Milujúci nič
(ľubovoľná spomienka 28. septembra)
„Ježiš je vo svete urážaný: je na mne, aby som ho nenechal v jeho zármutku samého. Božia láska nespočíva vo veľkých citoch, ale v úplnej nahote a trpezlivosti pre milovaného Boha. Nie je lepší prostriedok, ako strážiť svoju dušu, ako trpieť, pracovať a mlčať. Mám veľkú túžbu podriadiť sa všetkým a hrôzu z toho, že by som mal v čomkoľvek prednosť pred ostatnými. Zachádza sa so mnou až príliš dobre: zaslúžil by som si ďaleko horšie zaobchádzanie, pretože som toľko dlžný nášmu Pánovi.“
(bl. Inocent z Berza)
Don Giovanni Scalvinoni bol kňazom len tri roky, keď bol pridelený do Berza ako zástupca farára. Vysvätený bol 2. júna 1867 v Brescii. Následne dva roky vykonával funkciu pomocného vikára v Cevo ve Valsaviore, ale bol povolaný späť do Brescie a menovaný za vicerektora diecézneho seminára. Funkcie, z ktorých vyplývala osobná autorita a nutnosť riadiť druhých, pre neho boli utrpením. Už po roku musel byť odvolaný, pretože, ako sa dočítame vo svedectvách, „čo sa týka vykonávania autority, bol ešte menej než nula“. Pokiaľ však išlo o pomoc chudobnému či dlhú modlitbu pred svätostánkom, o čítanie alebo štúdium, bol neprekonateľný.
Jeho matka, Francesca Poli, ktorá ho pred 26 rokmi, na sviatok sv. Jozefa v roku 1844, priviedla na svet v Niarde, ho dobre poznala. Vedela, že musí dávať dobrý pozor, aby sa jej z domu nestratilo úplne všetko. Stačilo, aby prišiel nejaký chudák a všetky užitočné veci mohli skončiť v jeho rukách. Aj kura v hrnci už pripravené na večeru:
„Veď my sa môžeme najesť aj zajtra,“ hovoril s odzbrojujúcim pokojom, pretože „musíme vidieť blížneho ako toho, kto leží v Spasiteľovom lone.“
Na druhej strane údolia sa na úbočí hôr týčila zvonica a silueta kláštornej pustovne Zvestovania Pána, v ktorej už viac ako 30 rokov prebývali kapucíni. Tam smerovalo jeho srdce, aby naplnilo svoj hlad po duchovnosti a mystickom tichu. Vo svojich zápiskoch napísal:
„Najväčšiu potrebu, ktorú máme, je mlčať pred naším veľkým Bohom. Umlčať naše túžby i náš jazyk, ktorého rečou, ktorú Boh počúva najradšej, je mlčanlivá reč lásky.“
Strýko František, ktorý zaujal miesto Giovanniho otca, ho poslal študovať na mestské gymnáziu, do Lovere. Tu sa vďaka jeho veľkodušným učiteľom vycibrila duchovná orientácia jeho osobnosti. Namiesto toho, aby pokračoval v štúdiu, ktoré mu bolo ponúknuté zdarma, chcel vstúpiť do seminára v Brescii a stať sa kňazom.
Kapucínsky život brata Inocenta sa vyznačuje až neuveriteľnou prostotou. Dňa 16. apríla 1874, v jeho tridsiatich rokoch, zahájil rok kapucínskeho noviciátu s novým menom brat Inocent z Berza. 29. apríla 1875 zložil časné sľuby a bol poslaný do kláštora v Albine. V roku 1876 sa vrátil do kláštora Zvestovania, kde 2. mája zložil večné sľuby a stal sa zástupcom magistra novicov. V októbri 1880 bol otec Inocent povolaný do Milána, aby sa zúčastnil práce redakčnej skupiny známeho časopisu Annali Francescani. Po niekoľkých mesiacoch ho poslali na výpomoc do kláštorov Sabbioni di Crema a v júni 1881 sa opäť vracia do ticha samoty v kláštore Zvestovania.
Predstavených a spolubratov museli presvedčiť až opakované neúspechy kapucína, aby ho ponechali jeho odlúčeniu a rešpektovali jeho tajomstvo. Niektorí si mysleli, že trpí komplexom menejcennosti a mali s ním súcit. V skutočnosti sa skôr vôbec nenamáhal, aby prekonal pocit vlastnej neschopnosti, skôr sa do neho dobrovoľne stále hlbšie ponáral.
Jediná vonkajšia činnosť, ktorej sa vytrvalo venoval, bolo rozdávanie všetkého, čo sa mu dostalo pod ruku. Chudobným – tým, ktorí to skutočne potrebovali, aj tým, ktorí jeho dobrotu zneužívali. Predstavení mu nakoniec na jeseň roku 1889 zverili vedenie duchovných cvičení v hlavných kláštoroch. Keď kázal v Albine, vážne ochorel a 3. marca 1890 zomrel na ošetrovni v Bergame.
Otec Inocent chcel iba slúžiť a zostávať na poslednom mieste. Dokonca sa jeho telo sklonilo a pobral sa do kúta, akoby sa túžil úplne stratiť. Kvôli tomuto postoju v živote zažil mnoho poníženia. Bratia mu často nadávali, zvlášť za jeho nekonečné omše, prekračujúce bežnú dobu. Ťahali ho za ornát, aby ho prebrali, ale ani to príliš nepomáhalo. Kňazi k nemu často prichádzali s prosbou o radu a on vedel teologicky presne s hlbokou intuíciou vyriešiť každý problém. Najviac ho priťahoval svätostánok. Eucharistia sa pre neho stala neodolateľne príťažlivou a taktiež fyzicky nedokázal žiť ďaleko od svätostánku. Noci trávil v mlčanlivej adorácii. Neustále rozjímal o kríži a niekedy až osem alebo desaťkrát denne opakoval pobožnosť krížovej cesty.
Aj keď mal prehnane bázlivú povahu a sklon k dobrovoľnej podriadenosti, úslužnosti, zostával bokom v kúte, priamo bije do očí, že Božia milosť neodstránila tieto psychologické sklony a presvedčenie o vlastnej malosti, ale dokázala ich premeniť na hrdinské čnosti a mystické stavy. Je svätcom, ktorý uniká, ukrýva sa a je trápený úzkosťou mystického pohľadu do seba, ktorá vytvára hodnoty tým, že odníma, odkladá, borí a tak objavuje stále hlbšie prázdno, stále viac chcené a vyhľadávané, „milujúce nič“ kvôli plnosti božskej lásky. Keď sa vzdal všetkého, môže povedať spolu so sv. Františkom: „Môj Boh a moje všetko!“ A toto je najhlbšie tajomstvo „bračeka z Berza“, ako to už vytušili prostí ľudia z údolia, keď mu dali túto prezývku.
Ján XXIII. ho 12. novembra 1961 vyhlásil za blahoslaveného.