Mons. Mario Grech je novým generálnym sekretárom Biskupskej synody. Narodený v roku 1957 na Malte, v roku 2005 bol menovaný Benediktom XVI. za biskupa Gozy. Od roku 2013 do roku 2016 bol predsedom Biskupskej konferencie Malty. 2. októbra 2019 ho Svätý Otec František vymenoval za generálneho prosekretára Biskupskej synody a z tohto titulu sa zúčastnil Synody pre Amazóniu. (Medzičasom bol vymenovaný pápežom Františkom za kardinála. Pozn. redaktora prekladu.) Pastorálna skúsenosť Mons. Grecha je rozsiahla. Jeho ľudskosť a schopnosť počúvať otázky nám umožnili zrealizovať nenútený rozhovor.
Vychádzajúc zo situácie cirkvi v čase pandémie – cirkvi v situácii lockdownu – a tomu zodpovedajúcich výziev dôležitých pre dnešok, sa prirodzene prešlo na úvahy o sviatostiach, o evanjelizácii, o význame vzájomnej blízkosti, čiže synodiality, ktorú Mons. Grech vníma ako na ňu naviazanú. Jedna časť rozhovoru je venovaná predovšetkým rodine, „malej domácej cirkvi“: to je aj dôvodom, prečo bol rozhovor realizovaný za prítomnosti kňaza aj laika, ktorý je manželom a otcom.
Lámanie chleba aj doma, počas „lockdownu“, konečne upriamilo svetlo na eucharistický a cirkevný život, ktorý sa prakticky žije v každodennosti mnohých rodín: možno povedať, že domácnosti sa vrátili k tomu, že sú cirkvou aj v liturgickom zmysle?
Mne sa to zdalo absolútne jasné. A kto počas tohto obdobia, v ktorom rodiny nemali možnosť zúčastniť sa Eucharistie, nevyužil príležitosť, aby rodinám pomohol rozvinúť ich vlastný potenciál, nechal si ujsť pomedzi prsty „zlatú“ príležitosť. Na druhej strane boli rodiny, ktoré sa v tomto čase obmedzení z vlastnej iniciatívy ukázali byť „kreatívne v láske“: od spôsobu, akým rodičia sprevádzali najmenších rôznymi formami home-schoolingu cez pomoc ponúkanú starším a osamelým a cez vytváranie priestoru na modlitbu až po otvorenosť voči najbiednejším. Nech milosť Pánova rozmnoží tieto krásne príklady a umožní nám znovuobjaviť krásu povolania a chariziem ukrytých vo vnútri každej rodiny.
Najskôr ste hovorili o „novej ekleziológii“, ktorá vyviera zo skúsenosti, do ktorej sme boli donútení „lockdownom“. Čo nám hovorí toto znovuobjavenie domova?
Že tu je budúcnosť cirkvi: v rehabilitácii domácej cirkvi, v ponechaní väčšieho priestoru pre ňu. Cirkev – rodina tvorená množstvom rodín – cirkví. Toto je významný predpoklad novej evanjelizácie, ktorej potrebu medzi nami tak veľmi cítime. Musíme žiť cirkev uprostred našich rodín. Neexistuje rozpor medzi cirkvou ako inštitúciou a domácou cirkvou. Cirkev – veľké spoločenstvo je tvorená malými cirkvami, ktoré sa zjednocujú v domácnostiach. Ak sa vytratí domáca cirkev, cirkev nemôže pretrvať. Ak niet domácej cirkvi, cirkev nemá budúcnosť! Domáca cirkev je kľúčom, ktorý nám otvára horizont nádeje!
V knihe Skutky apoštolov máme detailný opis rodinnej cirkvi „domus ecclesiae“: „Deň čo deň svorne zotrvávali v Chráme, po domoch lámali Chlieb a spoločne jedávali pokrm s radosťou a úprimným srdcom.“ (Sk 2, 46). V Starom zákone bol dom rodiny miestom, kde sa Boh zjavoval a kde sa slávila židovská pascha, najvznešenejšia židovská oslava viery. V Novom zákone sa Vtelenie udialo v dome, Magnificat a Benedictussa spievali v dome, prvá Eucharistia sa odohrala v dome, rovnako ako zoslanie Ducha Svätého na Turíce. Počas prvých dvoch storočí sa cirkev stále zjednocovala v dome rodiny.
V najnovšej Vulgáte sa často používa výraz „malá domáca cirkev“ s podtónom, ktorý je – možno nechcene – v istom zmysle redukujúci…* Mohlo toto slovné spojenie prispieť k tomu, že sa oslabil cirkevný rozmer domu a rodiny – tak jednoducho pochopiteľný pre všetkých a ktorá sa nám dnes zdá taký evidentný? (*Ide o nový preklad Nového Zákona do talianskeho jazyka zabezpečený Taliansku Biskupskou Konferenciou, kde sa v niektorých miestach namiesto slova cirkev, ktoré korešponduje s gréckym ekklêsia, používa slovo komunita, napr. v Rim 16,5. Pozn. redaktora prekladu.)
