Vrátnik prozreteľnosti
(sviatok 21. apríla)
„Som v Bohu vždy šťastný a spokojný. Všetko od svojho milovaného nebeského Otca prijímam vďačne, utrpenie rovnako ako radosti. On dobre vie, čo je pre nás najlepšie, preto som vždy šťastný v Bohu. Ach! Mojím jediným zármutkom je to, že ho milujem tak málo. Chcel by som byť priamo serafínom lásky, chcel by som prosiť všetko stvorenie, aby mi pomohlo milovať môjho Boha.“
(sv. Konrád z Parzhamu)
Narodil sa vo Venushofe v Parzhame 22. decembra 1818 bohatým a zbožným roľníkom. Ján, ktorý bol predposledný z dvanástich detí, chodil do základnej školy vo Wengu. V šestnástich rokoch osirel, pracoval na poliach a súčasne sa snažil posilniť svoj náboženský život v prostredí ľudovej bavorskej zbožnosti. Rád sa zúčastňoval misií, procesií, pútí a bol zapísaný v mnohých skupinách, bratstvách a zbožných spolkoch. Nikdy nevynechal účasť na svätej omši.
Z jeho života pred vstupom do kláštora toho veľa nevieme, nevieme takmer nič o jeho detstve, pretože, ako poznamenal jeho prvý životopisec Wolfgang Beyer, „nikdy o sebe nehovoril“. Spomínalo sa na neho ako na „anjelika z Venusu“, mal v očiach nebo. Jeho spoločníci prestávali v jeho prítomnosti hovoriť dvojzmyselne: „Ticho! Ide Janík!“
V devätnástich rokoch sa neúspešne pokúšal o štúdium na gymnáziu mettenských benediktínov v Deggendorfe. Roku 1841 zložil sľuby v reholi františkánskych terciárov. Roku 1849, mal tridsaťjeden rokov, vstúpil do kapucínskeho kláštora v Altöttingu ako terciár a roku 1851 začal ročný noviciát laického brata v konvente v Laufene. Bol poverený, aby pomáhal kláštornému záhradníkovi. Po mesiaci veľmi silno prechladol, dostal silnú bronchitídu a bol nútený zaľahnúť. Asi pri tejto udalosti začala jeho silná bronchitická astma, ktorá ho spolu so zápalmi prenasledovala celý život. Z tvrdej skúšobnej doby vyšiel ako zocelený kapucín, takže jeden zo svedkov mohol povedať: „Bol kapucínom celou dušou a celým telom.“
Po jeho rehoľných sľuboch 4. októbra 1852 bol poslaný do Altöttingu ako vrátnik kláštora svätej Anny (dnes kláštor sv. Konráda), kde zostal až do svojej smrti 21. apríla 1894. Brat Konrád bol vrátnikom 41 rokov a stal sa útočiskom pre mnohých rôznych ľudí, predovšetkým pre chudákov, ťažko skúšaných a deti. Keď zazvonili, vždy pribehol, otvoril, usmial sa, sklonil sa nad nešťastím. Dával bez toho, aby meral alebo súdil. Nepoznal žiadne ekonomické zákony. Dával, pretože išlo o chudobného, na prosby chudákov čakal ako žobrák na almužnu. Nikdy ho nevideli smutného alebo nervózneho. Bol vždy pripravený, každú hodinu, za každého počasia. Volali ho „svätý vrátnik“ a jeho svätosť, vytváraná heroickou vernosťou a výraznou eucharistickou a mariánskou zbožnosťou v jednoduchosti každodenného života, bola naplnená premodleným tichom a stálou kresťanskou láskou. Hovoril málo a v krátkych vetách, ktoré však boli plné ducha a často sa dotýkali sŕdc a pôsobili ich obrátenie. Jeho najčastejšími slovami boli „v mene Božom“ alebo „ako dobrý Boh chce“.
Bol to jeho spôsob, ako kázať, utešovať a dodávať silu. Jeho mlčanie však bolo výrečnejšie ako slová. Jeho pokladom bola modlitba a jeho tajomstvom bolo mlčanie, ako napísal v liste z 3. októbra 1873: „Snažme sa viesť skutočne dôverný a skrytý život v Bohu. Je predsa také nádherné hovoriť s dobrým Bohom. Ak sme skutočne uzobraní, nič nám nebude prekážkou ani uprostred povinností, ktoré so sebou prináša naše povolanie. Duša, ktorá veľa rozpráva, nikdy nedosiahne skutočný vnútorný život.“
Neustále bol v pohybe. Jeho tvár bola ako premenená, keď odchádzal zo svojej súkromnej modlitby v malej komôrke pod schodiskom, odkiaľ sa mohol pozerať na oltár v kostole a na svätostánok. Rovnako žiaril, keď sa priblížil čas rozdeľovania jedla chudobným. Keď kuchár videl, ako naberačka brata Konráda zalovila vo všetkých hrncoch, žartoval: „Zakryte hrnce pokrievkami, lebo zoberie všetko.“ On sa usmial a odpovedal: „Všetko, čo dáme chudobným, sa k nám znovu mnohonásobne vráti.“Tak táto hlboká kapucínska tradícia odrážala príklad svätého Chudáčika z Assisi.
Rád čítal Kempenského Nasledovanie Krista alebo inú zbožnú knihu, ako Rozjímanie o utrpení Krista svojho spolubrata Martina z Kochemu. Často hovoril: „Mojou jedinou knihou je kríž. Jeden prostý pohľad na kríž ma pri každej príležitosti učí, ako sa mám chovať.“Jeho spiritualitu môžeme vyčítať z týchto autobiografických slov: „Môj spôsob života spočíva predovšetkým v tom, že milujem a trpím v kontemplácii a v tom, že adorujem, rozjímam a obdivujem lásku k nám úbohým tvorom, ktorú nemožno pomenovať. V tejto láske svojho Boha nikdy nenachádzam konca, preto mi nič nie je prekážkou. So všetkou dôverou, ktorú má dieťa voči otcovi, mu rozprávam o svojich potrebách, svojich modlitbách, o tom, čo mi najviac leží na srdci.“
Jeho kanonizačný proces bol mimoriadne rýchly. V rok 1930 ho Pius XI. vyhlásil za blahoslaveného a 20. mája 1934 ho zapísal do zoznamu svätých. Sviatok sv. Konráda slávime 21. apríla.