(ľubovoľná spomienka 14. apríla)

 

Lucien Botovasoa sa narodil v mestečku Vohipeno na ostrove Madagaskar v roku 1908, ako najstarší z deviatich súrodencov. Najprv študoval na verejnej škole a neskôr prestúpil na cirkevnú školu (Škola otcov). Bol pokrstený a mal prvé sväté prijímanie vo veku 14 rokov. Svoje štúdiá dokončil na škole Sv. Jozefa di Fianaratsoa a na tejto škole následne začal pôsobiť ako učiteľ.

Učenie ho neuspokojovalo, ak nebolo v súlade s kresťanským vzdelávaním detí. Každý deň po vyučovaní čítal životopisy svätých tým deťom, ktoré mali o to záujem. Pridával svoje komentáre a slová povzbudenia. Boli to práve príbehy mučeníkov, ktoré ich vedeli najviac chytiť za srdce.

10. októbra roku 1930 sa oženil so Suzannou Soazana, ktorá mala vtedy 16 rokov. Spolu mali päť detí. Ďalšie dieťa bolo na ceste, keď bol Lucien zabitý vo veku 39 rokov. Majúc na mysli výnimočné kresťanské kvality, ktorými disponoval, jedna rehoľná sestra raz povedala: „Ó, učiteľ, vy ste taký zbožný, študovali ste na Škole Otcov. Ak by ste šli do seminára, mohli ste byť kňazom. Neľutujete, že ste sa oženili?“ Lucien odpovedal bez náznaku zaváhania: „Neľutujem to ani najmenej. Naopak, som veľmi šťastný vo svojom stave, pretože takto ma Boh povolal: aby som bol v laickom stave, ženatý, učiteľ. Takýmto spôsobom môžem žiť s ľuďmi v dedine a pôsobiť na nich. Môžem robiť to, čo vy, duchovní otcovia a sestry, nemôžete robiť. Väčšina ľudí sú stále pohanmi a ja im môžem ukázať kresťanského ducha, ktorý je pre nich prístupný, pretože som jedným z nich.“ Lucien Botovasoa veľmi dobre pochopil podstatu práv a povinností laikov v cirkvi ako i komplementárnu rolu, ktorú zohrávajú voči kňazom.

Učiteľovou túžbou bolo stať sa dokonalým v laickom stave. Keď sa v mestečku Vohipeno sformovala skupina Najsvätejšieho srdca Ježišovho, bol jedným z prvých, ktorí do nej vstúpili. Bol prijatý dňa 18. augusta v roku 1935. V roku 1936 bol zvolený za tajomníka a pokladníka, tieto funkcie vykonával až do svojej smrti. Ale neuspokojilo to jeho túžbu a ďalej pokračoval na ceste hľadania dokonalosti. Bol ženatý a nemohol sa stať rehoľníkom. A tak začal hľadať dokonalosť vnútri manželstva. Študoval knihy svätých, ktorí boli ženatí, ale bez výsledku. On, ktorý chcel byť skutočne zasvätený v laickom stave, nakoniec našiel, čo hľadal. Pod ruky sa mu dostala regula Františkánov tretieho rádu. V tom čase bola táto organizácia na juhu stále pomerne neznáma. Ľudia v manželskom stave sa mohli tiež zasvätiť, rovnako ako rehoľníci a kňazi. To bola organizácia presne pre nich!

Tento objav predstavoval pre Luciena veľkú radosť. No jedna lastovička leto ešte nerobí. Ako sa stať sekulárnym františkánom bez bratského spoločenstva? Pre odvážnu dušu však nie je nič nemožné. Lucien v diskrétnosti oslovil niekoľkých mužov a ženy, ktorí podľa jeho názoru, mohli porozumieť výhodám tretieho rádu. Bohužiaľ, všetci už figurovali v nejakých spoločenstvách. Odmietli hovoriac, že ide o novotu v diecéze, že to môže osloviť len málo ľudí a že to nemá šancu na úspech. Okrem toho, všetci z nich už mali kopec úloh vo svojich spoločenstvách…

Luciena to však neodradilo. Nikoho nedokázal presvedčiť, a tak sa začal modliť. Napokon, istá vážená matka súhlasila a stala sa členkou Františkánskeho sekulárneho rádu. Lucien i ona našli niekoľkých ďalších spoločníkov a založili spoločenstvo. To bolo niečo pre Luciena, ktorý práve objavoval, čo to znamená byť sekulárnym františkánom a zároveň to učil iných! Prví členovia spoločenstva prekypovali nadšením. Počas každého stredajšieho stretnutia ich Lucien horlivo povzbudzoval. Jeho spoločníci nikdy nezabudli, ako sa im rozbúchalo srdce, keď rozprával o šťastí kresťanov, ktorí žijú v sebaobete, obzvlášť ak zomrú mučeníckou smrťou.

