Milosrdenstvo lásky

(sviatok 8. mája)

 

„Modlite sa často Otče náš, pretože je to pre kresťana tá najlepšia modlitba, veď ju apoštolov naučil sám Boh. Milujme toho veľkého Boha, on si našu lásku zaslúži. Neurážajme ho, lebo je veľmi dobrotivý, nadmieru nás ochraňuje, toľko toho pre nás urobil. Láska urovná úplne všetko.“

(bl. Jeremiáš z Valašska)

 

Keď Jeremiáš z rumunského Valašska prišiel do Talianska, mal už za sebou výchovu k evanjeliovým cnostiam vďaka príkladu svojich rodičov. Narodil sa v Tzaze, malej pastierskej dedinke v Rumunsku 29. júna 1556. Veľmi ho priťahovalo Taliansko, kde, ako počúval od svojej matky, „boli dobrí kresťania, kde žili mnísi sväto a kde bol pápež, námestník Kristov“. Cesta, ku ktorej sa skutočne odhodlal, bola skutočným dobrodružstvom, v ktorom nebola núdza o veľmi tvrdé skúsenosti. Ako by sa mohol mladučký dedinčan, ktorý nevedel ani čítať a písať, vydať na takú dlhú a riskantnú cestu, ak nie vďaka zvláštnej Pánovej milosti? Sám rozpráva, ako si prežil svoje: „Na ceste z dediny som musel robiť všetko: pomáhať pri prácach v dielňach, obrábať pôdu, strážiť dobytok, pomáhať lekárovi i lekárnikovi. Len dve veci som nerobil nikdy, páža a lupiča.“

Keď sa ako sluha slávneho lekára Pietra Lo Iacona v Bari dostal na taliansku pôdu, stretol sa s veľmi horkým sklamaním. Žiadni dobrí kresťania! Rozhodol sa preto vrátiť do vlasti. Prozreteľnosť však chcela, aby sa stal kapucínskym bratom v Neapole, kam prišiel počas pôstu roku 1578. Kapucíni mu pripadali ako tí „svätí mnísi“, o ktorých mu rozprávala jeho mama. V konvente Sessa Aurunca prijal kapucínsky habit a meno brat Jeremiáš. Žil v rôznych kláštoroch, až bol v roku 1585 poverený starostlivosťou o chorých vo veľkej ošetrovni kláštora S. Eframo Nuovo, ktorému všetci hovorili Concezione (Nepoškvrneného Počatia). Tu zostal nepretržite štyridsať rokov až do svojej smrti dňa 25. marca 1625.

Počas 46 rokov rehoľného života rozvinul svoju kresťanskú lásku a dary Ducha Svätého do takej miery, že sa všeobecne hovorilo: „Kto môže dosiahnuť kresťanskú lásku brata Jeremiáša?“ Jeho život bol prehliadkou kresťanských cností a telesných i duchovných skutkov milosrdenstva. Základným rozmerom jeho života bolo milosrdenstvo: „Boh je celý milosrdenstvom, Trojica je milosrdenstvo, Panna s hviezdnym šatom je matkou milosrdenstva, milosrdná je Cirkev, ľudstvo samotné je darom milosrdenstva, celý svet a jeho trvanie je neustálym úkonom milosrdenstva Božieho.“

Napriek tomu, že bol analfabet, keď hovoril, stával sa jeho prejav farbistým, prenikavým, bez zbytočnej zložitosti, bezprostredným, takže mu všetci s radosťou načúvali. Bol plný milosrdenstva, všetci utrápení ho vyhľadávali, aby ich utešil, pretože v tom bol ozajstným umelcom. Dokonca ich sám vyhľadával. Nerobil rozdiel medzi chudobným a bohatým. Od chatrčí chudákov prechádzal k palácom šľachty a všade sa správal s rovnakou jednoduchosťou. Chorí ho priťahovali ako magnet.

Bol stále ochotný a plný radosti, ktorá nachádzala svoj zdroj v čistote, prostote a láske. Vždy mal pri sebe niečo, čo mohol dať, venovať. Úzkosť z utrpenia a svoje heroické pokánie skrýval za humorný a radostný spôsob správania. Aj v kláštore býval ako pútnik a cudzinec, pretože pre seba nemal ani izbu, ale trávil noci v celách pre chorých alebo pre iných bratov, ako žartom hovorieval: preto, že „nemá ani na zaplatenie nájmu za celu“.

Jeho lásku poznali aj kamene v konvente, ako sa povrávalo. On sám hovorieval, že „praktizovať lásku je viac ako extáza“. A napriek tomu kvôli modlitbe takmer nespal a bol zamilovaný do Eucharistie, Ukrižovaného, Panny Márie, ktorej nežne hovorieval „naša mamička“.

