Jeden z prvých obrazov znázorňujúcich sv. Františka, je obraz ktorý uchovávali v Greccio neskôr však bol zničený pri jednom požiari. Avšak zostala nám z neho jedna kópia, ktorá zobrazuje Františka ako si dvíha vreckovku k oku, aby si utrel slzy. To je znakom toho, že tak si na neho pamätali jeho súčasníci.
Františkova viera je „chcem vidieť Boha“ ale tiež „chcem sa ho dotýkať a živiť sa ním“. Akoby si spájal František vtelenie s prijatím Eucharistie čo aj vyjadril a neskôr zapíšu jeho myšlienky jeho bratia v napomenutiach – „Hľa denne sa ponižuje, ako vtedy, keď z kráľovského trónu prišiel do lona Panny, denne k nám prichádza s pokorným výzorom „denne zostupuje z Otcovho lona na oltár v kňazových rukách.“ (FP 144)
František nazeral na tajomstvo vtelenia vo svetle Pavlovej perspektívy, ktorou je kenóza – Božieho Syna, jeho poníženie, vyvlastnenie (vyprázdnil sa sám zo seba ) , jeho zrieknutie sa všetkých výhod božstva. František kontempluje Boha, ktorý sa stal jedným z nás. Dokonca sa stal služobníkom, pokoril sa, i keď bol bohatý, stal sa chudobným. (Flp 2, 5-8; 2Kor 8, 9) František nasleduje chudobného a poníženého Krista a preto zdôrazňuje vo svojom živote i živote bratov chudobu – minoritu.
Poníženosť Božieho Syna, ktorý sa stal dieťaťom v maštali uprostred biedy a domácich zvierat, bola pre Františka vzorom duchovnej dokonalosti. Ten, ktorý zomrel za hriechy na kríži sa rozhodol narodiť sa ako slabé dieťa podriadené všetkým. František chcel, aby sa zvieratá a dokonca neživé stvorenia podieľali na radostnom slávení Vianoc.
Preto opustil pustovňu pri mestečku Rieti, kde žil, a odcestoval na Vianoce do Greccia. Ak túto cestu opisuje príbeh o rybárovi, ktorý mu pri veslovaní cez jazero daroval vodného vtáka, František cestoval loďou. Greccio sa počas vianočného obdobia stalo svedkom jednej z najdojemnejších a najobjavnejších udalostí vo Františkovom živote. Približne dva týždne pred sviatkami si František zavolal istého Giovanni Velita a navrhol mu: „Ak chceš, aby sme blížiace sa sviatky Vianoc slávili v Grecciu, poponáhľaj sa a starostlivo zaobstaraj, čo ti poviem. Chcel by som totiž osláviť pamiatku toho Dieťaťa, ktoré sa narodilo v Betleheme, a chcel by som, pokiaľ to bude možné svojim očami vidieť trpkú núdzu, ktorú už ako dieťa muselo znášať, keď ležalo v jasliach, pri ktorých stál vôl a osol, aj vtedy, keď ležalo na sene.“ (1Cel XXX,84)
Giovanni Velita bol potešený a dal si záležať, aby zorganizoval všetko potrebné. Čo všetko to znamenalo nevieme presne povedať. Bolo treba oznámiť vidiečanom z okolia, remeselníkom z Greccia i ľuďom v blízkych osadách. Tak vo vianočnú noc ľudia z Greccia vyšli z farských a vidieckych kostolíkov a išli osláviť Vianoce na miesto, ktoré vybral František.