Lucienova žena bola taktiež kresťanka. S jeho pomocou vstúpila do spoločenstva Máriiných dcér, ale neporozumela, čo to znamená žiť preto, aby sme slúžili Bohu, podľa evanjelia. Nerozumela ani nočným modlitbám svojho manžela. Nerozumela tomu, prečo sa postil, ani tomu, ako sa obliekal. Nemohla sa ani dívať na obraz svätého Františka s vlkom, ktorý visel na stene v ich dome. „On je ten,“ vravievala, „pre ktorého si sa načisto pomiatol!“ Obávala sa, že Lucien sa bude chcieť stať rehoľníkom a opustí ju i ich deti. Keď to Lucien počul, vybuchol smiechom a potom jemne svojej žene vysvetlil, že nad niečím takým vôbec neuvažuje. Pre neho, ktorý je ženatý, by to bol smrteľný hriech opustiť svoju ženu a deti. Nikdy by to neurobil. Takisto jej vysvetľoval, prečo sa postí… a že to súvisí iba s ním, nie s členmi rodiny. Oni môžu jesť, čo chcú. Dokonca svoju ženu povzbudzoval, aby dobre varila pre ňu a pre ich deti.

Čo sa týka oblečenia, Lucien nosil výhradne nohavice a hnedú košeľu, a to cez týždeň i v nedeľu. („To je farba oblečenia, ktorú nosia terciári,“ vravieval). Jeho žena mu často vyčítala, že nenosí čierne nohavice, ako všetci jeho kolegovia učitelia, aspoň v nedeľu. Lucien zdvorilo odmietol a povzbudil ju, aby ona nosila to, čo jej vyhovuje. „Keď pracujem v škole dlhšie,“ vravieval, „je to preto, aby nám bolo lepšie“. Ale to ju ešte viac rozčúlilo: „Nútiš ma žiť tento neznesiteľný život s tvojou prácou, ktorá nemá konca. Nikdy ani chvíľa oddychu, ani v noci, veď koľkokrát sa budíš! S tvojimi schopnosťami si mohol byť účtovník, mať dobrý plat, mohli sme si žiť dobre, ale namiesto toho sa stále takto trápime.“ „Ale choď,“odvetil Lucien nežne, „aj keby sme mali toľko peňazí, ktoré by zaplnili celý náš dom, nikdy by sme nemali bohatstvo, aké máme teraz, bohatstvo, ktoré nikdy nezhrdzavie.“

Jeho srdce sa upínalo len na jedno: na vieru. Modlil sa bez prestávky. Ruženec nikdy nepustil z ruky, dokonca ho prezývali „pikopiko zrnko“ (zrnká pikopiko sa podobajú na zrnká ruženca, niekedy z nich aj vyrábajú ružence). Keď chodil Lucien do svojej domoviny na vidieku, ďaleko od mesta, tak zvykol osloviť tých, čo stretol po ceste, aby sa pomodlili ruženec spolu s ním. Spôsob, akým to robil, bol tak podmanivý, že dokonca i tí, ktorí sa nechceli modliť vôbec, sa často pridali. Mnohí si spomínajú, že tajomstvá ruženca vysvetľoval s takou radosťou, že si ľudia ruženec jednoducho zamilovali.

Aj keď nebol členom strany PADESM (Madagaskarská strana znevýhodnených), v dôsledku jeho úrovne a dôvery ľudí k nemu, strana ho oslovila ako kandidáta vo voľbách do provinciálneho snemu v januári 1947. On však jasne odmietol a nedal sa nijako presvedčiť. „Politika ide totálne mimo mňa,“ povedal. „Všetci viete, že milujem náboženstvo a že ním trávim celé dni. Preto sa ospravedlňujem, tisíckrát vás prosím o odpustenie a prosím vás, hľadajte niekoho iného.“ V časoch, ktoré predchádzali nepokojom, to bol výnimočný postoj, nezaujímať sa o politiku.

