František, brat všetkých

Počas celých dejín určití muži a ženy vtláčali kresťanstvu svoju pečať. V rozličnosti svojich osobností i v rozličnosti svojho diela dávali a dávajú i dnes zosobnené obohatenie životu cirkvi, ba celému ľudstvu. František z Assisi je jedným z nich.

Je tomu už viac než sto rokov, hlavne však v posledných šesťdesiatich rokoch, sa preštudovalo všetko, čo sa týka svätého Františka. Do hĺbky sa skúmali literárne pramene, ktoré nás zoznamujú s jeho životom, spisy, ktoré zanechal, duchovný ideál, ktorým žil a ktorý nám odovzdal a mohli by sme sa takmer pýtať, čo skutočne nové by sa o ňom ešte dalo povedať alebo napísať…

Nový človek

Evanjelium nás učí, že v Ježišovi Kristovi sa rodí nové ľudstvo. Listujte vo svojom Novom zákone a zistíte, do akej miery je táto myšlienka novosti základnou myšlienkou tejto premeny judaizmu (židovstva) na kresťanstvo.
V tej dobe XIII. storočia bola určite Európa kresťanská, ale František z Assisi si skoro uvedomil, že v jeho okolí, ale i v ňom samom, „Kresťanstvo“ a kresťanstvo zostarlo, ochabovalo a dokonca blúdilo. On sám potreboval obnovu, obrátenie. Či práve toto nie je zmyslom slov z kríža v San Damiano, adresovaných mladému Františkovi: „Choď a oprav môj dom (Cirkev), ktorý je v troskách?“

Keď František pochopí hlboký, duchovný zmysel tohoto volania, začne s obrátením seba samého. Dlho tápe, dlho hľadá smer svojho nového života, až raz celkom jednoducho – chcel som napísať celkom náhodne – v láskyplnej službe malomocným, v rozjímaní nad stránkou Evanjelia, kde sa rozpráva, ako Ježiš vysiela svojich misionárov – apoštolov, František pochopí, že jeho obrátenie i obrátenie Cirkvi nemôže spočívať v ničom inom, než v návrate, v čistom a prostom návrate k Evanjeliu. V ňom, v človeku znovunarodenom v krste, sa prebúdza nový človek skrze obrátenie. Čo sa potom stane s Ježišovou výzvou: „Choď a oprav môj dom!“

František nemá žiadny životný plán. Jeho ruky sa zamestnajú opravou kostola svätého Damiána, ktorú od neho žiada Ježiš. Jeho ruky, pracujúce so stavebným materiálom, ktoré žobrú o drevo, kameň, potravu, tieto ruky budú raz poznačené ranami Ježiša Krista…

Nemá iný plán ako žiť Evanjelium, tu, vo svojom rodnom meste, kde ho všetci poznajú. Tam káže svojim príkladom, príkladom, ktorý sa sám v sebe stavia proti meštiackemu a rozmarnému životu, ktorý tam prv sám viedol. Príkladom, ktorý popiera, ale bez slovného škandalizovania, bez kritiky alebo odsudzovania, život občanov Assisi, Perugie, Spoleta a iných miest.

Tento život sa zrazu stáva nákazlivým. Podobne, ako si o tri storočia neskôr povie Ignác z Loyoly, hovoria si chlapci a dievčatá: „Prečo by som aj ja nemohol robiť to, čo robí František?“ František nemá plán svojho života, ale stáva sa plánom života pre druhých: pre Bernarda, Silvestra, Rufína, Leva, Kláru, Anežku a pre mnohých iných, ktorí ho pristavujú na ceste, prichádzajú ho navštíviť do Svätého Damiána, k malomocným, k Porciunkule.

