Modlitba ako hlad po dušiach
(sviatok 23. augusta)
„Pane, objím moju dušu, pre tŕňovú korunu, ktorá zranila tvoju hlavu, pre kopiju, ktorá ti otvorila hruď, pre klince, ktoré prebodli tvoje sväté ruky a sväté nohy.“
(bl. Bernard z Offidy)
Bernard z Offidy sa dožil najvyššieho veku zo všetkých kapucínskych svätcov. Narodil sa vo Villa d´Appignano v okolí Offidy 7. novembra 1604 ako tretí z ôsmich detí, v rovnakom roku, kedy zomrel sv. Serafín z Montegranara. Pri krste dostal meno Domenico. Detstvo prežil vo vidieckej krajine pod šírym nebom a stal sa z neho silný a robustný mladý muž. Opis jeho detstva vo svedectvách beatifikačného procesu pripomína skôr rozprávanie z rozprávok. Ako mladučký pastier bol dobrý a pokojný. Už v siedmich rokoch, kým ovečky žuvali trávu na lúke, chlapec kľačal v ústraní a modlil sa zo zbožných kníh pred obrázkom Panny Márie, ktorý nosil so sebou.
Prísny život kapucínov, ktorí sa v roku 1614 usadili pri Offide, ho silno priťahoval a bol v súlade s jeho duchovným svetom. Počkal však ešte niekoľko rokov, kým si pohovoril s rodičmi a bratmi. Nestretol sa so žiadnym odporom, a tak si 15. februára 1626 v Corinalde obliekol kapucínsky habit. Hneď po sľuboch ho predstavení poslali do kláštora vo Ferme, kde zostal približne dvadsať rokov svojho života. Po ňom vystriedal niekoľko ďalších, až nakoniec zakotvil v roku 1650 v kláštore v rodnej Offide. S výnimkou niekoľkomesačného pobytu v Ascoli z neho už neodišiel. V Offide strávil celý svoj dlhý život, pôsobil tu nepretržite 45 rokov.
Bernardov život je pokorne ukrytý v každodenných úlohách kapucínskeho brata laika: kuchár, ošetrovateľ, zberač almužien, záhradník, vrátnik. To všetko je preniknuté jeho zbožnosťou a modlitbou: modlil sa bez prestania. V kostole zotrvával pred svätostánkom alebo pred svätým obrazom. Oči upieral k nebu, bol strnulý ako socha a vôbec si nevšímal muchy, ktoré mu sadali na tvár a holú hlavu, nepočul hluk. Veriacim odporúčal, aby nikdy nezostávali v kostole vzadu, pretože je tam mnoho príležitostí na rozptýlenie.
Aj keď vychádzal zbierať almužny, ukrýval sa do svojho vnútra. Nikto ho nevidel roztržitého. Oči mal stále sklopené k zemi a v ruke držal ruženec. Jedného zimného dňa sa po silnej snehovej fujavici brat Bernard vydal do dediny žobrať. Nohy sa mu pri tom borili do čerstvo napadnutého snehu. Manželka istého Pucciho, ktorá sa náhodou pozrela von oknom, videla prechádzať „svätého starca“ a hneď začala plakať a volať: „Úbohý brat Bernard!“ Odpovedal:
„Dcéra, to nič nie je, to nič nie je. Milosť Božia mi nedáva pocítiť chlad!“
Potom vyzul pravú nohu zo sandále, bosú ju položil do snehu a ten sa hneď roztopil, ako keby na neho nalial vriacu vodu.
Bol skutočným misionárom chudobných dedinčanov, lačnel po dušiach.
„Zostávajte s Bohom! Bojte sa Boha! Milujte Boha! Vystríhajte sa hriechu! Buďte dobrí!“ – opakoval im. Veľmi taktne dokázal upokojovať a uzmierovať znepriatelených ľudí. Po dlhom ťažkom dni vždy odchádzal do kostola a celé hodiny sa modlil. V nedeľu trávil čas miništrovaním pri omšiach.
Jeho mierna, pokojná a pevná povaha sa spojila s mimoriadnou nevinnosťou duše, takže sa javil ako človek zmierený s celým stvorením. Zvieratá boli v jeho prítomnosti očarované, prítulné a poddajné, takže nekopali a neutekali preč. Brat Bernard nabádal ich majiteľov, aby sa o ne starali a mali s nimi súcit, pretože nemajú rozum, nemôžu hovoriť a vyjadrovať svoje pocity.
Ďalším prvkom jeho ľudskosti bol súcit s chorými, chudobnými a uväznenými. Pre chudákov pestoval zeleninu a z chudobnej kláštornej špajze bral chlieb, víno i mäso, aby pomohol predovšetkým chorým, aj napriek častým výčitkám bratov. Svoju schopnosť zázračne liečiť chorých skrýval za olej z lampy, ktorá horela na oltári sv. Felixa z Cantalice. Existujú notársky overené spomienky na kriesenie detí k životu a zázračné uzdravenia.
Chorí v kláštore mali takmer radosť z toho, že sú chorí, pretože ich ošetroval brat Bernard. Dokázal vymyslieť tisíce spôsobov milosrdenstva. Chorému varil zvlášť mäso a polievku. Aby povzbudil jeho chuť k jedlu, zdobil kvetinami hrubú misku, v ktorej sa podávalo. Keď išlo o vážne chorých, nechával sa oslobodiť od svojich povinností, aby sa im mohol venovať vo dne, v noci. Vtedy odpočíval v sede na nízkej stoličke s hlavou opretou o stenu. Bol pozorný aj k potrebám bratov: opravoval ich sandále, zašíval habity, opravoval poľnohospodárske nástroje.
Keď sa priblížila deväťdesiatka, jeho zdravotný stav (pruh, zápal kĺbov, ruža) sa zhoršil, takže budil súcit. Bol silno poznamenaný tvrdým pokáním, čiastočne ochrnutý, chodil s dvoma palicami. Uprostred horúceho leta 1694 ho jeho ruža (kožná choroba) úplne oslabila, ale duch ostával stále jasný. Keď prijal všetky sviatosti, bol akoby úplne zbavený zmyslov, skoro uchvátený v extáze. Keď sa prebral k vedomiu, naliehavo prosil bratov, aby dodržiavali rehoľu, zachovávali mier a lásku medzi sebou a voči blížnym, a aby sa modlili za dobrodincov. Potom povzbudil laikov, ktorí boli pri jeho lôžku k vernosti Božiemu zákonu a k tomu, aby kresťansky vychovávali svoje deti. Keď 22. augusta 1694 vychádzalo slnko, 90-ročný kapucín pokojne zomrel.
Pohreb brata Bernarda bol skutočným triumfom, plným milosti a zázrakov. Pápež Pius VI. ho 19. mája 1795, sto rokov po jeho smrti, vyhlásil za blahoslaveného.