účasti na svätej omši sa Veronika zúčastňovala aj na hodinách adorácie, ktoré sa konali každý štvrtok v kostole v Nisiporegti. Zvykla sa modliť ruženec kdekoľvek to bolo možné, prosiac za rôzne potreby Cirkvi. Tiež živila svoj duchovný život čítaním duchovných kníh.

Apoštolát Veroniky Antal

Modlitba a láska k Bohu má byť skonkretizovaná do lásky k blížnym a to zvlášť k tým, ktorí žili okolo nej. Veronika to robila tak, že okamžite odpustila tým, ktorí sa dopustili nejakej chyby, navštevovala chorých a starých ľudí, ktorí žili sami, brala deti vyčerpaných matiek do náručia a láskyplne ich upokojovala, učila deti modliť sa a pripravovala ich na prvé sväté prijímanie.

Mučenícka smrť

Roky plynuli a Veronikina viera sa prehlbovala. Viera, ktorá bude za veľmi krátku dobu spečatená jej krvou. Potvrdenie jej obeti sa malo vykonať hneď v nasledujúci deň. Večer 23. augusta 1958 Veronika spolu so skupinou priateľov odišla do Halaucesti.

Nasledujúci deň sa zúčastnila liturgie, kde s veľkou ceremóniou Mons. Petru Plečca udelil Sviatosť birmovania veľkej skupine mladých ľudí z tejto farnosti. „Veronika sa zdala bledá a skľúčená“ počas liturgie, hovorí jeden z priateľov, ktorí ju sprevádzali. Mohla mať predtuchu toho, čo sa má stať? Len Boh vie! Po liturgii Veronika pomohla uložiť veci v sakristii a potom sa najedla s jedným z jej priateľov z Halaucesti. K večeru jej priatelia chceli ísť domov, ale povedala im, aby šli dopredu, že ona pôjde za nimi…

Po nejakej dobe sa Veronika rozlúčila s týmto priateľom a vydala sa do Nisiporeşti. Cestou vložila svoju dôveru do rúk Boha a s ružencom v rukách začala osem kilometrov dlhú cestu domov, rýchlo kráčajúc. Na polceste stretla mladého muža, Pavla Mocanu, ktorý ovládaný vášňou, zaútočil na ňu a začal jej robiť nemravné návrhy. Veronika sa pokúsila pokračovať v ceste, ale on zotrvával v jeho nečistom zámere.

Ťahajúc ju do obilného poľa v blízkosti fontány s názvom Vangheaua, začal s ňou zápasiť. Po chvíli, neschopný uspokojiť svoju žiadostivosť, vytiahol nôž a 42 krát ju bodol, pokrývajúc jej telo ranami až pokým sa nehybná Veronika nezrútila na zem.

Veronikino telo našli o dva dni neskôr robotníci na ceste do práce na poliach. Ležala tvárou dole, bez života a pokrytá krvou; jej ruženec držala pevne zovretý v pravej ruke a kríž z kukuričných klasov mala položený na chrbte. Panna Mária celkom iste Veroniku milovala, veď sa aj narodila na sviatok Nepoškvrneného počatia; no Veronika tiež milovala Božiu Matku… napokon, zomrela s ružencom v ruke.

Po príchode polície a vykonaní potrebnej prehliadky Veroniku odviezli domov, kde dvaja lekári vykonali obhliadku mŕtvoly. Jeden z lekárov, ktorí ju skúmali, sa nemohol zdržať zvolania: „Šťastná matka, ktorá Ťa/Vás porodila!  Panna si bola /ste boli a ako panna si/ste zomrela.“ (Súdny lekár vyhlásil: „Blahoslavená je pani, ktorá ťa porodila, lebo si prišla na svet v čistote a aj ako panna odchádzaš z tohto sveta.“) Týmto spôsobom dosvedčil skutočnosť, že jej vrah nebol schopný uskutočniť svoj úmysel znásilniť ju.

Správy o smrti Veroniky sa ihneď šírili, a to ako v jej rodnej dedinke, tak aj v okolitých oblastiach, takže keď sa 27. augusta konal jej pohreb, kostol v Nisiporeşti bol preplnený. Na pohrebe jej katafalk pokryli bielymi stuhami s textom: „Vy ste odvážne bojovali za čistotu.“ Ľudia z mesta ju považovali za svätú a nazvali ju „krvavou ľaliou“ a „mučeníčkou cudnosti“. Diecézne vyšetrovanie bolo uzavreté dňa 12. novembra 2006 a záznam o skutkoch procesu bol zaslaný Kongregácii pre kauzy svätých.

Vyšetrovanie vraždy Veroniky Antal

Mocanu takmer unikol pred obvinením z vraždy. Polícia zatkla troch podozrivých vrátane Mocanua a každého z nich držala vo väzbe viac ako pol roka. Napokon dvaja z nich boli za tento zločin odsúdení, ale len na základe svedectva vynúteného mučením. Jeden bol odsúdený na smrť, druhý na 25 rokov väzenia.

