(sviatok 18. augusta)
„Vstúpil som do Rádu nie preto, aby som rozkazoval, ale aby som poslúchal. Nie preto, aby som ovládal, ale aby som sa podriaďoval.“
(bl. Ján Ľudovít Loir z Besanconu)
„Vstúpil som do Rádu nie preto, aby som rozkazoval, ale aby som poslúchal. Nie preto, aby som ovládal, ale aby som sa podriaďoval.“
(bl. Ján Ľudovít Loir z Besanconu)
Medzi viac ako 800 duchovnými a rehoľníkmi, ktorí boli nahnaní a natlačení na povestné rochefortské pontónové lode ukotvené v roku 1794 pri ostrove Aix, bolo aj mnoho kapucínov. Pôvodne mali byť prevezení do juhoamerickej Guyany, ale anglické plachetnice pri francúzskych brehoch im znemožnili odplávať. Lode sa tak zmenili na plávajúce tábory smrti, na ktorých mnohí pre svoju lásku k viere prišli o život. Pápež Ján Pavol II. prehlásil túto ich životnú obeť 1. októbra 1995 za mučeníctvo.
Ján Ľudovít sa narodil 11. marca 1720 v Besancone ako šieste z ôsmich detí. Pokrstený bol v deň svojho narodenia a dostal meno Jean-Baptiste (Ján Krstiteľ). V dvadsiatich rokoch, v máji roku 1740 sa stal kapucínom. Vo veľkom lyonskom kláštore prijal spolu s rehoľným habitom aj meno Ľudovít. Rehoľné sľuby zložil 9. mája 1741 a až do roku 1767 trávil svoj rehoľný život striedavo medzi dvoma kapucínskymi kláštormi v Lyone. Opát Aimé Guillon, ktorý ho osobne poznal, zanechal o ňom svedectvo:
„Vynikal všetkými cnosťami, ktoré ho mohli odporučiť pre cirkevnú kariéru, napriek tomu nechcel nikdy prijať žiadnu funkciu. Pokorne sa usiloval o spásu duší a v službe spovedníka bol neúnavný. Nebolo misie, organizovanej jeho spolubratmi, ktorej by sa horlivo nezúčastnil. Obzvlášť rád mal prostých a chudobných ľudí, ale jeho vznešené vystupovanie a prívetivosť pôsobila rovnako na významné a zbožné osobnosti. Bolo by ťažké spočítať, koľko ľudí zo všetkých sociálnych vrstiev obrátil na vieru a navrátil k Bohu.“
Po zrušení rehoľných domov v roku 1791 sa uchýlil k svojim príbuzným do Précordu. Dňa 30. mája 1793 bol uväznený, pretože sa nepodrobil štátom nariadenej schizmatickej prísahe Civilnej konštitúcii duchovenstva a bol deportovaný do Moulins. Otec Ján Ľudovít opustil Moulins 2. apríla 1794, v treťom transporte spoločne s 26 ďalšími: kanonikmi, farármi, trapistami, kapucínmi, inými františkánmi a školskými bratmi. Počas prepravy na vozoch, strážených žandármi a národnými gardami, im ľudia prejavovali súcit a snažili sa im pomáhať. Do Rochefortu dorazili koncom apríla. Po dôkladnej prehliadke boli doslova napchaní na dve lode zakotvené na morskom pobreží.
Na lodi bolo natlačených 400 deportovaných v zbedačenom stave. Ocitli sa v podmienkach porovnateľných s neskoršími koncentračnými tábormi. Jedna špinavá miska slúžila na podávanie jedla pre desať ľudí, ktorí sa museli uspokojiť s pokazeným mäsom, treskou a veľkými bôbmi. Museli jesť postojačky, bez tanierov a pohárov, natlačení jeden na druhom a naberať jedlo spoločnou lyžicou. Boli mučení hladom, ku ktorému treba pripočítať úplný nedostatok základných hygienických a zdravotných potrieb, chýbajúce lieky a neustále vyhrážky väzniteľov.
