Náš spôsob života vyjadrila sv. Klára slovami:
„Zachovávať sväté evanjelium nášho Pána Ježiša Krista životom v poslušnosti, bez vlastníctva a v čistote.“
(FP, Regula sv. Kláry, 2750)
Žijeme podľa pôvodnej Reguly sv. Kláry z Assisi, ktorú na sklonku jej života, v roku 1253, schválil pápež Inocent IV. Bola to prvá regula v dejinách Cirkvi, ktorú napísala žena pre iné ženy. Sama Klára pri jej tvorbe nikde nepoužila slovo „regula“, dala prednosť výrazu „spôsob života“, lebo práve evanjelium nás učí ako žiť v pravde a láske.
Je to teda spôsob života podľa evanjelia s dôrazom na život radostnej chudoby, pokory, v ovzduší modlitby a sesterského spoločenstva. Charizma najvyššej chudoby – aby bol Kristus jediným bohatstvom – je pre nás prameňom pokoja a slobody. Žijeme tak, že sa vo viere opierame o starostlivú prozreteľnosť Otca.
Na tento ideál lásky odpovedáme doživotnou profesiou, ktorou sa úplne a výlučne zasväcujeme tajomstvu Kristovej osoby.
Náš spôsob života je teda vo svojej podstate: evanjeliový, kontemplatívny, realizovaný v ovzduší sesterského spoločenstva, pri práci a v klauzúre.
František a Klára prijali evanjelium za svoju charizmu. Evanjelium osvecovalo, viedlo a sprevádzalo celý ich život a všetci, ktorí ich dnes nasledujú, sú nimi vedení k tomu istému prameňu. Stále úsilie, s ktorým sa František snažil žiť evanjelium, bolo pre Kláru základnou smernicou. Každá nová sestra, povolaná Pánom, je od prvého kroku podporovaná v tejto jednoduchej pohotovosti: „Nech sa jej povie slovo svätého evanjelia…“ (Regula sv. Kláry, II, 8), na ktoré má každá odpovedať úprimnou vierou a poslušnosťou.
Nechať sa viesť Slovom, poddajné Duchu a jeho svätému pôsobeniu, pozornejšie než čomukoľvek inému, je základom, aby sme mali rovnaké zmýšľanie, cítenie i túžby, aké mal Ježiš Kristus. Podobne ako život sv. Kláry i náš chce byť nasledovaním Božieho Syna, ktorý „sa nám stal cestou.“ (Testament sv. Kláry, 5 )
Intenzívny život najmä kontemplatívnej modlity (z lat. contemplatio = rozjímanie, nazeranie) znamená, že sme povolané, aby sme žili pre Boha, s ním a v ňom. V našom kontemplatívnom poslaní sa všetko stáva modlitbou a všetky jeho zložky smerujú k spájaniu sa s Bohom. Prvoradou zložkou nášho života je liturgický život – slávenie Eucharistie a liturgie hodín, aby celý deň bol posväcovaný Božou chválou, teda nepretržitým príhovorom za Cirkev a svet. Jeho neodmysliteľnou súčasťou je aj osobná modlitba, rozjímanie a adorácia. V našich srdciach nachádzajú ohlas aj nádeje, starosti i bolesti druhých – v tichu a skrytosti za nich pred Pánom prosíme, ďakujeme a chválime, keďže naše srdcia majú byť veľké ako svet. Sv. Klára nás k tomu povzbudzuje slovami: „… pokladám ťa za spolupracovníčku samého Boha a za tú, ktorá dvíha klesajúce údy jeho nevýslovného Tela“ (Tretí list Anežke Českej, 2886).
Sv. Klára si priala, aby sa sestry „navzájom milovali Kristovou láskou“ (Testament sv. Kláry, 59) a vždy dbali „o zachovanie jednoty a vzájomnej lásky, ktorá je putom dokonalosti“ (Regula sv. Kláry X, 7). Jedným z prostriedkov, ktorý posilňuje sesterskú lásku a je doplnkom dňa vyplneného modlitbou a prácou, je rekreácia – nazývaná tiež „komunitné zotavenie“. Je to čas, ktorý večer trávime spolu v atmosfére františkánskej radosti, rozhovorov a vzájomnej pozornosti tak, že v jednoduchosti srdca sme zamerané na jediný cieľ – zjednotenie sa v Ježišovej láske.
Neoddeliteľnou súčasťou života v chudobe a pokore je i práca. Práca je milosťou od Pána a chráni pred záhaľkou, ktorá je nepriateľkou duše, ako hovorili sv. František a sv. Klára. Zároveň je prostriedkom na obstaranie životných potrieb a prejavom sesterskej služby. Vykonávame jednoduché práce v záhrade a v dome, vyšívame a tvoríme kalichové súpravy, paličkujeme… venujeme sa i liturgickému spevu a prehlbujeme si pri spoločnom štúdiu poznanie Písma a cirkevných dokumentov.
Klauzúra predstavuje osobitný spôsob dôverného prebývania nevesty so svojím Ženíchom (z lat. claudere – zamykať, oddeľovať). Je nevyhnutná pre tých, ktorí sa rozhodli nasledovať Krista v rehoľnom živote. V našom prípade ide o presne vymedzený priestor, do ktorého patrí kláštor so záhradou. Nazýva sa „pápežská“ , lebo sa riadi ustanoveniami Apoštolskej Stolice a nevenujeme sa v nej vonkajšiemu apoštolátu.