(ľubovoľná spomienka, spomienka pre OFM 8. novembra)
Narodil sa koncom roka 1265 a už ako mladík bol prijatý do Rádu menších bratov. Dňa 17. marca 1291 bol vysvätený za kňaza. Študoval v Oxforde a Paríži. Potom vyučoval na univerzitách v Cambridgei, Paríži a Kolíne. Bohoslovie študoval s najväčším zanietením a vydal mnoho kníh o teológii a fi lozofi i. Vyhlasoval sa za horlivého ohlasovateľa tajomstva vtelenia Slova, najzanietenejšieho zástancu Nepoškvrneného počatia preblahoslavenej Panny Márie a za obrancu najvyššej autority pápeža. Dňa 23. júna 1303, keď odmietol potvrdiť knihu francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného proti pápežovi Bonifácovi VIII., bol poslaný do vyhnanstva. V Kolíne sa zo všetkých síl pustil do práce učiteľa. Tam 8. novembra 1308 predčasne zomrel. Kresťanské čnosti, ktorými tento učiteľ teológie oplýval, mu už za života priniesli povesť svätosti. Onedlho po jeho smrti sa začal jeho kult šíriť nielen v serafínskom ráde, ale aj v Kolíne a Nole. Toto uctievanie potvrdil blahorečením pápež Ján Pavol II. 6. júla 1991.
Z diela Jána Dunsa Scota Ordinatione
O podstate a jedinečnosti lásky
Hovorí sa, že stav lásky je ten, ktorým máme Boha v láske. Boh by sa však dal milovať aj akousi súkromnou láskou, na základe ktorej milujúci nechce mať spolumilujúceho (podobne ako žiarlia tí, ktorí milujú ženy). Takýto stav by však nebol ani správny, ani dokonalý. Nebol by správny, pretože Boh, ktorý je spoločným dobrom, nechce byť nejakým súkromným dobrom. Dokonca ani na základe nejakej správnej myšlienky si niekto nemôže toto spoločné dobro privlastniť. A tak láska, ktorá by pristupovala k tomuto dobru ako k dobru vlastnému, nepripúšťajúc lásku a vlastníctvo iných, bola by láskou nesprávnou, nezriadenou. Bola by aj nedokonalou, pretože dokonale milujúci chce, aby milovaný bol milovaný aj iným. A tak Boh, vlejúc stav, v ktorom duša zriadene a dokonalo tiahne k nemu samému, zároveň dáva stav, v ktorom je on sám milovaný ako dobro spoločné, ktoré majú milovať všetci. Preto tento stav, ktorý je od Boha, nabáda chcieť, aby on sám bol milovaný aj aby bol milovaný iným. Ako teda onen stav nabáda k milovaniu Boha v ňom samom zriadene a dokonale, tak nabáda chcieť, aby Boh bol milovaný odo mňa aj od kohokoľvek iného, koho priateľstvo by mu mohlo byť milé. Z toho vyplýva, akoby stav lásky bol len jeden, pretože nehľadí na mnohé objekty, ale hľadí v prvom rade na Boha ako na prvotný objekt a na prvotné dobro v ňom samom a následne chce, aby Boh bol milovaný, aký veľký je sám v sebe, a aby ho skrze lásku mal ktokoľvek, pretože v tom je jeho láska dokonalá a správna. A keď chcem toto, milujem seba aj blížneho z lásky a pre seba i pre blížneho chcem, aby sme Boha chceli a skrze lásku aj mali v ňom samom. Z toho vychádza teda, že rovnako chcem Boha a zároveň chcem, aby si aj ty chcel Boha. A toto milujem z lásky, pretože podľa tohto chcem pre teba dobro spravodlivosti.
Podľa toho sa blížny neberie ako sekundárny objekt lásky, ale akoby celkom náhodný objekt, teda niečo, čo je schopné spolu so mnou dokonalo a zriadene milovať Milovaného; a ja ho milujem na to, aby so mnou spolumiloval. A v tom ho milujem akoby náhodne, nie kvôli nemu, ale kvôli objektu, ktorý chcem, aby spolumiloval. A keď si vyberám toto, som zároveň milovaný ním a chcem zároveň i pre seba dobro, pretože chcem dobro spravodlivosti.