Možno sme ešte v tom stave z dôvodu klerikalizmu, ktorý je jednou zo zvráteností kňazov a života a cirkvi, napriek tomu, že Druhý vatikánsky koncil obnovil predstavu rodiny ako „domácej cirkvi“ [5] a rozvinul učenie o všeobecnom kňazstve [6] . Nedávno som čítal v jednom článku o rodine presne toto vyjadrenie: teológia a hodnota pastorácie v rodine ako „domácej cirkvi“ zaznamenali negatívny obrat v 4. storočí, kedy došlo k „sakralizácii“ kňazov a biskupov na škodu všeobecného krstného kňazstva, ktoré tak začalo strácať svoju hodnotu. Čím viac sa diala „inštitucionalizácia“ cirkvi, tým viac sa strácala povaha a charizma rodiny ako domácej cirkvi.
Nie rodina je nápomocná cirkvi, ale je to cirkev, ktorá musí byť nápomocná rodine. Nakoľko rodina je základnou a permanentnou bázou cirkvi, práve jej, domus ecclesiae, musí byť vrátená posvätná a bohoslužobná dimenzia. Svätý Augustín a svätý Ján Chryzostom učia v súlade so židovskou skúsenosťou, že rodina by mala byť miestom, kde sa má viera sláviť, rozjímať o nej a žiť ju. Je povinnosťou farskej komunity pomáhať rodine byť školou katechéz a liturgickou učebňou, kde by sa mohol lámať chlieb na kuchynskom stole.
Kto sú služobníci, predsedajúci tejto cirkvi-rodiny?
Pre svätého Pavla VI. je všeobecné kňazstvo žité významným spôsobom manželmi vybavenými milosťou sviatosti manželstva [7] . Teda aj rodičia, vďaka účinkom ich sviatosti manželstva, sú „správcami bohoslužieb“, ktorí počas domácej liturgie lámu chlieb Slova, modlia sa ňou a tak sa deje ohlasovanie viery deťom.
Práca katechétov je dôležitá, ale nemôže nahradiť poslanie rodiny. Samotná liturgia rodiny pobáda jej členov zúčastniť sa aktívnejšie a vedomejšie liturgie farskej komunity. Toto všetko pomáha, aby sa prešlo z klerikálnej liturgie na rodinnú.
Vy veríte, že okrem úzkeho domáceho priestoru, špecifickosť tohto „ministéria“ rodiny, manželov a manželstva môže a musí mať aj prorocké a misionárske vyústenie pre celú cirkev ako aj pre svet? V akých formách napríklad?
Napriek tomu, že cirkev už desaťročia opakuje, že rodina je objektom pastoračnej činnosti, obávam sa, že sa to v mnohých ohľadoch stalo iba súčasťou rétoriky pastorácie rodín. Mnohí stále nie sú presvedčení o evanjelizačnej charizme rodiny, neveria, že rodiná má „misionársku kreativitu“. Je toho toľko, čo sa dá objaviť a integrovať. Osobne som mal veľmi povzbudivú skúsenosť v mojej diecéze s účasťou párov a rodín na pastorácii rodín. Niektoré páry prevzali starostlivosť o prípravu na manželstvo; iné sprevádzali novomanželov počas prvých piatich rokov manželstva.
Obohatení skúsenosťou z vlastných rodín, manželia nielenže sú schopní podeliť sa o svedectvo viery vtelenej do každodenného rodinného života, ale dokážu dokonca nájsť nový teologicko-katechetický jazyk pre ohlasovanie evanjelia v rodine.
Na príklade cirkvi, ktorá je otvorená, domáca cirkev sa musí orientovať na to, aby vyšla z domu; preto je tiež vedená k tomu, aby prevzala vlastnú zodpovednosť ako sociálny a politický objekt. Ako zdôraznil pápež František, Boh „zveril rodine nie starostlivosť o blízkosť zameranú na seba, ale dojímavý projekt „zdomácniť“ svet“. [8]
Rodina je „povolaná zanechať svoju stopu v spoločnosti, do ktorej je vložená, aby tak mohli vzniknúť nové formy plodnosti, ktoré sú akoby predĺžením lásky, ktorá je jej oporou.“ [9]
Zhrnutie tohto všetkého sa nachádza v Záverečnom dokumente Biskupskej synody o rodine, kde otcovia Synody píšu: „Rodina sa tak stáva objektom pastoračnej činnosti prostredníctvom výslovného ohlasovania evanjelia a dedičstva rôznorodých foriem svedectva: solidarita s biednymi, otvorenosť rôznorodosti osôb, správcovstvo stvorenstva, morálna a materiálna solidárnosť voči ostatným rodinám, predovšetkým voči tým, ktoré to najviac potrebujú, snaha o dosiahnutie spoločného dobra aj prostredníctvom transformácie nesprávnych sociálnych štruktúr, začnúc územím, na ktorom žije tým, že praktizuje skutky telesného a duchovného milosrdenstva.“ [10].
[5]. Concilio Ecumenico Vaticano II, Costituzione Lumen gentium (LG), č. 11; Decreto Apostolicam actuositatem (AA), č. 11.
[6]. Por. LG 10.
[7]. Por. Pavol VI, Udienza generale, 11 agosto 1976.
[8]. František, Udienza generale, 16 settembre 2015.
[9]. František, Esortazione apostolica postsinodale Amoris laetitia, č. 181, 19 marec 2016.
[10]. Relazione finale del Sinodo dei Vescovi, 24 ottobre 2015.
