Láska neznesiteľná
(sviatok 27. júla)
„Vidím, pripadá mi jasné, že Boh odo mňa chce, aby som sa v ňom neustále strácala, aby som utíšila svoje schopnosti a ponorila ich do priepasti jeho božského bytia. Keď už ma Pán uviedol do tejto nekonečnej priepasti, ponorím sa do nej, nechám sa ňou stráviť a tak ostanem. Smerujeme k nekonečnu, duša moja: k nekonečnej pokore, nekonečnej láske, nekonečnej trpezlivosti a poslušnosti, nekonečnej láske k Bohu a prijatiu jeho svätej vôle, nekonečnému strácaniu sa všetkého tvojho bytia v nekonečnom mori bytia božského. Amen.“
(bl. Mária Magdaléna Martinengo)
Margita Martinengo sa narodila v Brescii, v paláci grófa a grófky Martinengovcov, 4. októbra 1687. Ťažký pôrod ohrozil život jej matky, ktorá po piatich mesiacoch zomrela. Novorodeniatko bolo hneď po pôrode ešte doma pokrstené a dostalo jej meno. Margita bola bystrá a inteligentná a dostalo sa jej veľmi dobrej výchovy v kláštornej škole sestier uršulínok. Jej obľúbeným čítaním bol breviár a skoro stále držala v rukách ruženec. Vášnivo rada čítala (vo svojom životopise sama napíše: „Mojím jediným potešením bolo čítanie.“) a získala veľké znalosti latinskej a talianskej literatúry, ktorou bola vybavená veľmi kvalitná knižnica jej otca.
Vo veku 11 rokov vstúpila 14. októbra 1698 do výchovného zariadenia augustiniánok u Panny Márie Anjelskej, kde boli rehoľníčkami jej dve tety, aby pokračovala vo vzdelávaní. Dramatické pre ňu bolo jej prvé sväté prijímanie, počas ktorého jej hostia spadla na zem – zrejme kvôli tomu, ako silno celú udalosť prežívala. Zobrala hostiu jazykom a celým telom ju prenikol „studený strach“, pretože si myslela, že ju sám Boh považuje za nehodnú. Následne Margita, aj pod vplyvom životopisov svätých, ktoré čítala, znásobila svoje umŕtvovanie a svoje rozjímanie. Avšak zmenila sa situácia u augustiniánok: jej dve tety sa o ňu starali príliš žiarlivo a oddeľovali ju od ostatných, takže sama Margita v auguste 1699 požiadala otca, aby mohla prejsť do školy benediktínskeho kláštora u Svätého Ducha.
Aj v tomto kláštore boli dve z rehoľníčok jej tetami. Nesprávali sa tak žiarlivo ako ich sestry u augustiniánok, ale o zdravie a budúcnosť svojej netere, ktorá sa mala stať šľachtičnou vo vysokej spoločnosti, veľmi starostlivo dbali. „Bola som tým taká znechutená,“ píše, „že by som sa nestala rehoľníčkou za nič na svete.“ Povolanie Margity však dostávalo stále presnejšie rysy: bola stravovaná svojou ohnivou modlitbou, no jej krehká dospievajúca psychika nedokázala zniesť nezvyčajné pôsobenie očisťujúcej Božej lásky, a tak ťažko ochorela.
„Sestry, ktoré nevedeli, čo sa vo mne odohráva, mi podávali lieky, ktoré ma ničili ešte viac.“
Mohol ju uzdraviť len ten, kto ju zranil, sám Boh.
Keď mala 13 rokov, ako sama píše, „zasvätila som svoje panenstvo Bohu“. V 16 rokoch sa stala súčasťou plánov svojej rodiny ako nevesta, ktorú bolo možné výhodne vydať. Prejavili o ňu záujem mnohí gavalieri. Niektorí z nich jej nosili milostné romány. Margita nimi bola okúzlená, čítala ich vo dne v noci. „Pekelné knihy,“ povie o nich neskôr. Tiež sa rada obliekala do nádherných a rafinovaných šiat. Jedného dňa však, keď oplakávala svoje nešťastie pred svätostánkom, naraz získala istotu, že si raz oblečie kapucínsky habit. Toto presvedčenie jej bolo dané tajomným svetlom, od Matky Božej, ktorá sa jej podľa vlastných slov zjavila. Dodáva: „Ja som o kapucínkach nevedela vôbec nič.“ Mala 17 rokov.
Bránu kláštora Panny Márie Snežnej prekročila 8. septembra 1705 v doprovode mnohých šľachtických kočov. Obliekla sa do hnedej vrecoviny a prijala nové meno Mária Magdaléna. Po ročnom noviciáte, ktorý bol pre sestru Magdalénu krížom plným skúšok a vyprahnutosti, sa 8. septembra 1706 definitívne zasvätila Bohu prostredníctvom rehoľných sľubov.
Grófka Margita počas svojho 32-ročného rehoľného života vždy vykonávala dobrovoľne tie najnižšie a najťažšie práce. Až neskôr bola magistrou noviciek, vrátničkou, vikárkou a abatišou. Aj tie najvyššie mystické obdarovania sa v nej stretli s dokonalou poslušnosťou. Jej duchovný itinerár prešiel od citovej modlitby k vliatej kontemplácii. Na Veľký piatok 11. apríla 1721 zakúša „mystický sobáš“. Dávala si neuveriteľné pokánia, ktoré vďaka jej pokore neboli známe ani lekárom. V malom uzavretom kláštore ostala takmer nepovšimnutá. Jej zarážajúce umŕtvovanie, kajúce pásy, rezné rany, spáleniny od železných kliešťov, ale aj mystické noci a vnútorná tajomná činnosť Ducha, to všetko sa odohralo v tajnosti každodenného života. Duchovnú skúsenosť zachytáva množstvo jej rukopisov, ktoré začala písať pod poslušnosťou.
Keď sa doslova strávená Božou láskou v roku 1737 vzdala úradu abatiše, jej telo už končilo svoj beh. Často omdlievala, a tak sestry mohli konečne na jej zmučenom tele objaviť znamenia hroznej kajúcnosti a stigmy rôznych trápení umučenia Pána.
Jej koniec bol rýchly a pokojný. Modlila sa slovami Písma, potom sestry započuli: „Už idem, Pane, už idem!“ a pokojne vydýchla naposledy. Bolo to 27. júla 1737. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Lev XIII. 3. júna 1900.