Konečne pri troške fantázie mohol realizovať svoj sen vidieť, cítiť, dotýkať sa skutočnosti narodenia Pána Ježiša Krista. Počas slávenia Eucharistie konal službu diakona, preto zaspieval text evanjelia o narodení Ježiša Krista. A potom kázal. Tomáš z Celana o tom píše: „…zhromaždenému ľudu káže o narodení chudobného kráľa a blahorečí mestečku Betlehem. Často, keď chce vysloviť meno Ježiš, hovorí plný preveľkej lásky „Dieťatko betlehemské“. A keď vyslovuje slovo Betlehem, znie to ako mečanie jahniatka. Viac ako slovami pretekajú jeho ústa láskou. Keď vyslovoval meno „Dieťatko betlehemské“ alebo „Ježiš“, olizoval si pery jazykom, akoby chcel ešte názornejšie ukázať sladkosť tohto mena“ (1Cel XXX, 86)
František potom vzal postavičku Dieťaťa, podržal ju v náručí a predložil ju prítomným k úcte. Giovannimu Velita sa zdalo, že vidí predtým neživý obraz oživený a pretvorený na živé Dieťa, Krista.
Ku koncu bohoslužby prítomní vošli do svätyne a vzali si kúsky slamy, aby si ich uchovali ako relikvie. Kolovali správy, že choré domáce zvieratá, ktoré slamu zjedli, sa uzdravili a rodiace ženy, ktoré sa jej dotkli, ľahko porodili.
Tie vianoce v Grecciu roku 1223 sa stali významnými a sú počiatkom našich jasličiek s blikotavými svetielkami v jaskynkách z lisovaného papiera a sádrových figúrok , ktoré po chodníčku k svätej jaskynke prinášajú dary.
Pre nás je to možno po viac ako 800 rokoch folkór, ale pre Františka to bola modlitba a kontemplácia. Celý sa vložil do modlitby a vytvoril situácie, ktoré premieňali život na modlitbu a modlitbu na život.
Tento malý chudobný muž z Assisi bol už dva roky pre svojou smrťou na ceste stať sa svätcom zázrakov. Po jeho kanonizácii mal byť na jeho počesť nad miestom, kde sa nachádzali v Greccio jasle, postavený oltár. Poníženosť Božieho Syna, ktorý sa stal dieťaťom v maštali uprostred biedy a domácich zvierat bola pre Františka vzorom duchovnej dokonalosti. Ten, ktorý zomrel za hriechy na kríži, sa rozhodol narodiť sa ako slabé dieťa podriadené všetkým. Preto František celý život plakal Božím srdcom, (mal to isté srdce) a vo svete bol viditeľným znakom Božieho „plaču“. František vstúpil do Božieho srdca, zasnúbil sa s Božím utrpením, preto nemôže robiť iné , ako že celý život plače. „Láska nie je milovaná“, podľa niektorých textov, toto bola skutočnosť, ktorá znepokojovala sv. Františka z Assisi. On z lásky k trpiacemu Pánovi sa nehanbil plakať a sťažovať sa nahlas. Pán je smädný po našej láske v otvorení celého srdca len Jemu. Preto môžeme spolu so sv. Františkom zvolať– po ničom netúžime, nič iné nechceme, v ničom inom nemáme záľubu a potešenie, ak len nie v našom Stvoriteľovi, Vykupiteľovi a Spasiteľovi, jedinom pravom Bohu, ktorý je úplné dobro, všetko dobro, celé dobro, pravé a najvyššie dobro.
Brat kňaz Karol Baran OFMCap
Použitá literatúra:
Texty z františkánskej spirituality 1992/marec č. 5; s. 19
Texty z františkánskej spirituality 2007/február č.154s.19
https://www.frantiskanstvi.cz/luc/luc-vyb-tem-I-09.pdf; s. 28-29
GianMaria Polidoro: František z Assisi; Serafín; r.2008; s. 252-254
A. Thopson: František z Assisi; Minor, Kapucíni na Slovensku; r. 2022;s.125-126
http://www.archivioradiovaticana.va/storico/2016/09/20/meditácia_pápeža_františka_v_assisi_počas_modlitby_za_pokoj/sk-1259505;(por. Františkánske pramene, č. 1413).
Spisy sv. Františka Nepotvrdená regula 70; s.85