Pokojný nespokojenec

A takto bez hluku, bez zasadania komisií a podkomisií, bez zhromaždení, ktoré my tak radi zvolávame, sa rodí Bratstvo, chudobný „kláštor“ sestier, a tí sa spolu s laikmi, žijúcimi vo svete, stanú mohutným hnutím, ktoré dostane meno toho, ktorý sa obrátil prvý, františkánsky rád. František píše vo svojej Záveti: „Keď mi Pán dal bratov…“ Po svojom obrátení si František nepovedal: „Teraz budem obracať druhých, napíšem regulu ako sv. Benedikt a založím veľký rád, ktorý obnoví Cirkev.“

Cirkev? Nešlo predsa o štyri steny kostola sv. Damiána. Keď k nemu prichádzali ľudia, ktorí chceli žiť Evanjelium spolu s ním a ako on, to určite bola dobrá vec, dokonca veľmi dobrá. Ale reformovať Cirkev? Na to predsa nemôže pomýšľať! Pozrite sa na Valdénskych, Albigencov a na Katarov! To by ste chceli reformovať, obnovovať Cirkev ako oni? Veď to sú hluční a vzbúrení popierači, novátorskí a revoltujúci kritici! Ničím takým nebol František. Odmietať a nesúhlasiť s niečím, to áno – ale v chudobe, pokore a poddanosti.

A keď mu Boh dal bratov, a bolo ich okolo Františka dvanásť ako apoštolov, šli do Ríma žiadať pápeža. Čo od neho chceli? Aby schválil novoty, povolil prísne pravidlá a dovolil im stavať sa proti zlým biskupom, zlým kňazom a proti zlým kresťanom? Nič také. Chceli, aby im dovolil žiť podľa evanjelia, a to bez majetku, bez nároku na kapitál, bez klauzúry a bez ochrany proti kniežatám a mestským úradom. Jednoducho žiť Evanjelium, ako je to najlepšie možné.

Bolo to však možné?

Ak si kladieme túto otázku, nechceme vyjadrovať pochybnosti, ale doširoka otvoriť brány cirkevných dejín a hlavne dejín Františkánov. Ak ide o nejaký tucet ľudí, je odpoveď kladná a ľahká. Ale keď pôvodné Františkove bratstvo zaplaví celé Taliansko, celkom nutne narazí na problémy ľudských štruktúr. Keď sa skupinka, strhávaná do výšin čistým ideálom, stane spoločnosťou, potom už potrebuje zákony, hierarchiu a iné pevné body než chatrč pri Rivo Torto. Ako viesť Rohožkovú kapitulu, kde sa zišlo päť tisíc bratov z celého polostrova, ale tiež spoza Dunaja, z Porýnia, zo zemí za kanálom a z oboch strán Pyrenejí? Konvertita, ktorý nemal žiadne plány, je nútený sa stať zákonodarcom. K citátom z evanjelií, ktoré tvorili počiatočný zákon z roku 1209, sa musí pridať Regula, zostavená roku 1221 a revidovaná už roku 1223.

Okrem osobných dejín Františka a jeho prvých druhov sa tu začínajú dejiny nesmierne veľkého Františkánskeho bratstva. František bol pokojný disident vo svojom živote konvertitu. Vo svojom živote počas siedmych storočí musí bratstvo neustále bdieť, aby bolo niečím takýmto: vo svojich svätých, v kazateľoch, v ľuďoch, ktorí sú neustále v styku so svetom, ktorí sú nespokojencami vždy vedenými láskou, musí sa stále snažiť prispôsobovať, obnovovať podľa nových myšlienok, podľa zmien mentality a podľa neustálych zmien spoločnosti ako celku.

A tak františkánsky rád, ako vytrvalá nespokojnosť vo svete aj v Cirkvi, bude nespokojný sám so sebou. Z toho vychádzali mnohé reformy, ktoré sa zvonku mohli zdať bojom sporných strán a bojom o vplyv, ale v skutočnosti predstavovali nezničiteľnú vôľu návratu k prameňom, a tým k pôvodnému zámeru a Františkovej vôli: žiť evanjelium doslovne a byť, ako on, bratmi všetkých ľudí.

Willibrord Christiaan van Dijk OFMCap