Známym sa stalo vyobrazenie Panny Márie, ktoré brat Jeremiáš jednej noci, pravdepodobne v predvečer sviatku Nanebovzatia Panny Márie v roku 1608, videl ožiarené nebeskou slávou. Všimol si však, že Matka Božia, aj keď je kráľovnou, nemá na hlave korunu. Spýtal sa jej na vysvetlenie a ona odpovedala: „Korunou je tento môj syn.“ Po tomto videní zostalo v tvári pokorného brata akési zvláštne svetlo, ktoré nedokázal skrývať, a preto sa zveril svojmu blízkemu priateľovi bratovi Pacifikovi zo Salerna. Tak sa od priateľa k priateľovi šírila medzi rehoľníkmi správa, ktorá prenikla až za múry kláštora. Madona brata Jeremiášasa v Neapole i v celom neapolskom kráľovstve stala veľmi populárna. Jeden maliar zaobstaral jej kópiu a rytiny, ktoré potom boli vytlačené, sa rýchlo rozšírili ako ikona medzi ľud.

Táto skúsenosť mariánskeho videnia pomohla bratovi Jeremiášovi, aby bol ešte viac vnímavý k akejkoľvek forme utrpenia, v ktorom videl žiaru onej „koruny“, tvár Máriinho Syna. Chudobní sa pre neho stali pánmi, ktorým slúžil. Bolo treba nielen otvoriť brány kláštora, ale tiež vstup do záhrady. Jeho prekypujúca láska však narušovala schémy kláštorného života: kuchári, záhradníci, vyberači almužien i rôzni predstavení protestovali. On bol však v láske neústupný a ich výčitky umlčiaval svojimi prostými a silnými slovami, ktoré nebolo možno poprieť: „Lásku chorým, ktorí to potrebujú“; často sa totiž stávalo, že výsledok jeho zbierky almužien v meste skončil v rukách chorých a chudákov, ktorých stretol. Alebo: „Lakomstvo plodí chudobu“, to keď bratia záhradníci, ktorým vadilo neustále prechádzanie chudákov, obohnali záhradu plotom. Ako hovorieval: „Chudákom sa má vždy dávať ako almužna to, čo sa nám páči, a nie to, čo sa nám nepáči. Musíme dávať to najlepšie, čo máme.“

V kláštore bol neúnavne stále na nohách, aby mohol slúžiť chorým s veľkou záľubou a radosťou, predovšetkým tým najodpornejším. Boli jeho rajom, jeho kratochvíľou, jeho najmilšou spoločnosťou. Niektorí, s pokazeným žalúdkom, skrivení, plní rán a zapáchajúci pre neho boli ako jeho vlastné deti, a keď im slúžil, pripadal si ako medzi kvetmi ruží. Zápach sa mu menil, tak ako svätému Františkovi horkosť malomocných, v sladkosť duše i tela. Pripadalo mu to, ako keby privoniaval k drahým parfumom, ako často opakoval vo chvíľach, kedy ich utešoval alebo ich kŕmil ako malé stvorenia Božie.

Ako píše F. S. Toppi, „nehanbil sa žobrať pre chudobných mäso u mäsiarov, zbieral oblečenie pre tých, ktorí sa nemali čím zakryť, obhajoval sluhov, ku ktorým sa ich páni zle správali, zháňal nezamestnaným počestnú prácu, zaisťoval veno osirelým dievčatám, aby sa mohli dobre vydať, navštevoval väzňov, zmieroval nepriateľov, upokojoval tých, ktorými lomcovala nenávisť… Bol žijúcim a činným obrazom milosrdenstva Pána.“

Ale dokázal pomôcť aj bratom pri domácich prácach, aby si mohli odpočinúť. Bol ochotný umývať im nohy odvarom z vonných bylín, vziať im z ruky metlu, vyprať im bielizeň i habit. V konvente sa o ňom hovorilo, že je pravou rukou každého brata. Jeho najväčším prianím bolo, aby slúžil všetkým a jemu neslúžil nikto, ako to vyjadrovala jeho obľúbená modlitba: „Ďakujem ti, Pane, že som mohol vždy slúžiť a že som si nikdy slúžiť nenechal, že som bol vždy podriadený a nikdy som nikomu neprikazoval.“

Slúžil ako matky slúžia svojim deťom. Keď zomrel, jeho chorí a jeho spolubratia ho oplakávali tak, ako by stratili svoju vlastnú matku: „Mnohokrát sme plakali, ako keby bol našou matkou.“ Zomrel ako obeť lásky a poslušnosti pri jednej návšteve chorého v Torre del Greco.

V jeho svedectve sa odráža nádherne čistý obraz charizmy kapucínskeho laického brata. Preto aj najdôležitejšie výpovede najčastejšie pochádzajú od laických bratov, ktorí v informačných i apoštolských procesoch opakovane svojimi jednoduchými slovami rozprávali svoje spomienky. Čítajú sa jednoducho a dávajú silu a inšpiráciu k pravdivému kapucínskemu životu, zvlášť potom, čo pápež Ján XXIII. 18. decembra 1959 prehlásil cnosti pokorného brata Jeremiáša za hrdinské, a potom, čo ho 30. októbra 1983 Ján Pavol II. povýšil na oltár.