Najhoršie mučenie však predstavovali nočné hodiny. Písknutie oznamovalo začiatok odpočinku. Táto ľudská masa, v ktorej bolo mnoho starcov a chorých, bola nahnaná do podpalubia, do nákladného priestoru, a natlačená ako sardinky do sudu. Noc bola peklom aj vďaka rafinovanej krutosti posádky lode, ktorá z podpalubia vytvárala akési predchodkyne plynových komôr, pretože ich zamorovali dusivými výparmi z horiacich súdkov dechtu. Bol to vtedy bežne používaný spôsob, ako vyčistiť vzduch, lenže u väznených vyvolával obrovské potenie a kašeľ, slabší sa dusili a umierali. V tomto stave potom boli vyhnaní na chladný vzduch na palube a veľký teplotný rozdiel spôsobil, že sa chveli mrazom, až im drkotali zuby.
Za najväčší trest však považovali, že pri sebe nesmeli mať breviár, ani iné zbožné knihy a nesmeli sa spoločne modliť. Napriek tomu sa našli niektorí, ktorým sa podarilo ukryť breviár či evanjelium alebo sväté oleje, niekomu dokonca aj konsekrované hostie. A v tejto špinavej stoke si mučeníci udeľovali sviatosti, ktoré ich posilňovali tvárou tvár smrti.
Toto bolo utrpenie otca Jána Ľudovíta. Jeho živá a veselá povaha však bola zdrojom odvahy aj pre ostatných. Jeden z tých, ktorí prežili, vydal o tomto kapucínovi svedectvo: „Napriek tomu, že to bol už starý človek, stal sa radosťou pre všetkých. Spieval ako tridsaťročný mladík, snažil sa tak zmierniť naše utrpenie a skrývať to svoje, ktoré ho hrozivo stravovalo. Zomrel pokojne, rovnako ako vždy žil. Ráno 19. mája 1794 našli deportovaní v podpalubí tohto skvelého rehoľníka mŕtveho. Kľačal na kolenách na svojom obvyklom mieste. Nikomu predtým ani nenapadlo, že by mohol trpieť nejakou chorobou. Po prebudení vždy pokľakol, aby sa pomodlil a tak aj zomrel. Umrel v postoji prosebníka, v ktorom Písmo sväté zobrazuje umierajúcich starozákonných patriarchov.“
Na rovnakej lodi, na ktorej zomrel Ján Ľudovít z Besanconu, sa nachádzal aj otec Protáz Bourdon. Narodil sa 3. apríla 1747 a nasledujúceho dňa bol pokrstený vo farskom kostole svätého Petra v Seéz. Pochádzal z pomerne zámožnej rodiny. O jeho detstve a mladosti nemáme žiadne správy, ale určite bol vychovaný ku kresťanskej viere, pretože v ňom vyzrelo povolanie k rehoľnému životu. Vo svojich dvadsiatich rokoch vstúpil medzi kapucínov v Bayeux, kde prijal meno brat Protáz. Rehoľné sľuby zložil 27. novembra 1768 a v roku 1775 bol vysvätený za kňaza. Niekoľko rokov žil v kláštore v Honfleur blízko pútnického kostola Panny Márie Milostnej, o ktorého duchovnú správu sa staral. V roku 1783 ho nachádzame v kláštore v Caen a o šesť rokov neskôr sa stáva sekretárom provinčného ministra v Normandii.
Posledným miestom, kde pôsobil ako sekretár provinciála a gvardián, bol kláštor v Sotteville. Tu ho spolu s jeho komunitou našli zástupcovia mestskej správy, keď prišli vykonať domovú prehliadku a požiadať prítomných, aby odprisahali občiansku ústavu kléru. Rovnako ako ostatní spolubratia odmietol prísahu zložiť, dokonca dvakrát za rôznych okolností prehlásil, že mieni ostať rehoľníkom. Keď boli v roku 1792 všetci rehoľníci vyhnaní na ulicu, odmietol odísť do exilu.