 Veronikina sestra však nebola o pravdivosti procesu presvedčená a tak prehovorila úrady, aby prípad znovu otvorili. Priviedli známeho detektíva, ktorý dospel k záveru, že tí dvaja odsúdení nemohli spáchať zločin, za ktorý ich odsúdili. Zostal už len Mocanu, ale na neho nik nepoukázal. Namiesto toho úradníci obvinili zo zločinu neznámeho útočníka a v roku 1961 vec uzavreli.

Problém bol, že Mocanu pochádzal z prominentnej, veľmi bohatej rodiny. V skutočnosti tam boli traja svedkovia zločinu a jeho následkov. Dvaja z nich boli strážnik vlakovej stanice a výhybkár, o ktorom sa hovorí, že videl Mocanu postriekaného krvou. Obaja odmietli čokoľvek povedať polícii a neskôr zomreli veľmi podozrivou smrťou v priebehu jedného alebo dvoch rokov od zločinu. Ďalším svedkom bola teta Mocanu, Elena Carpová, ktorá žila na druhej strane kukuričného ​​poľa, kde sa stala vražda. Počula, ako Veronika kričala, aby sa Pavel zastavil. Napriek tomu roky mlčala, pretože sa bála, že skončí ako dvaja zamestnanci železnice. Napokon však v roku 1973, keď ležala na smrteľnej posteli zavolala políciu, ktorá prišla a zapísala jej vyhlásenie. Toto svedectvo stačilo na odsúdenie jej synovca, ktorý si odpykal osem rokov z 12-ročného trestu.

Po prepustení sa presťahoval do mesta Galaţi. Tam stretol a zvádzal ženu policajta. Keď mu povedala, že je vydatá, odpovedal, že to môže vyriešiť tým, že zabije jej manžela, pretože už niekoho zabil. Toto tvrdenie bolo najbližšie k tomu, ako sa kedy priznal.

Pri šetrení v kauze beatifikácie napokon vypovedal aj muž, ktorý Veroniku zavraždil. Po smutných udalostiach sa tento zločinec úprimne obrátil. Zomrel o niekoľko rokov neskôr, sám. Ale Veronikin svätý príbeh žije ďalej.

Po smrti bolo toto dievča medzi ľuďmi, ktorí ju poznali, uctievané ako svätica. K jej hrobu dodnes prichádzajú ľudia prosiac o orodovanie v rôznych situáciách. Bolo zdokumentovaných niekoľko zázrakov, ktoré údajne Veronika vyprosila tým, čo sa k nej utiekali o príhovor.

Pápež František dňa 26. januára 2018 podpísal dekrét  uznávajúci „mučeníctvo Božej mučeníčky Veroniky Antal, laičky františkánskeho rádu, (…) ktorá bola zavraždená z nenávisti kvôli viere, ktorú prechovávala, a to dňa 24. augusta 1958 v Halaucesti (Rumusko)“. Tým pápež František vyhlásil dvadsaťdvaročnú Veroniku ako prvú rumunskú ženu za blahoslavenú. Beatifikačnej slávnosti v sobotu 22. septembra 2018 v meste Nisiporeşti na severovýchode Rumunska predsedal v mene Svätého Otca Františka prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kard. Angelo Becciu.

Posolstvo Veroniky Antal

– Brat Damian Patrascu, generálny postulátor Rádu menších bratov (OFMConv), ​​povedal o prípade Veroniky toto svedectvo: toto je „posolstvo, ktoré Boží služobník chce oznámiť dnešnému svetu: Chce, aby sme boli úprimní a zodpovední v prežívaní kresťanskej viery; chce, aby sme žili každodenný život s odhodlaním; mladým ľuďom chce odovzdať odvahu zaoberať sa sociálnymi a kultúrnymi problémami a žiť kresťanský život; a všetkým kresťanom chce povedať, že najlepší čas a miesto na posväcovanie je tam, kde žijú teraz.“

– diecéza IaSi vyznala o Veronike toto: „V priebehu svojho krátkeho života neurobila nič mimoriadne, s výnimkou toho, že žila svoje kresťanské povolanie na vyššej úrovni ako bola úroveň iných veriacich. Jej svätá smrť je preto plodom svätého života, plodom jej vernosti tomu Bohu, v ktorého jej mladé srdce pevne verilo.“

Veronike Antal je pripisovaná veta, ktorá sa našla na malom papieriku:

„Anjeli, napíšte do knihy života  – Ježiš je môj, a ja som Ježišova.“

Zdroje:

fotto – http://www.ncregister.com/daily-news/first-romanian-woman-to-become-a-beata-was-martyr-of-chastity; 16.3.2018

Imprimatur Mons. Petru Ghergel Bishop of IaSi 22.05.2002

https://www.kolbeweb.sk/single-post/2018/01/31/MI-bude-ma%25C5%25A5-nov%25C3%25BA-blahoslaven%25C3%25BA; 31.1.2018

http://www.ercis.ro/actualitate/viata.asp?id=201801120; ;

https://www.vaticannews.va/sk/cirkev/news/2018-09/rumunsko-blahorecenie-veronika-antalova.html; 22.9.2018

Spolupracovali: preklad Daniela Tusinovschi a Maria Kotrisová, korektúra Jana Turčanová

Spracoval Karol Baran OFMCap