(ľubovoľná spomienka, 5. októbra)

 

Narodila sa 18. februára v roku 1882 v mestečku Mindelstetten, ktoré sa nachádza v Nemecku. Vyrastala v jednoduchej rodine remeselníka ako tretie zo šiestich detí. V r. 1895 vstupuje do pracovného života, aby mohla získať veno na vstup do kláštora. Keď pracovala v mestečku Stammhamu, tak sa jej v r. 1901 stala nehoda, ktorá spôsobila, že sa zrútil celý jej životný plán. Pošmykla sa a spadla do kotla s variacim sa luhom, pritom si obarila obe nohy až ku kolenám. Napriek tomu, že sa o Annu staral pravidelne domáci lekár, nedokázal na jej úbohom celkovom stave nič zmeniť. Zostala tak bezmocná, že nedokázala ani spustiť nohy z postele, a napriek tomu sa stávala stále viac nápomocnou ostatným. Svojím životným príkladom ukazuje, že utrpenie a rany osudu, či rôzne starosti a strasti nás neoddeľujú od Boha. Práve vtedy je nám On nablízku. Keď vyzýva k nasledovaniu, neznamená to, že nám z cesty odstráni všetky ťažkosti, ale že ich s nami chce zvládnuť. Anna ukazuje, že pred krížom nemusíme mať strach. Keď človek miluje Boha, ide všetko ľahšie. Anna v sebe živila túžbu stať sa rehoľníčkou – misionárkou. Počas niekoľkých desaťročí bola pripútaná na lôžko a postupne rozpoznala svoje povolanie – „misiu utrpenia“. Dňa 2. augusta 1919 vstúpila do III. rádu sv. Františka, čím ukázala úctu k chudobe, s akou sa tento svätec rozhodol napodobňovať Ježišov život. Na sklonku života zažiarila už len oddanosťou a láskou. Utrpenie sa jej stávalo stále viac prostriedkom, ba až kapitálom, ktorým zosilňovala svoju modlitbu za druhých. Tým sa pripodobňovala Pánovi Ježišovi a tak išla v ústrety svojmu naplneniu. Dňa 5. októbra 1925 v Mindelstetten si ju Pán vzal do svojho nebeského kráľovstva. V okamihu smrti sa ešte raz z posledných síl modlí: „Ježišu, tebe žijem!“ Dňa 7. marca v r. 1999 ju v Ríme blahorečil pápež Ján Pavol II.. Svätorečenie nastalo pápežom Benediktom XVI., a to dňa 21. októbra v r. 2012 v Ríme.“

 

Z kázne diecézneho biskupa Rudolfa Grabera (+ 1992) na 50. výročie smrti Anny Schäfferovej

(De perfectione spirituali: PG 31, 643-647)

Poníženosť plodí každú čnosť

Je to neuveriteľné, že tu v prvej štvrtine 20.storočia žije na vtedy ešte hornopfalckom sedliackom dvore jednoduché dievča; pádom do horúceho, vriaceho lúhu si zapríčiní utrpenie, ktoré ju vrhne počas plných 25 rokov na lôžko. Životný cieľ sa jej kruto zmeníꓼ avšak stále hlbšie preniká do tajomstva kríža: „Pane, s čím sa ti mám poďakovať za tento vzácny dar, že ma nechávaš mať účasť na tvojom svätom kríži a zosielaš mi z neho tak veľa triesok.“

Človek si nesmie myslieť, že by jej to všetko bolo padlo ľahko. Priznáva, že jej to niekedy padlo skutočne za ťažko práve pri obväzovaní rán. Ale myšlienka, že sa Bohu celkom ponúkla ako obeta, jej dodávala silu obstáť v najväčších bolestiach. Anna Schäfferová vošla ako zriedka duša do mystéria kríža. Naplnila to „s“ apoštola Pavla až do posledného, byť ukrižovaný s Kristom (Rim 6, 6), a síce – a toto je to pravé tajomstvo – v rovnakom zmýšľaní ako Kristus, ktorý „vydal seba samého ako výkupné za všetkých“ (1 Tim 2, 6). Anna Schäfferová chápala svoje utrpenie „ako spoluutrpenie na kríži Krista, ako zmiernu obetu za urážky, ktoré sú spôsobované Bohu, aby opäť uzmierila urazenú česť Božej Velebnosti a zachránila čo najviac duší.“ Anna Schäfferová neprišla na toto všetko samozrejme sama od sebaꓼ táto veľká úloha, táto nová úloha namiesto toho, aby šla do misií, jej bola určená nebom samým. Kvôli hodnovernosti však nesmie človek v živote našej Anny Schäfferovej prehliadnúť jedno. 25-ročné telesné utrpenie bolo predsa uľahčené zas aj vnútornými duševnými radosťami, ktoré jej boli darované z tajomného styku so Spasiteľom, Matkou Božou, anjelmi a svätými: „Zjednotená s Ježišom som v každom čase šťastná. A aj keď moje telo drásajú bolesti, cítim tak v srdci predsa akúsi blaženosť, ktorú nebudem môcť nikdy vysloviť.“ Vonkajšie utrpenia a vnútorné radosti sa navzájom vyrovnali. Ako to aj mohlo byť inak? Žiaden človek by nemohol taký dlhý čas znášať len bolesť a utrpenie. V podstate je to dokonca tak, že sa samo utrpenie premieňa do hlbokej vnútornej radosti. Tak ako to povedali konciloví otcovia v posledný deň koncilu vo svojom posolstve chorým a trpiacim na celom svete: „Vy neznámi bolesti, majte opäť odvahu! Vy ste uprednostnení v Božom kráľovstve. Vy ste bratia trpiaceho Krista, a s ním zachraňujete – ak chcete – svet.“