11. augusta slávime liturgickú slávnosť Františkovej sadeničky[1]– svätej Kláry z Assisi. Prvá z chudobných sestier[2]sa rozlúčila s týmto svetom v deň po sviatku sv. Vavrinca 11. augusta 1253, v 59. roku svojho života, po štyridsaťdvaročnom živote prežitom v hlbokej intimite s Pánom v modlitbe a pokání a dvadsaťosemročnom živote choroby. Ako osemnásťročná sa bez váhania pustila do novej skúsenosti, vo viere v evanjelium, ktoré jej ukázal František, celkom ponorená očami tela i srdca do Krista chudobného a ukrižovaného. Pre jej vášnivú lásku k chudobnému ukrižovanému a túžbu po ňom jej nikdy nič nebolo ťažké, takže zomierajúc povedala bratovi Rainaldovi: Od tej doby, čo som poznala milosť môjho Pána Ježiša Krista prostredníctvom jeho služobníka Františka, nie je mi žiadne utrpenie ťažké, žiadne pokánie prílišprísne a žiadna choroba príliš tvrdá.[3]
Z tejto Kláry zažiarilo do sveta jasné zrkadlo dobrého príkladu,…[4]príkladu ženy zamilovanej do Lásky samej, ktorá netúži po ničom inom než spojiť sa s Kristom: objímajchudobného Krista ako chudobná panna,[5]zamilovanej do toho, ktorého pôsobenie uchvacuje, ktorého kontemplovať osviežuje a ktorého dobrotivosť nasycuje, …ktorého pamiatka lahodne žiari, ktorého vôňou ožívajú mŕtvi. Pohľad na neho, ktorý je odblesk večnej slávy, činíblaženými všetkých obyvateľov nebeského Jeruzalema.[6]
Klára je žena hlboko zamilovaná do svojho snúbenca Ježiša Krista. Nenechá sa očariť leskom sveta, ktorý sa pomíňa ako tieň, ani sa nenechá obalamutiť jeho klamným zdaním. Zvedená krásou Kristovej blaženej chudoby, jeho svätou pokorou a nevýslovnou láskou[7]robí z Ježiša Krista každodenný motív svojej kontemplácie a upierajúc myseľ a srdce do „zrkadla“, ktorým je Kristus, miluje úplne toho, ktorému saúplne odovzdala láskou, až sa celkom premieňa v Kristov obraz[8]- najkrásnejšieho z ľudských synov, ktorý sa stal najbiednejším z ľudí.[9]Zvedená láskou Ježiša Krista miluje ho vášnivo a odovzdáva sa bezpodmienečne tomu, ktorý sa dal a dáva bez miery: úplne miluj toho, čo sa celý z lásky daroval tebe.[10]Týmto spôsobom sa Klára premieňa v milovaného. Ježiš vstupuje do života Kláry a premieňa ju v obraz svojho božstva. Klára sa nám predstavuje ako žena verná, schopná dať sa bez akýchkoľvek výhrad a zasvätiť sa s nerozdeleným srdcom jedinej láske svojho života: Kristovi. Vo svete, ako je náš, kde láska v mnohých prípadoch trvá ako ranná rosa, sa nám Klára predstavuje ako žena verná, ktorú nikto a nič nemôže oddeliť od lásky, ktorá dáva zmysel jej životu: lásky k chudobnému Kristovi. Vo svete, ako je náš, dychtiacom stretnúť šťastie, ktoré však často hľadá šťastie tam, kde sa s ním určite stretnúť nemôže – v moci vládnuť, v zdaní byť vážený a v potešení pre potešenie – Klára sa nám predstavuje ako žena, ktorá „v rýchlom behu, ľahkým krokom, bezpotkýnania“, bez toho, aby sa o jej nohy zachytilo niečo z pozemského prachu, s radostnou istotou,odhodlane a ostražito kráča chodníkom blaženosti,[11]naplnená radosťou a šťastím. Láska ju oslobodzuje od nej samej a dáva jej ľahkosť… Klára je šťastná žena… Jej tajomstvom, ako tajomstvom každého šťastia, je vernosť. Učí nás, že šťastie je možné len vtedy, keď milujeme s nerozdeleným srdcom toho, ktorý, povedané Františkovými slovami, je láska, krása, našaradosť a potecha, všetka naša sladkosť.[12]Klára nás pozýva, aby sme prešli od „zdať sa“ k „byť“, od povrchu do hĺbky, od toho, čo je druhoradé k „jedinému potrebnému“. Mystický život, tak ako svätosť,nespočíva v mimoriadnych a výnimočných javoch a veciach, ale v živote viery naplnenom láskou.Pre Kláru byť spojená s Milovaným znamená byť spojená i s tými, ktorí plnia jej srdce a jej život rovnakou vrúcnou láskou. Tou istou jedinou láskou milujeme Jediného i ostatných.[13]
Pán sám nás dal za zrkadlo našim sestrám, ktoré Pán zavolá k nášmu povolaniu[14].Z našich sŕdc a perí zaznieva vďaka a chvála za dar matky, sestry, spolupútničky a zakladateľky svätej Kláry z Assisi.
[13]por. José Rodríguez Carballo, príhovor, 750. výročie smrti sv. Kláry, Zvedená Kristovou láskou