Dlho pred vypuknutím násilia, Lucien zvykol opakovať svojej žene: „Nepotrvá to dlho, ale netrápim sa. Chcem zomrieť a byť šťastný. Mojou jedinou bolesťou bude to, že ťa opustím.“ Aj svojmu otcovi povedal: „Moja hodina je blízko, možno to potrvá mesiac.“ On odvetil: „Máš dobré zdravie, nič nenasvedčuje tomu, že by ťa mali zabiť, prečo to vravíš?“ „Jediné, čo mi je ľúto, otče, je to, že ti nič nezanechám.“ A taktiež svojim bratom: „Niekoho z našej rodiny zabijú, ale nezomrieme všetci, možno len jeden. Tak buďme statoční, navráťme sa k Bohu a majme istotu v ňom.“

Keď v roku 1947 vypukol nepokoj, povedal svojej žene a deťom: „Čokoľvek sa stane, čokoľvek príde, nikdy sa neodvracajte od Boha.“ Lucien kráčal v ústrety smrti pozitívne: „Nebojím sa smrti,“ povedal svojej žene „nájdem blaženosť v nebi. Trápi ma to, že sa od vás odlúčim, ale budem vám nablízku“.  Každý bol toho svedkom: ponúkol svoj život za rodinu, aby nikto z nich nebol zabitý. „Ak je niekto, kto má byť zabitý,“ povedal osem dní pred 29. marcom, „Ja budem prvý“. Prečo? „Lucien bol veľkým kresťanom,“ mnohí vravia, „mal v láske i tých, ktorí mali zlé úmysly, tých, ktorí chceli mať výhody a páchať neprávosti.“ „Lucien bol veľmi dobre známy pre svoju nestrannosť a chcel, aby vládla spravodlivosť. Podľa neho spravodlivosť je spravodlivosť a bodka“, povedal istý pohan z jeho mesta.

Keď sa začali nepokoje, Lucien mohol pomerne ľahko prežiť, ak by sa bol skryl alebo utiekol do Manakara. Urobil však presný opak. Považoval za svoju svätú povinnosť čeliť smrti. Čakal na svoje mučeníctvo a nechcel premárniť svoju príležitosť útekom. Prijal ponuku svojho otca, aby šiel s ním na vidiek, asi 4 kilometre severne od mesta – 30. marca 1947. Ale keď sa dopočul, že v meste boli masakre, vrátil sa. Bola streda po Veľkej noci. V meste už nenašiel kňazov ani rehoľníkov, lebo autority ich zobrali do Manakary. Počas nasledujúcej nedele, Lucien zhromaždil kresťanov k spoločnej modlitbe. Stretli sa v miestnosti rehoľných sestier, lebo kostol bol zavretý.

Vo štvrtok, 17. apríla, Lucien a jeho rodina boli doma, keď ich navštívila jedna kresťanka z Ambohimanarivo, Lucienovho rodného okresu. „Počula som,“ povedala, „že Lucien bude dnes predvedený pred klan.“ V tom čase to znamenalo, že je odsúdený na smrť. Lucienova žena sa rozplakala a jeden z mladších bratov dostal záchvat horúčky. Iba z Lucienom to nepohlo. „Áno, ja viem, že Pán ma potrebuje. Nebojte sa.“ Bol čas obeda a chcel, aby sa v pokoji najedli. Keď skončili, zostal so ženou v izbe sám. Lucien jej nežne vravel: „Áno, áno, je to pravda, bol som odsúdený na smrť.“ Jeho žena odvetila „Našťastie sme sa o tom dozvedeli vopred. Choď. Skry sa napríklad pod strechu zvonice. Nikto ťa tam hore nenájde.“Lucien sa iba usmial. „Ak ma nenájdu, tak budú prenasledovať teba. Nechaj ma odísť!…“Potom povedal svoje žene posledné slová a odporúčania pre výchovu ich detí. Po tomto rozhovore až do večera sa Lucien neprestal modliť, niekedy si čítal regulu Františkánskeho svetského rádu, inokedy sa modlil ruženec.

O deviatej večer, štyria mladí muži vyslaní vodcom klanu, zaklopali na dvere. „Vodca si vás volá,“ povedali. „Som pripravený,“ povedal Lucien a hneď vstal. Priviedli ho do sídla klanu a vodca povedal „Si členom strany PADESM a musíš byť súdený.“ Podľa svedkov, Lucien odpovedal pokojným hlasom bez zaváhania: „Viem, že sa ma chystáte zabiť a nemôžem sa tomu vyhnúť. Ak môj život zachráni životy iných, neváhajte a zabite ma. O čo vás žiadam je, aby ste sa nedotkli mojich bratov.“ Tejto požiadavke bolo vyhovené. Hoci Lucien ponúkol svoj život bez reptania, nezabili ho ihneď. Pozvali ho sedieť vedľa vodcu klanu, kde zotrval asi pol hodinu a až potom mu siahli na život. Je ťažké zrekapitulovať, čo presne sa vtedy presne stalo, lebo výpovede zúčastnených sa nezhodujú. Podľa jednej sa tvrdí, že vodca klanu chcel najať Luciena ako tajomníka strany MDRM (Demokratického hnutia pre obnovu Malagasy) v susedstve Ambohimanarivo, ako to urobil s ostatnými učiteľmi v iných dedinách, ale Lucien odmietol hovoriac „Táto strana prenasleduje za náboženské vierovyznanie, strháva medailóny z krkov ľudí, šliape po kríži, zatvára kostoly a mení ich na tanečné sály. Viete, aká je mi viera drahá a je pre mňa nemožné pomôcť strane, ktorá tomu odporuje.“ Aj napriek mnohým snahám prehovoriť ho, nebolo to vôbec možné. Nakoniec vedúci klanu vyniesol verdikt. Mladí delegáti ho zobrali stranou. Bolo okolo desať hodín večer.