Dňa 10. apríla 1793 bol zatknutý v dome, v ktorom dočasne býval a bol vypočúvaný. Ako správny Normanďan nepodal otec Protáz žiadne vysvetlenie, ktoré by mohlo niekoho kompromitovať a neprezradil ani mená osôb, ku ktorým chodil tajne slúžiť svätú omšu. To je naozaj skutočný náboženský postoj, ktorým sa vystavil riziku a nebezpečenstvu: práve v tomto postoji spočíva jeho hrdinstvo. Usiluje sa o rýdzu, prostú a jasnú vieru, jeho postoj nemá nič spoločné s politikou. Výsledok sa dostavil okamžite: ihneď bol uväznený a odsúdený na deportáciu do Guyany, pretože slúžil ilegálne omšu a prechovával podozrivé dokumenty.
Do Rochefortu dorazil 12. apríla. Pri vstupnej prehliadke ho obrali o všetko, čo doposiaľ mal: zlaté hodinky so škatuľkou (pravdepodobne išlo o stránku na Eucharistiu) a 1 303 lír. Bol nalodený na povestné plavidlo a začal zdieľať hrozný životný údel ostatných väzňov. Zničujúci obraz krutého utrpenia, agónie a smrti, ktorý utváral život každého dňa na väzenskej lodi, je popísaný v životopise blahoslaveného Jána Ľudovíta Loira. Po štyroch mesiacoch v noci z 23. na 24. augusta 1794 otec Protáz zomrel na nákazlivú chorobu. Jeden z tých, ktorí prežili, neskôr podal toto svedectvo:
„Bol to úctyhodný rehoľník. Je možné chváliť ho nielen preto, že sa o svojich deportovaných spolubratov príkladne staral, ale aj pre jeho fyzické a morálne schopnosti a zvlášť pre pevnosť vo viere, rozvahu, vyrovnanosť, rehoľného ducha a iné kresťanské a rehoľné cnosti.“
Medzi 547 obeťami neblaho preslávených rochefortských pontónových lodí a 64 kňazmi, blahorečenými ako mučeníci francúzskej revolúcie, nájdeme aj meno otca Sebastiána z Nancy. František Francois sa narodil 17. januára 1749 v Nancy. Pochádzal z dobre situovanej meštianskej rodiny. Pre malého Františka nebolo ťažké zoznámiť sa s bratmi kapucínmi. Od roku 1593 sídlili na predmestí jeho rodného mesta. Bratia sa zhromažďovali v chóre za oltárom a starali sa tiež o členov tretieho františkánskeho rádu.
Keď v roku 1768 devätnásťročný František vstúpil do kláštora Saint-Michel, ktorý bol od roku 1602 určený pre výchovu novicov, bola už jasne zrejmá kríza rehoľných povolaní. Kapucínsky habit si obliekol 24. januára 1768 a prijal nové meno: brat Sebastián. Už o rok neskôr zložil doživotné rehoľné sľuby. Po dokončení štúdia bol vysvätený za kňaza, ale presný dátum svätenia sa nezachoval. V rokoch 1778-1789 pastoračne pôsobil v mnohých farnostiach diecézy Metz.
Od roku 1789 žil v kláštore Épinal. Práve v tom čase prepukla francúzska revolúcia a s ňou všetky jej protináboženské a proticirkevné prejavy. Vybavenie a majetok kláštora boli rozpredané. Otec Sebastián odmietol zložiť revolučnú prísahu na občiansku ústavu duchovenstva a spolu s ďalšími rehoľníkmi bol vyhodený na ulicu. Na príkaz dozorcu komisie, ktorej sa dobrovoľne prihlásil a žiadal, aby bol podľa zákona uväznený, bol 19. novembra 1783 poslaný do domu terciárok v Nancy. Ten slúžil ako väzenie pre kňazov, ktorí odmietli prísahu.
Neskôr bol označený za vzbúrenca a určený na transport do Rochefortu. Prvého apríla sa vydalo na cestu 48 kňazov a rehoľníkov a počas strastiplného transportu, ktorý trval štyri týždne, ich obrali o všetok majetok. Do Rochefortu dorazili 28. apríla, o pár dní neskôr boli nalodení na otrokársku loď, ktorá už bola takmer plná; nachádzalo sa na nej 373 uväznených kňazov a rehoľníkov. Loď preplávala medzi ostrovmi Aix a Oleron, kde zakotvila. Otcovi Sebastiánovi sa naskytol skľučujúci pohľad: stovky bledých väzňov s prerastenými a nepestovanými bradami, v špinavom a prepotenom oblečení – boli jasným svedectvom toho, že ide o väzenie pre umierajúcich. Jedna stará loď slúžila pre chorých v konečnom štádiu. Vzdialene pripomínala nemocnicu, ale bez liekov a bez lekárov, chorí tu žili v očakávaní smrti. Mŕtvoly prevážali člnom po desiatich až dvanástich a následne ich pochovali do piesku na morskom brehu.
