Radostná poslušnosť

(sviatok 2. júna)

 

„Chudobní sú stelesnením Ježiša Krista, musíme na nich brať ohľad. Snažme sa vidieť v úbožiakoch a v chorých rovnakého Boha, a pomáhajme im so všetkou láskou nášho srdca a podľa našich možností. Utešujme milými slovami úbohých chorých a rýchlo im prichádzajme na pomoc. Neustávajme pri náprave zblúdilých našou láskou a našou rozvahou.“

(sv. Felix z Nicosie)

 

Félix z Cantalice, ktorý dal kapucínskej svätosti zvláštne zafarbenie prostoty, pokory, chudoby a radosti sa stal nenahraditeľným modelom mnohých laických bratov. Stal sa ním aj pre Giacoma (Jakuba) Amorosa z Nicosie, keď vo veku 28 rokov v roku 1743, začal v kláštore v Mistrette rok noviciátu. Spolu s habitom prijal i meno svätého brata, ktorý bol kanonizovaný pred tridsiatimi rokmi. Jeho povolanie nebolo jednoduché, aj napriek tomu, že v mladosti žil veľmi cnostným životom. Jeho rodičia ho od Boha prijali 5. novembra 1715 a napriek tomu, že ich početná rodina žila v chudobe, bola bohatá na bázeň Božiu a kresťanské svedectvo.

Jeho otec pracoval ako obuvník a často len s veľkým úsilím mohol uživiť rodinu. Tu sa Giacomo dobre naučil svojmu remeslu a bol vzorom vážnosti, úcty a zbožnosti aj pre iných robotníkov. Aj keď bol ešte veľmi mladý, zúčastňoval sa stretnutí kapucínskych terciárov v kláštore v Nicosii, ktorým sa hovorilo „kapucíni“ a dokonca sa nechal do tohto bratstva zapísať. Keď vstupoval do dielne dával si z hlavy dole čapicu a všetkých pozdravil slovami:

„V každej chvíli a v každej hodine nech je chválená Najsvätejšia sviatosť oltárna.“

Bol ako stvorený pre to, aby sa stal kapucínom. Napriek tomu musel čakať veľmi dlho, kým sa tak stalo. Už v osemnástich rokoch klopal na kláštorné vráta, aby sa mohol stať aspoň bratom laikom, keďže nemal vzdelanie. Bol však rázne odmietnutý, pretože chudoba jeho rodiny si vyžadovala, aby ju svojou prácou pomáhal udržovať pri živote. Po smrti rodičov však Giacomo opakoval svoju žiadosť a po desiatich rokoch čakania sa konečne mohol stať ozajstným kapucínom. Bol rozhodnutý nielen prijať meno svätého Félixa z Cantalice, ale taktiež kráčať po rovnakej ceste ako on. Ich životy dosiahli podivuhodnú podobnosť: obaja vstúpili do noviciátu v 28 rokoch, v 29 skladali sľuby, vo svojej rodnej Nicosii bol Jakub zberačom almužien, tak ako sv. Félix v Ríme počas 43 rokov, zomrel v 72 rokoch.

Popis jeho života je veľmi jednoduchý. Po ročnom noviciáte v Mistrette bol brat Félix poslaný do rodnej Nicosie, kde bol po celý život zberačom almužien. V meste sa stal stelesnením zbožnosti, zakorenenej v ľudových vrstvách, čo vysvetľuje dlhý a výlučný pobyt na jednom mieste, čo je v rozpore s rádovými pravidlami. Svoje cesty spojené s vyberaním almužien rozšíril i mimo rodné mesto do susedných dedín. Chodil od domu k domu, uzobraný a umŕtvený, tichý a s ružencom v ruke, podľa výpovedi jedného svedka mal „oči zatvorené akoby v nejakej jaskyni, vždy mlčanlivý, a keď som sa na neho pozeral, pripadalo mi, akoby vždy bol uzobraný v Bohu.“

Na cestách učil deti základom katechizmu, a aby ich prilákal, dával im chlieb a fazuľu. Mal svoju praktickú metódu. Zo svojich stále naplnených vreciek vyťahoval pre chudobné, hladné a zle oblečené deti malé darčeky: jeden orech, tri lieskové oriešky, päť bôbov, desať hráškov, aby deťom pripomenul jediného Boha v troch osobách, päť rán ukrižovaného Krista a desatoro Božích prikázaní. Podobne ako Félix z Cantalice v Ríme, aj on učil krátke pesničky, ktoré boli vlastne modlitbami a úkonmi božských cností.

Každé utrpenie v ňom vyvolávalo súcit. Vždy bol pripravený pomáhať chorým, vo dne v noci. Každú nedeľu navštevoval väzňov a nosil im jedlo. Jeho predstavený bol dedinčan a počas 23 rokov, kým bol Félixovým duchovným vodcom, s ním zaobchádzal veľmi tvrdo. Všetci poznali jeho karhavé prezývky, ktorými ho učil pokore. Často musel brat Félix poslušne zo seba uprostred refektára robiť šaša, v improvizovaných karnevalových šatách. Raz musel hrať, že má na hlave košík plný voňavého tvarohu a rozdeľuje ho bratom. V skutočnosti to bola len hmota z popola, ale aké bolo prekvapenie bratov a zmätok predstaveného, keď sa skutočne stala čerstvým tvarohom!

Nevedel čítať ani písať. Jeho zbožnosť bola prostá, jeho slová boli skutočnosťou a nie nejakou intelektuálnou úvahou. Mal hlboký vzťah k Eucharistii, k Bolestnej Panne Márii a k ukrižovanému Ježišovi. Ako neomylný liek používal Máriine „lístočky“: kúsky papiera, na ktorých boli vytlačené krátke modlitby k Matke Božej, latinsky a v sicílskom nárečí. Vždy ich nosil so sebou a často ich rozdával. Vešal ich na dvere domov, kde boli chorí alebo chudobní, na sudy, z ktorých mu ako almužnu nalievali víno, hádzal ich do obilia zničeného prírodnou katastrofou, do prasknutej nádrže bez vody. Často boli príčinou milosti a zázrakov, skutočných žartíkov Prozreteľnosti.

Na konci života bol brat Félix, ktorého telo bolo kvôli veľkému a ťažkému pokániu a umŕtvovaniu takmer nemohúce, zbavený všetkých povinností. Aj keď sa jeho sily vo vtedy úctyhodných 72 rokoch zmenšovali, stále rástlo jeho uzobranie v Bohu a jeho jednoduchá radostná poslušnosť. Mohli by sme povedať, že ako sv. František sa stal stelesnenou modlitbou, on bol zosobnenou poslušnosťou, ktorá sa u neho stala úkonom lásky.

V piatok 31. mája prosil svojho predstaveného, aby mu dovolil zomrieť, a keď až po tretíkrát dostal súhlas, jeho tvár sa rozžiarila a s úsmevom ticho povedal: „Staň sa pre lásku Božiu“ a pokojne odišiel z tohto sveta. Pápež Lev XIII. ho 12. februára 1888 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Benedikt XVI. ho 23. októbra 2005 svätorečil.