Každé spomínanie na púť by asi malo byť podľa obyčajov chronologické. Malo by sa začať tým, kedy a kde sa putovanie začalo, čo sme v ten ktorý deň videli, kadiaľ sme prechádzali, kde sme mali sv. omšu a malo by byť písané s akousi pietou. Pri našej púti do Assisi ale takéto vyratúvanie všetkého, čo sme zažili nie je možné, pretože naša púť nebola ani tak o navštívených miestach, ako o tom, čo sme na týchto miestach prežívali, pociťovali a nasávali z každého kameňa.
Do Talianska sme sa vybrali v horúcom augustovom počasí a toto nám vydržalo celých 9 dní. Prešli sme okolo 4000 km a opísať všetko, čo sme zažili je možné asi tak, ako vidieť fialky pučať v decembri. A takto nejako sme sa aj cítili. Po roku a pol zákazov, strachu, neistoty, lockdownov, negatívnych správ a všeličoho iného sme sa zrazu prehupli do úplne iného sveta. Nieže by sme veci ohľadne Covidu úplne vytesnili, ale s prekročením rakúskych hraníc akoby všetko ostalo za nami, mimo našich myšlienok. Áno, rúška nás často vracali do reality, ale do úplne inej. Plnej ticha, v ktorom, aj keď sme boli takmer neustále všetci spolu, každý bol sám a prežíval prítomnosť Boha na všetkých tých nádherných miestach po svojom. A keď ticho nebolo, bola riadna sranda, pretože sme sa zišli veľmi dobrá partia. A dokonca s vlastným varičom kávy (koťogó), ktorý fungoval neustále: pri kolese auta na pumpe, odpočívadle, na ubytovaní. Kajkovi tá vec siahala po členok, no napriek tomu sa k nej často a rád skláňal, aby nás potešil voňavou čerstvou kávou.
Oproti podobným púťam, ktoré organizujú cestovné kancelárie, sme mali neuveriteľnú výhodu a tou bol svoj čas a naši bratia – živé Františkove deti. Áno, vždy sme sa dohadovali, koľko minút, resp. hodín kde strávime, kam pôjdeme alebo nepôjdeme, kedy odchádzame. Ale na všetko mal každý času toľko, koľko chcel alebo potreboval. A hlavne sme sa nikam neponáhľali, aj počas cestovania sme stáli kde, kedy a koľko sme chceli.
Assisi nebolo našim jediným cieľom, no stalo sa pre nás oveľa viac. Bývali sme v ňom, a to na mieste, o ktorom mnohí len snívajú: priamo v centre, len niekoľko desiatok metrov od Baziliky sv. Františka. Odtiaľto sme podnikali cesty nielen po meste, ale často aj do vzdialenejších kútov stredného Talianska, no s jedným spoločným menovateľom: chodili sme po Františkových stopách.
Pri spoločnom zdieľaní v posledný deň sa naplno ukázalo ovocie našej púte. Možno sme všetci predpokladali, že v najkrajších zážitkoch a pocitoch sa všetci zhodneme, no nezhodli sme sa absolútne v ničom a každý z nás si z Talianska odniesol niečo iné.
V Taliansku nie je možné oddeliť duchovné zážitky od tých „svetských“, pretože táto krajina je jednoducho taká. Má všetko, čo si len vieme, alebo možno aj nevieme predstaviť. A velikánsky kus z toho sme videli, počuli, ovoňali, ochutnali, pocítili. Od prvých dotykov s prenádhernými Dolomitmi, ktoré sme vďaka nápadu nášho Lukina necestovať všade po diaľnici, videli v úplne inom svetle, cez neuveriteľne tyrkysovú opálovú rieku, mestá vybudované v strmých skalách, cez nádherné toskánske olivové háje a vinice až po neutíchajúcu vôňu levandule a rozmarínu. Lenže toto všetko z nás časom vyprchá. To, čo ostane, je vďaka Bohu oveľa dôležitejšie, intenzívnejšie a hlbšie.