Šli do bitúnku na brehu rieky Mattanana, aby vykonali trest. Počas cesty Lucien požiadal o zastavenie, aby sa mohol pomodliť. Kľakol si a modlil sa nahlas. Priami svedkovia dosvedčili, že sa modlil takto: „Môj Bože, odpusť týmto mojim bratom. Je pre nich ťažké vykonať to, čo na mne vykonať musia. Nech moja krv, ktorá sa vyleje na túto zem, nech sa vyleje za spásu našej vlasti.“ Tento svedok dodal: Pohnutý som sa otočil som sa k jednému zo spoločníkov a vravím: „Idete zabiť muža ako je tento? Nebojíte sa?“ Odvetili: „Dostali sme túto úlohu. Každý sa bojí o svoj život.“

Keď mu chceli zviazať ruky, Lucien povedal „neuväzujte ma, uviažem sa sám“ a vystrel k nim ruky a prekrížil ich. Na brehu rieky si opäť kľakol a zopakoval modlitbu. Akej úcty sa však dostalo tomuto kresťanovi od jeho nastávajúcich vrahov! Nikto sa neopovážil prerušiť ho v modlitbe. Pokračoval v kľačaní a modlitbe a čakal na úder. Takmer všetci mladí delegáti klanu boli študenti, ktorých kedysi učil na škole. Báli sa a meč sa im triasol v ruke. Napokon sa Lucien k nim obrátil a povedal „Prosím neprechádzajte mečom dopredu a dozadu, odseknite mi krk jedným úderom.“

Hlavný vykonávač odťal hlavu Luciena jednou ranou. Následne, každý z vykonávačov si namočili svoje meče v jeho krvi, aby dodržali predpis. Potom hodili telo do rieky Mattanana. Mal na sebe františkánsky sekulárny odev, béžové sako a nohavice, opásaný cingulom. Rieka odniesla jeho telo preč unášala ho do mora.

Poznámka: PADESM (miernejšia) a MDRM (radikálnejšia) boli dve strany, ktoré v roku 1947, počas revolty voči Francúzskej koloniálnej dominancie, bojovali o moc na Madagaskare.

Zdroj: http://www.ciofs.org/portal/en/2017-03-30-11-37-29/1868-lucien-botovasoa

zdroj: https://www.zivotopisysvatych.sk/lucien-botovasoa-laik-mucenik/

Preklad Monika Brošková

Litánie pokorného muža

„Od túžby byť milovaný ľuďmi ochraňuj nás Ježišu.

Od priania byť chválený, osloboď nás Ježišu.

Od priania byť uznávaný, osloboď nás Ježišu.

Od túžby byť preferovaný pred ostatnými, ochraňuj nás Ježišu.

Od túžby stať sa poradcom, osloboď nás Ježišu.

Od priania, žiť pohodlne, osloboď nás Ježišu.

Od strachu z potupenia[1] osloboď nás Ježišu.

Od strachu z ohovárania[2] ma, osloboď nás Ježišu.

Od strachu z odmietnutia[3] ľuďmi, osloboď nás Ježišu.

Od strachu z  urážania[4], osloboď nás Ježišu.

Od strachu že na mňa ľudia zabudnú[5], osloboď nás Ježišu.

Od strachu z   posmechu[6], osloboď nás Ježišu.

Od strachu z krivého výsmechu[7], osloboď nás Ježišu.“

Ručne písaná  modlitba Luciena Botovasoa, ktorú zachoval v jeho františkánskom zápisníku.