„Naša loď bola na prasknutie napchaná kňazmi a rehoľníkmi,“ zanechal písomné svedectvo jeden z tých, ktorí prežili, „ako oltár pre celopal, ktorý Prozreteľnosť vystavala uprostred morských vĺn k dokonalému stráveniu obety.“ Telá obetí, úplne nahé ako neskôr v Hitlerových koncentračných táboroch, boli prepravené na breh a tí z väzňov, ktorí boli ešte v uspokojujúcom zdravotnom stave, ich museli pochovať do piesku. Nesmeli pri tom odriekať modlitbu ani zaspievať niektorý zo spevov Cirkvi.
„Boh pripustil tieto každodenné scény týrania,“ píše ďalší z tých, ktorí sa zachránili, „aby zvýšil hodnotu nášho utrpenia a my sme sa mohli lepšie pripodobniť utrpeniu jeho Božieho Syna. Nič nám v našom súžení neprinášalo útechu, nič nás v našich skúškach neposilňovalo tak, ako myšlienka na Ježiša, ktorý kraľuje na nebesiach a pozorne sleduje náš boj. Cítili sme sa šťastní, že sme boli medzi toľkými inými vyvolení, aby sme podstúpili túto krížovú cestu a nasledovali nášho božského Učiteľa. Trpeli sme nielen v pokoji, ale aj s chuťou a umierali s radosťou. Bolo pre nás veľkou cťou byť prenasledovaní a obetovaní, aby bola posilnená duchovná náuka, nezávislá na svetských autoritách a Bohom daná Apoštolskému stolcu a zboru biskupov.“
Toto cenné svedectvo nám zachovalo rovnako nádherný popis blahoslaveného Sebastiána: „Pán nám tiež vyjavil svätosť ďalšieho zo svojich služobníkov, otca Sebastiána, kapucína z kláštora v Nancy, ktorý prišiel na túto loď zomrieť. Tohto svätého rehoľníka sme si veľmi vážili pre jeho zbožnosť, cnosti a dojemnú úctu k Bohu. Neustále sa modlil, najmä počas poslednej choroby. Jedno ráno sme ho videli na kolenách, s rukami rozpaženými do tvaru kríža s pohľadom upretým na nebo a otvorenými ústami. Nevenovali sme tomu veľkú pozornosť, pretože sme boli zvyknutí vídať ho takto sa modliť počas choroby. Po pol hodine sme boli prekvapení, že v tejto nepohodlnej a neľahkej polohe zotrváva tak dlho, pretože more bolo rozbúrené a loď sa dosť húpala a knísala. Pravdepodobne bol v extáze. Vtedy sme sa priblížili, aby sme si ho pozreli zblízka. Dotkli sme sa jeho tela a rúk a pochopili sme, že už pred niekoľkými hodinami odovzdal v tejto polohe svoju dušu Bohu. Nikdy sme nepochopili, ako jeho telo dokázalo udržať tak dlho túto polohu modlitby aj za neustáleho knísania lode. Hneď sme zavolali námorníkov, ktorí nedokázali zadržať výkrik obdivu a slzy. V tejto chvíli sa prebudila v srdciach niekoľkých z nich viera. Niektorí z nich si odhalili paže, ukazovali všetkým znamenie kríža vytetované rozpáleným kameňom a rozhodli sa vrátiť k náboženstvu, ktoré opustili.“ Stalo sa tak 10. augusta 1794.
Takto zostáva v pamäti vrytý obraz otca Sebastiána, muža, ktorý sa nielen modlí, ale ktorý je celý modlitbou, modlitbou, ktorá sa stala telom, ako pri Františkovi z Assisi.