(sviatok 17. novembra)

 

Narodila sa v roku 1207 ako dcéra uhorského kráľa Ondreja. Vydali ju za durinského grófa Ľudovíta a porodila mu troch synov. Veľa rozjímala o nebeských veciach a po smrti manžela sa rozhodla žiť v chudobe. Dala postaviť nemocnicu, v ktorej slúžila chorým. Starala sa o chudobných a osobne i o malomocných. Svoj majetok rozdeľovala biednym. Vo viere a modlitbe znášala trpezlivo svoj stav a postihnutie. Zomrela ako františkánska terciárka, dvadsaťštyriročná v Marburgu roku 1231.

 

Z listu duchovného vodcu svätej Alžbety Konráda z Marburgu

Alžbeta v chudobných poznala a milovala Krista

Alžbeta hneď vynikala v čnostiach. Lebo ako bola v celom svojom živote tešiteľkou chudobných, tak vtedy začala byť naplno živiteľkou hladných. Pri ktoromsi svojom zámku dala postaviť útulok a pozbierala doň veľa chorých a slabých. Všetkým, čo si tam prišli pýtať almužnu, štedro rozdávala dobrodenie lásky. A nielen tam, ale na celom území, ktoré patrilo pod právomoc jej manžela. Až tak vyčerpala všetky svoje príjmy zo štyroch kniežatstiev svojho manžela, že dala predať všetky odevy a všetko cenné šatstvo v prospech chudobných. Spravidla dva razy za deň, ráno a večer, osobne navštívila všetkých chorých a sama ošetrovala tých, čo boli medzi nimi zvlášť odpudzujúci. Jedných nakŕmila, druhým popravila lôžko, iných vzala na ramená a preukázala im mnohé iné služby ľudskosti. A tým všetkým nevzbudila nevôľu ani u svojho manžela, blahej pamäti. A keď manžel zomrel, v túžbe po najvyššej dokonalosti s mnohými slzami ma prosila, aby som jej dovolil žobrať po domoch. Raz na Veľký piatok, keď boli obnažené oltáre, položila v ktorejsi kaplnke svojho mesta, kde usadila františkánov, ruky na oltár a v prítomnosti niekoľkých zriekla sa vlastnej vôle, všetkej slávy sveta a všetkého, čo Spasiteľ v evanjeliu odporúčal zanechať. Keď to urobila a videla, že by ju ruch sveta a svetská sláva kraja, kde bola za života svojho manžela obklopená poctami, mohli zvábiť, proti mojej vôli prišla za mnou do Marburgu. Tam v meste zriadila akýsi útulok, zhromažďovala chorých a nevládnych a tých najúbohejších a najopovrhovanejších usádzala k svojmu stolu. A hoci bola taká činná, hovorím pred Bohom, že zriedka som videl ženu takú vnútornú. Niektoré rehoľníčky i rehoľníci častejšie videli, ako jej obdivuhodne žiari tvár a z očí akoby jej boli vychádzali lúče podobné slnečným, keď prichádzala z ústrania modlitby. Pred smrťou som ju vyspovedal, a keď som sa pýtal, čo treba urobiť s jej majetkom a nábytkom, odpovedala, že všetko, čo už dávno iba zdanlivo vlastní, patrí chudobným. Prosila ma, aby som im rozdal všetko okrem chatrných šiat, ktoré mala oblečené a v ktorých chcela byť pochovaná. Potom prijala Pánovo telo a až do večera hovorila o tom najlepšom, čo počula v kázni. Nakoniec v hlbokej nábožnosti odporúčala Bohu všetkých, čo boli pri nej, a ako keby sladko zaspala, vydýchla.