Aj keby sme Assisi celý čas neopustili, nestihli by sme naplno prežiť všetko, čo toto sväté miesto ponúka. To by sme tam asi museli žiť a dýchať. No sme šťastní, že sme sa Karolovi (niekedy aj s miernym protestovaním kvôli teplu a únave) dali nahovoriť na každú cestu, pretože sme sa dostali tam, kam sa bežní pútnici dostanú len veľmi výnimočne.
Navštívili sme miesta, kde akoby zastal čas – a to v najlepšom slova zmysle. Tam sme pochopili, že František neodišiel z tohto sveta, iba sa premiestnil tam, kde nás všetkých chce mať pri sebe. Sanktuáriá, kde prežíval rôzne momenty, robil zázraky, modlil sa či skladal Bohu verše priamo zo svojho srdca, sme si zamilovali snáď najviac: Poggio Bustone, Le Celle, La Foresta, Monte Casalle, Greccio, Monte Colombo, San Damiano, Eremo Carceri, Rivo torto, La Verna a mnohé ďalšie miesta. O každom by sa dalo napísať veľa vecí, ale tak, ako sme boli ticho tam, je dobré ostať aj teraz. Vnútorné spojenie s Bohom, s duchom našich milovaných Františka a Kláry a s tichom prírody je dobré zachovať si len vo svojom srdci a čerpať z neho v dňoch, kedy nás ovládne zhon, stres a starosti. Možno bude stačiť vybaviť si v mysli dva Františkove habity – v nich je obsiahnutý celý zmysel jeho života.
Assisi samo o sebe nás doslova nútilo zahnať všetky myšlienky, ktoré by nás vracali do bežného života. Všetky baziliky, kostoly, pamätné miesta a prekvapenie v podobe Carla Acutisa nás okrem iných vecí pozvali znova ďakovať aj za to, že máme možnosť žiť s našimi bratmi, že oni do nás nalievajú Fantiškovho ducha a že nás v tomto duchu stále vychovávajú, aj keď sme už veľkí. Všetci sme už o svätcoch z Assisi veľa vedeli. Ale chodiť po tej istej dlažbe ako oni, hladiť tie isté kamene, sedieť v tichu pri ich hroboch a hovoriť s nimi… Skrátka Boží dotyk priamo do srdca.
Myslím, že pre každého sa táto púť bude spájať okrem Františka a Kláry aj s niečím iným. Neopakovateľný zážitkom bol aj výhľad z kopca Monte Subasio, ktorý bol priam posiaty modrými bodliakmi, západ slnka na pláži Lago di Dante, voňavé obchody s levanduľou, nácvik chrámového zboru v škole v Assisi, nádherná kaplnka s Rupnikovou mozaikou v kapucínskom kláštore v Assisi, obrovské muškáty v Carceri a skvelé lahôdky, ktorými nás zásoboval Lukino. A nadovšetko toto svetské vynikali assiské uličky posiate tisícami kvetov a vôní s poznatkom – neobjednávaj si pizzu pred 18tou.
Vtesnať všetko, čo sme videli a zažili do pár riadkov, nie je možné. Bol to neopakovateľný spoločný aj Boží čas. Jeho prítomnosť a živý odkaz Františka a Kláry sme cítili všade: pri večernom vyjedaní vychladenej dyne a kopách zmrzliny (zásadný prínos nášho Lukina), počúvaní františkánskych prameňov (zásadný prínos nášho Kajka), kúpaní v mori na dvoch famóznych plážach a v jazere Lago di Trasimeno, pri vysedávaní po uličkách, obrubníkoch, múrikoch, pri utieraní potu v 40 stupňových horúčavách, pri pozorovaní našich neuveriteľne skvelých a vytrvalých šoférov Lukina a Marcelína. A aby som nezabudla na bonus – Kajko ešte stihol nejako vyhútať aj návštevu sv. Margity z Cortony a sv. Angely z Foligna. Myslím, že celý náš pobyt je možné opísať ako miesto, ktoré sme tiež navštívili a ktoré všetkých nadchlo: Porciunkula. Ten maličký kostolík – to sme my. A tá obrovská Bazilika Santa Maria degli angeli – to je to, čo sme na našej púti zažili. Ďakujeme našim chalanom v habitoch… za úplne všetko, bez nich by nebolo bývalo nič z toho, čo bolo, čo je a čo bude po tejto púti z nás.
