Terézia s Lisieux z koncentračného tábora
(sviatok 28. júla)
„Prečo to trvá tak dlho?… Kde je môj ruženec?… Príď, Pane Ježišu, príď…“
(bl. Terézia Kowalská, zo slov tesne pred smrťou)
Do zoznamu 108 mučeníkov nacizmu, ktorých 13. júna 1999 pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavených, bola zapísaná aj kapucínska klariska sestra Mária Terézia Kowalská.
Narodila sa v roku 1902 vo Varšave a pri krste dostala meno Mieczyslawa. Mená ani povolania jej rodičov nie sú známe. V roku 1915 bola na prvom svätom prijímaní a v roku 1920 prijala sviatosť birmovania. O dva roky neskôr sa jej otec, ktorý mal hlavu plnú socialistických ideálov, rozhodol s časťou rodiny emigrovať do Sovietskeho zväzu. Jedným z dôvodov jeho rozhodnutia bol výrazný nárast politického vplyvu Katolíckej cirkvi v Poľsku. Jeho dcéra však odvážne zostala vo svojej rodnej zemi, ba čo viac, 23. januára 1923 sa vo veku 21 rokov rozhodla vstúpiť do kláštora klarisiek kapucínok v Prazasnysze.
Jej rozhodnutie bolo plodom zbožného a príkladného života. Pri obliečke 12. augusta 1923 prijala meno Mária Terézia od Dieťaťa Ježiš. Doživotné sľuby zložila 26. júna 1926. Mladá Mária Terézia bola náchylná na choroby a jej telo bolo slabé. Napriek tomu bola veľmi ochotná a otvorená vykonať každú úlohu, ktorá jej bola daná, nech to bola služba vrátničky alebo sakristiánky, knihovníčky či magisterky noviciek. „Svojím postojom k práci si získavala dôveru všetkých,“ dosvedčuje jedna zo sestier. A tak bola zvolená za členku kláštornej rady. Mnoho detailov z jej života poznáme vďaka zachovanému duchovnému denníku.
Dňa 2. apríla 1941, keď Nemci okupovali Poľsko, vtrhli aj do kláštora. Zatkli všetkých 36 sestier, vrátane sestry Terézie, ktorá trpela tuberkulózou. Odviezli ich do koncentračného tábora Dzialdowo, kde boli intervenovaní aj niektorí kňazi a biskupi. Tu boli sestry, rovnako ako ostatní väzni, podrobené neľudským životným podmienkam v oddelených barakoch. Žili v otrasných hygienických pomeroch v jednej miestnosti, kde bol nedostatok vzduchu, špina, všadeprítomný pach a bieda. O hlade, smäde a v nepretržitom strachu mnohé z nich ťažko ochoreli.
Sestra Terézia, ktorá bola ťažko chorá už v kláštore, sa zakrátko nemohla ani postaviť na nohy a chodiť. Časté chrlenie krvi bez pomoci lekára a bez liekov spôsobovalo, že veľmi rýchlo slabla. Mladučká sestra sa neprestávala modliť a zúčastňovala sa aj na spoločnej modlitbe ostatných, pretože napriek všetkým strastiam mali sestry naďalej dovolené modliť sa breviár. Keď sa jej zdravotný stav ďalej zhoršoval, jedného dňa povedala:
„Ja odtiaľto nevyjdem živá. Ponúkam svoj život za sestry, aby sa aspoň ony mohli vrátiť do kláštora.“
Občas sa potom v horúčkach pýtala abatiše: „Matka, bude to ešte trvať dlho? Zomriem skoro?“ Zomrela v noci 25. júla 1941. Jej telo odniesli a pravdepodobne spálili v kremačných peciach.
Smrť sestry Terézie na ostatné sestry silno zapôsobila. Boli presvedčené, že zakončila svoj život ako svätica. Mali k nej zvláštnu úctu a neskôr starostlivo zapísali všetky jej posledné slová do kroniky kláštora. Nakoniec tak, ako sama povedala, necelé dva týždne po jej smrti (7. augusta 1941) boli sestry prepustené z tábora a mohli sa vrátiť do svojich rodín. Až v roku 1945 sa všetky vrátili opäť do kláštora v Pranysze. Toto oslobodenie i návrat do kláštora neskôr všetky chápali ako Božiu milosť obdržanú na základe príhovornej modlitby sestry Terézie. Ide o skutočne výnimočnú a zvláštnu udalosť, pretože nebolo obvyklé, aby Nemci niekoho z koncentračného tábora prepúšťali. Sľub umierajúcej sestry Terézie sa splnil a Boh jej obeť prijal. Až po páde komunizmu mohol kláštor začať rozširovať povedomie o tejto „novej Terézii s Lisieux“ a šíriť jej úctu.