(sviatok 2. augusta)

 

Serafínsky otec František vo svojej mimoriadnej láske k Najsvätejšej Panne venoval osobitnú starostlivosť kostolíku, ktorý je známy pod menom „Panny Márie Anjelskej“ alebo „Porciunkula“. Tam položil základ Rádu menších bratov, tam pripravil aj počiatok Rádu klarisiek a tam aj šťastne zakončil svoju pozemskú púť. Podľa ústnej tradície v tomto kostolíku svätý otec František dostal slávne odpustky, ktoré pápeži potvrdili a rozšírili ich na mnohé ďalšie kostoly. Pre také veľké preukázané dobrodenia Cirkev povolila liturgicky sláviť tento deň, ktorý je výročným dňom posvätenia tohto kostolíka.

 

Zo Spisov brata Tomáša z Celana

Toto sväté miesto miloval nadovšetko

Boží služobník František, skromná osoba a mysľou pokorný, svojím povolaním „menší“, kým žil vo svete, vybral si z neho maličký podiel – porciunkulu – pre seba a svojich nasledovníkov, ktorí opustili svet podobne ako on. Slúžiť Kristovi na tomto svete inak nemohol, len keď si niečo z neho ponechá. Ten kúsok zeme, ktorý sa od najstarších dôb nazýval „Porciunkulou“ nie bez božského predvídavého proroctva, sa mal dostať tým, čo túžili nemať zo sveta takmer nič. Na tomto mieste bol postavený kostolík Panny Márie, ktorá si svojou mimoriadnou pokorou zaslúžila, aby bola hlavou všetkých svätých hneď po svojom Synovi. V ňom vznikol počiatok Rádu menších bratov, na tomto mieste ako na pevnom základe vyrástla vznešená stavba s ich mnohonásobným počtom. Toto miesto svätý František miloval nadovšetko a bratom prikázal, aby ho mali v osobitnej úcte. Chcel, aby si toto miesto ako zrkadlo rádu strážili vždy v najväčšej pokore a chudobe. Vlastnícke právo na toto miesto prenechal iným, pre seba a pre svojich ponechal iba právo užívania. Na tomto mieste sa zachovávala čo najprísnejšia disciplína vo všetkom, tak v mlčaní a práci, ako aj v ostatných jednotlivých pravidlách. Bratia sa ustavične zdržiavali na tomto mieste a oslavovali Boha vo dne v noci. Viedli anjelský život a vydávali ľúbeznú vôňu. František vedel, že sa nebeské kráľovstvo buduje po celom svete, a veril, že Božím vyvoleným sa Božia milosť udeľuje na každom mieste, predsa však zažil, že toto miesto, kostolík Panny Márie v Porciunkule, je bohatšie obdarované Božou milosťou a že ho častejšie navštevujú nebeskí duchovia. Preto bratom často hovorieval: „Synovia moji, dbajte, aby ste toto miesto nikdy neopustili. Keby vás z neho vyhnali jednou stranou, vráťte sa doň stranou druhou, lebo toto miesto je skutočne sväté, je Božím príbytkom. Keď nás bolo ešte málo, práve tu nás Najvyšší rozmnožil. Tu osvietil srdcia svojich chudáčikov svetlom svojej múdrosti, tu zapálil našu oddanosť k  nemu ohňom svojej lásky. Kto sa tu bude modliť skrúšeným srdcom, dostane to, o čo bude prosiť. Kto sa však tu dopustí urážky, bude tvrdšie potrestaný. Preto, synovia, toto miesto majte v najväčšej úcte, lebo je Božím príbytkom, z celého srdca a s plesaním vyznávajte a zvelebujte v ňom Boha.“