 Zdroj: http://www.ciofs.org/portal/images/Chapter_2017_Documents/EN-Lucien-Botovasoa.pdf

Preklad: Dávid Sňahničan

Kardinál Angelo Amato, SDB, prefekt Kongregácie pre svätorečenia priblížil v rozhovore blahoslaveného Luciena Botovasoa takto:

„Lucien Botovasoa sa narodil v roku 1908 vo Vohipene, mestečku na východnom pobreží Madagaskaru, kde prišli misionári koncom 19. storočia (1899). Bol prvým z deviatich detí a navštevoval katolícku školu. Ako štrnásťročný bol na slávnosť Zmŕtvychvstania Pána (15. 4. 1922) pokrstený menom Lucien. V tento istý deň prijal prvé sväté prijímanie a o rok neskôr sviatosť birmovania. Umučený bol 16. apríla 1947.“

Ide o prvého madagaskarského blahoslaveného?

„Madagaskarská cirkev už bola požehnaná beatifikáciou Viktórie Rasoamanarivo a Rafaela Rafiringu, rehoľníka z Kongregácie Bratov kresťanských škôl a významného predstaviteľa ostrovnej kultúry. Lucien Botovasoa bol skutočne príkladným kresťanom. Ako žiak svojho božského Majstra učil, aby ľudia konali dobro, žili v pokoji so svojimi blížnymi a utvárali bratské, láskavé a úctivé spoločenstvá. Na nenávisť odpovedal láskou, na rozdelenie snahou o spoločenstvá, na lož a zlo dobrom. Bol skutočným majstrom dobrého života – dobrý občan, láskavý otec a starostlivý manžel.“

Bol teda aj človekom mimoriadnych ľudských kvalít?

„Lucien Botovasoa bol mužom brilantnej inteligencie. Po štvorročnom štúdiu (1924 – 1928) na jezuitskom internáte vo Fianarantsoa získal vysokoškolský diplom na pedagogickej fakulte a stal sa farským učiteľom vo Vohipene. Jeho motto znelo: Ad majorem Dei gloriam (Na väčšiu Božiu slávu). Ako 22-ročný sa oženil so Suzanne Soazanovou, s ktorou mal osem detí. Bol presvedčeným a nadšeným kresťanom a v manželskom živote chcel dosiahnuť svätosť. Keď objavil príručku tretieho rádu františkánov, založil prvé bratstvo a 8. decembra 1944 zložil rehoľný sľub. Od tohto dňa si zvolil mimoriadnu zbožnosť a chudobu – vzdal sa krásnych šiat a obliekol si jednoduchú košeľu, nohavice a sandále. V stredu a piatok sa postil. O polnoci vstával modliť sa na kolenách a okolo štvrtej hodiny ráno odchádzal do kostola, aby tam adoroval až do začatia svätej omše. V duši bol stále radostným františkánom a vytrvalo sa modlil. Vždy chodil s ružencom v rukách.“

Prečo bol zavraždený?

„Lucien bol zavraždený na Kvetnú nedeľu, 30. marca 1947, počas povstania za nezávislosť, a to kvôli svojej kresťanskej viere. Povstalci ho odviedli k rieke, kde sa za nich Lucien modlil slovami: „Bože môj, odpusť mojim bratom. Nech je moja krv vyliata za spásu mojej vlasti.“ Bol popravený a jeho telo bolo vhodené do prúdu rieky. Zomrel ako mučeník podľa vzoru svojho božského Majstra.“

Čo nás učí tento mladý otec rodiny?

„Učí nás, aby sme žili úplne podľa Evanjelia, ktoré je knihou života a nie smrti; podľa  lásky a nie nenávisti; bratstva a nie diskriminácie. Lucien nebol zavraždený kvôli urážkam či tupeniu blížnych, ale len pre svoju snahu žiť ako spravodlivý a slobodný človek. Zanecháva nám veľký vzor a dôležité dedičstvo: odpustenie nepriateľom a výzvu, aby sme žili bratsky  a v pokoji so všetkými, lebo to je jediný zákon Evanjelia. A bol to aj životný zákon blahoslaveného Luciena Botovasoy.“

Zdroj: https://www.radiovaticana.cz/clanek.php?id=27499; 14.4.2018

Preklad: https://www.zivotopisysvatych.sk/lucien-botovasoa-laik-mucenik/

[1] poznámka prekladateľa  – od strachu z toho, žeby som bol potupený,

[2] poznámka prekladateľa  – od strachu z toho, žeby som bol ohováraný

[3] poznámka prekladateľa  – od strachu z toho, žeby som bol odmietnutý

[4] poznámka prekladateľa  – od strachu z toho, žeby som bol urážaný

[5] poznámka prekladateľa  – od strachu z toho, žeby na mňa ľudia zabudli

[6] poznámka prekladateľa  – od strachu z toho, žeby som bol posmievaný

[7] poznámka prekladateľa  – od strachu z toho, žeby som bol krivo vysmievaný