Každodenný evanjeliový život

(sviatok 12. júna)

 

„Ježišu, láska, buď vôľa tvoja! Ježišu, daj, nech ťa navždy milujem, túžbou trpieť a umierať v tebe sa spaľuje moje srdce. Ježišu visiaci na kríži, ty si môj Spasiteľ, kiež by si mi do srdca svoje rany vtlačiť chcel. Kto by tej lásky mal len iskierku maličkú, nikdy ho nezraní horký svet zlobou svojou. Vy proste za mňa v tom, čo k žitiu mi ostáva, aby som začala milovať – zatiaľ len ničota vo mne sa skrýva.“

(bl. Florida Cevoli)

 

„Nedokáže to,“ zaprorokoval dramaticky a sebaisto toskánsky veľkovojvoda Cosimo III., keď sa dozvedel, že Lucrezia Elena Cevoli chce zasvätiť svoj život Bohu v kláštore. Bol si istý, že grófska dcéra, ktorá bola zvyknutá viesť bohatý a zaistený život, nedokáže znášať tvrdosť a drsnosť kláštora. Mladučká dievčina, ktorá nemala ani osemnásť (narodila sa v Pise 11. novembra 1685), a ktorá na jar roku 1703 prekročila prah kláštora kapucínok v Citta di Castello, sa však už do sveta nevrátila.

V skutočnosti stretnutie s kláštorom bolo pre ňu ťažšie, ako očakávala. Mníšky na ňu pôsobili démonicky a samotná novicmajsterka, Veronika Giuliani, bola rozhodnutá, že ju asi neprijme. Pretože jej povolanie bolo skutočné, prekonala ťažké chvíle, ktoré ju posilnili v jej rozhodnutí. Predovšetkým preukázala pokoru a chcela konať pokánie. Preto začala žiť veľmi prísnym asketickým životom a žiadala o ťažšie skúšky, než boli pre novicky bežne pripravené. Po roku noviciátu žiadala, aby si ho mohla predĺžiť ešte o rok. Tento prísny asketizmus samozrejme nebol vlastným cieľom, mal byť cestou k očisteniu, mal vypáliť zvyšky odpadkov z ľudskej duše, aby sa mohla oddať kontemplatívnej modlitbe. Celý život pisánskej šľachtičnej bol ovládaný túžbou po kontemplatívnom spojení s Bohom. Sestra Florida (tak sa teraz volala) bude vždy horlivou nositeľkou františkánskeho ideálu.

Nepreslávila sa však vďaka hĺbke svojej kontemplácie, ale predovšetkým ako žena, ktorá bola plná života a schopná dobre spravovať kláštor. Mníšky si veľmi rýchlo všimli jej silnú osobnosť a svedčí o tom aj skutočnosť, že jej bol ešte ako mladučkej zverený náročný a dôležitý úrad sestry vrátničky. To jej dalo možnosť mať prehľad o konkrétnej situácii a ovplyvňovať neskôr život v kláštore. Kláštor Citta di Castello, ako si mohla rýchlo všimnúť, určite nebol v prísnej zhode s duchom a vôľou svätej Kláry.

Sestra Veronika vynikala v modlitbe, sestra Florida mala viac rozumu a viac odvahy – tak veľmi výstižne charakterizuje jedno zo svedectiev sestier dve osobnosti, ktoré formovali kláštor. Keď bola v roku 1716 Veronika Giuliani zvolená za abatišu kláštora, 31-ročná Cevoli jej bola pridelená za vikárku. Kým svätá abatiša bojovala svoj veľký duchovný boj a pohybovala sa v závratných výšinách, ktorými bola hrozivo fascinovaná, a ku ktorým sa s bázňou približovala, vikárka sa s jej súhlasom starala o beh každodenného života kláštora, riešila konkrétne problémy a starosti, malé i veľké ťažkosti života a predovšetkým sa starala o medziľudské vzťahy uprostred klauzúrnych múrov.

Veronika zostala abatišou celých jedenásť rokov, až do svojej smrti roku 1727. Jej nástupkyňou sa stala Florida, ktorá kláštor viedla až do roku 1736 a pokračovala v jej diele. Bez veľkých a násilných zmien sa silnou a jemnou rukou snažila postupne o vnútorné utuženie spoločného života. Bola si totiž istá, že veľké ideály propagované svätými zakladateľmi musia byť uskutočňované v konkrétnom živote, v každodennej vernosti, vo svätosti, ktorá nespočíva vo veľkých činoch, ale v tom, že sú riadne a dôsledne vykonávané bežné každodenné povinnosti.

Sestry určite obdivovali odvahu a prirodzené správanie, s ktorým abatiša,  vyrastajúca v aristokratickom prostredí a často prijímala návštevy vznešených a vysokopostavených dám, vykonávala aj tie najmenej vznešené práce a prijímala aj tie najťažšie skúšky pokory. Vďaka jej rozvážnemu vedeniu, zmyslu pre praktickosť a zdravému rozumu kláštor prospieval. Chcela, aby v ňom existovala lekáreň, postavila vodovod. Bola skutočne živou Martou so stovkou očí a rovnakým počtom rúk, ktorá kvôli praktickému životu nezabúdala na Máriine túžby.

Nechýbalo jej utrpenie, jednak to, ktoré bolo spojené s jej náročnými úlohami v správe kláštora, ale trpela tiež veľmi nepríjemným oparom, takže celých dvadsať rokov veľmi trpezlivo znášala silné svrbenie tak, že si to ostatné sestry ani nevšimli. Medzi mníškami sa dokonca povrávalo, že zo strachu, aby nespyšnela, odmietla stigmy, ktoré jej ponúkal sám Kristus.

Po smrti, ktorá nastala po 37 dňoch ťažkej choroby, boli 12. júna 1767 nájdené výnimočné javy na stranách hrudníka. Privolaný chirurg vybral srdce, ktoré bolo úplne normálne, ale neskôr sa na jednej časti aorty prejavili úkazy, ktoré nebolo možné prirodzene vysvetliť.

Beatifikačný proces bol zahájený v roku 1838 a 19. júna 1910 bol vydaný dekrét potvrdzujúci hrdinský stupeň jej čností. Dňa 16. mája 1993 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú.