Postava brata laika je v histórii rádu nevyhnutne prítomná a nenahraditeľná. Ducha kapucínskej reformy a charizmu obnovy nemožno pochopiť bez dynamického a zároveň tichého a pokorného príspevku bratov laikov. Ide o plnú integráciu (neoddeliteľnosť) v kapucínskom bratstve, ktoré bezprostredne poukazuje na „spoločný život“ nielen v kontemplatívnej a pastoračnej činnosti, ale aj ako spolužitia a interakcie medzi klerickými a laickými bratmi. Pravdaže s rovnakými právami a povinnosťami, ako rehoľníkov zachovávajúcich Regulu a Konštitúcie, s výnimkou toho, čo vyplýva z posvätnej vysviacky. To všetko je evidentné! V tomto príspevku tak zbežne prebehneme cez najvýraznejšie body tradície a legislatívnej, inštitucionálnej, apoštolskej, misijnej a hagiografickej histórie rádu.
Zakladajúca bula Religionis zelus z 3. júla 1528, Klementa VII. je určená bratom kňazom a bratom laikom. Bratia sú teda okrem iného oprávnení prijať do rádu bez rozdielu klerikov ako aj laikov. List Ex parte vestra z 11. septembra 1529, je určený aj osobitne bratovi laikovi Bernardovi z Offidy, ktorý vykonával prácu skrutátora aj pri voľbách konajúcich sa v piatok 22. septembra 1536 na generálnej kapitule v Ríme – Sv. Eufémie (počas nej boli zostavené prvé kapucínske konštitúcie). Na oficiálnych dokumentoch je menovaný, ako: „Fr. Bernardus de Offida, laicus senex et sanctus“ [Brat Bernard z Offidy, vážený a svätý laický brat]. Tento brat bol aj prvým gvardiánom kláštora S. Valentína z Foligna, tretieho domu kapucínskej reformy. Prví kronikári hovoria, že „bol viackrát zvolený za gvardiána a túto funkciu vykonával s veľkou obozretnosťou a pokojom…. Bol prítomný takmer na každej generálnej kapitule a výrazne prispieval k stretnutiam definitória (radcov).“
Prítomnosť bratov laikov medzi prvými nasledovníkmi reformy je veľmi dôležitá. Konštitúcie z Albacina z roku 1529 poukazujú na vnímanie bratstva v neklerickom zmysle: „Predovšetkým prosíme a napomíname v Pánovi všetkých bratov nášho rádu (čl. 1), že keď sú bratia mimo kláštora, majú chodiť po dvoch, a ak potrebujú prestávku na jedlo, majú požiadať o požehnanie skúsenejšieho alebo staršieho brata.“ (čl. 51). Tým sa zdôrazňuje, že rehoľná autorita nevyplýva z klerického stavu, ale zo skúsenosti rehoľného života, teda času od zloženia rehoľných sľubov.
V prvotných konštitúciách z roku 1536, redigovaných v Ríme, v kláštore S. Eufemie, sa terminológia spresňuje, keď sa bratia vo všeobecnosti uvádzajú výrazmi: „bratia“ a „my bratia“, či už sú kňazi alebo laickí bratia (čl. 1 a nasledujúci). Neznamená to nič iné, len zachovávanie pomenovania z Regule. Testament sv. Františka, ktorý je pre ducha kapucínov veľmi dôležitý, nerozlišuje medzi kňazmi a bratmi laikmi. Testament uvádza kňazov a laických bratoch spoločne, rozlišuje medzi nimi len v súvislosti s podriadením božskému úradu, ako to potvrdzuje Regula a opakujú Konštitúcie (čl. 30). „Jednoduchí a nevzdelaní“ bratia môžu lepšie pochopiť Božiu múdrosť v čistej viere, bez štúdia (čl. 4). Zatiaľ čo podriadenie sa cirkevnej hierarchii a kňazom jasne ukazuje, ako rád od svojho počiatku živo vnímal svoju minoritu, mimo akéhokoľvek klerikálneho vzorca (čl. 7-8).
Čo sa týka povolania, kritérium „mať povolanie do rádu“ nie je závislé na úrovni vzdelania pre kňazské štúdium. Hlavným kritériom je, že kandidáti „majú najlepší úmysel a horlivú vôľu“ (čl. 12) a že sa ochotne zbavujú svojho majetku a dávajú ho chudobným (čl. 15). Je zrejmé, že počas formácie novicov a troch rokov prvej profesie sa nerozlišuje medzi klerikmi a laikmi (čl. 17 a 19). Prítomnosť bratov laikov je základným prvkom celej štruktúry kapucínskeho života modlitby a liturgie. Keď bratia potrebujú ísť do sveta po dvoch, „spoločne“ sa napomínajú a poslúchajú navzájom z lásky, pretože sú „bratmi v Kristovi“ (čl. 46) bez rozdielu klerici aj laici. Tiež, keď sa hovorí o práci, nerobia sa žiadne rozdiely. Ale uvádza sa, že „keď sa bratia nezaoberajú duchovným cvičením, mali by pracovať manuálne“, a „v mysli duchovne meditovať“ (čl. 65). To isté platí aj pri iných nariadeniach, kde Konštitúcie pojednávajú o spiritualite práce (č. 66-68).
Ani pri samotných voľbách do jednotlivých funkcií sa nerozlišuje medzi klerikmi a laikmi (porov. kapitola 8 a čl. 133). Vieme o mnohých bratoch laikoch, ktorí boli vybraní za miestnych predstavených: „V tom čase boli v našom Ráde volení jednoduchí kňazi, pretože nechceli, aby predstavení boli učení, ale duchovní a horliví pre zachovávanie Reguly…. Z tohto dôvodu väčšinou išlo o jednoduchých kňazov (simplex) alebo laických bratov“. V skutočnosti boli za gvardiánov vo všeobecnosti vyberaní jednoduchí a nevzdelaní muži, často bratia laici, lebo sa predpokladalo, že čistota Reguly bude prostredníctvom nich dôslednejšie zachovávaná a že budú viac prispieť k vytváraniu rodinnej atmosféry.
Uveďme niekoľko príkladov: Brat Bernard z Fossombrone († 1539) napriek tomu, že bol vzdelaný muž chcel byť bratom laikom, brat Gracián z Norcie „bol magistrom novicov a učil svojich zverencov s obdivuhodnou láskou.“ Nikdy nechcel prednášať alebo byť akademicky vzdelaným. Povedal: „prácou bratov laikov nie je prednášať alebo písať, ale slúžiť rádu“. Brat Giovanni Pugliese († 1551) „dostal od generála za úlohu kázať vieru v pohanských krajinách“. Zúčastnil sa kapituly v roku 1536 a bol to on, kto dal napísať do Konštitúcií časť, ktorá hovorí, že bratia majú dať chudobným to, čo zostalo z ich stola (čl. 54). Brat Giustino z Panicale († 1547) „bol viackrát gvardiánom. Bol obozretným predstaveným, a preto bol viackrát vymenovaný za komisára provincie, hoci bol bratom laikom“ a zomrel ako gvardián v Narni. Brat Stefano z Milána († okolo 1562) bol gvardiánom vo Vigevane. Brat Rafael z Asti, hoci bol bratom laikom, veľmi dobre ovládal sv. Písmo a študoval ho,… preto aj vzdelaní predstavení oceňovali jeho rady. Z týchto dôvodov bol často na kapitulách volený za definitora (radcu) a niekoľkokrát bol poverený za vyslanca na generálnej kapitule. Dlhé roky zastával úrad gvardiána a vykonával ho s veľkou horlivosťou a rozvahou. Bol gvardiánom v Ceve, Tortone a Casalmonferrato. Brat Giochino z Levante (Janov) „vďaka svojej obozretnosti, hoci bol bratom laikom, bol takmer vždy gvardián v kláštore svätého Františka, ako aj vo svojom rodnom meste Janov“. Brat Masseo z Janova bol gvardiánom v Camerine. Brat Benedikt z Collamato († 1584) bol gvardián v Scapezzane, atď.
Prítomnosť bratov laikov prispievala k efektivite kapitúl a volieb: „Na provinciálnych kapitulách bolo dovolené, aby ktokoľvek, kňaz alebo brat laik, hovoril alebo verejne diskutoval o akýchkoľvek záležitostiach duchovnej obnovy a apoštolátu alebo návrhoch. A mnohí bratia laici mi povedali – slová očitého svedka –, že na kapitule sa zúčastnili na diskusiách, rovnako ako brat Antonio z Apignano, starý laický brat“. V prvých desaťročiach rádu bol počet laických bratov veľmi vysoký. Potom sa počty laických bratov začali postupne zmenšovať prísnou selekciou až do tridentského obdobia, keď boli zbavení aktívneho a pasívneho hlasu pri voľbách. Ale svätý pápež Pius V. túto prax znovu zaviedol v roku 1566, a tak sa znova zúčastňovali s plným právom voľby delegátov provinciálnej kapituly a možnosťou byť zvolení. Takto čítame v dubii, ktorú pápežovi Piovi V. navrhol generálny prokurátor brat Euzébius z Ankony: „An illi qui non sunt dubdiaconi, et fratres laici possint habere vocem in choiceibus iuxta antiqua privilegia, non obstante Tridentino?… S. Sanctitas odpovedal kladne, potvrdením per suum rescriptum nostram praxim antiquam“ [Môžu mať takí, ktorí nie sú subdiakonmi a rovnako bratia laici, hlas vo voľbách, ako to priznáva staroveké privilégium, napriek tridentskému koncilu? … Jeho Svätosť odpovedala kladne, čím potvrdila našu starodávnu prax]. Voľba delegátov na kapitulu z každej komunity a zo všetkých členov rehole, klerikov a laikov, ktorí žili určitý čas v ráde, bola vysoko demokratickým prvkom vo vedení kapucínov. Napriek častým pokusom o jej zrušenie, sa k takejto voľbe vždy vrátilo.
Ak sa vrátime k textu Konštitúcií z roku 1536, kritériom pri kázaní je „byť dobrým kazateľom“ (čl. 110) a kázať jednoducho a zrozumiteľne, viac príkladom ako slovami, viac duchom než vzdelaním (čl. 110). K štúdiu „môžu byť pripustení“ bratia, ktorí prejavujú vrúcnu lásku a sú príkladom v správaní (čl. 122), to isté platí pre učiteľov. Študenti musia absolvovať štúdium viac „duchovné“ než „vedomostné“. Treba jasne zdôrazniť, že štúdium, ktoré smerovalo k posvätnému stavu, bolo niečím výnimočným, ako sa píše v texte čl. 124: „Budú mať tým pádom dôvod pokoriť sa a uznať pred Bohom väčšiu zodpovednosť kvôli tomu, že im bolo umožnené študovať….“ Smerovanie k posvätným rádom sa považovalo za akt pokánia a kajúcnosti, bolo svedectvom veľkej viery: „Skutočne som často počul hovoriť našich starých bratov, čo brat Jakub z Ascoli a Masseo potvrdili, že klerici boli povinní praktizovať veľké umŕtvovanie. To znamenalo, že ak niekto požiadal, aby bol povýšený na kňazský stav, musel byť pripravený vykonávať všetky druhy prísnych skutkov pokánia, aby po vysviacke nebol pyšným. A tak po skončení obdobia, keď nastúpil nový provinciál, chcel vidieť, či brat ešte túži po vysviacke. Hovoria (bratia Masseo a Jakub), že niektorí klerici požiadali o štúdium a bolo im to definitívne odmietnuté, kvôli ctižiadostivosti….“
Keďže bratov laikov a jednoduchých kňazov (ktorým nebolo dovolené kázať) bolo veľmi veľa, medzi ľuďmi boli obľúbení a mali pozoruhodný duchovný vplyv. Ukazovali tak na veľmi príťažlivý druh františkánskeho svedectva, pretože vykonávali jednoduché bratské práce. Voči rehoľným bratom vrátnikom a kveštárom mali ľudia vždy veľkú úctu. Ideálom kapucínskeho brata (oslovovaného často ako brata ľudí) bol „jednoduchý“ bratský príklad v modlitbe a v službe druhým – zdokumentovaná je predovšetkým jednoduchosť a pokora bratov vrátnikov a kveštárov. Kázanie u jednoduchých bratov nebolo vo veľkej obľube, pretože kazateľov podľa princípu Konštitúcií malo byť „minimum“. Navyše bratia laici popri „oficiálnom“ kázaní bratov kňazov (kazateľov) vykonávali dôležitý apoštolát. Ako zaznamenal kronikár Bernardín z Colpetrazza, svojím vlastným spôsobom, v prvých desaťročiach „takmer všetci, kňazi a bratia laici, kázali… Laickí bratia hovorili o Božích prikázaniach, rázne kázali proti nerestiam a dávali príklad. Ich kázanie prinieslo najväčšie ovocie medzi jednoduchými ľuďmi. Brat Egíd z Orvieta bol uctievaným laickým bratom. Prišiel na zámok na vidieku v Ríme a len čo sa okolo neho ľudia zhromaždili, chcel kázať. Bol však nervózny z toho, že tam môže byť nejaký vzdelaný človek, a tak, aby to zistil, použil trik. Žiadal papier a kalamár a povedal, že si chce niečo poznačiť. Sedliaci odpovedali: „Otče, nemáme tu ani papier, ani kalamár. Všetci sme negramotní.“ Brat Egíd povedal: „Choďte zazvoniť na zvon! Chcem vám kázať!“ Jeho kázanie ich tak uchvátilo, že ho prinútili aby im kázal asi pätnásť dní. Vzbudilo to v nich veľkú horlivosť a hlboký pokoj. Bolo to pozoruhodné. Avšak keď nadišiel sviatok do mestečka prišiel jeden augustinián, majster teológie. Brat Egíd sa obával, že tento brat nájde chybu v tom, čo povedal, a tak s veľkou pokorou prosil majstra teológie, aby kázal. Sedliakom sa to vôbec nepáčilo a chceli, aby prestal a brat Egíd pokračoval v kázaní. Konal úžasné skutky nielen na tomto zámku, ale aj na mnohých iných miestach. Brat Ľudovít z Fossombrone, keď videl veľké ovocie, ktoré Boh skrze neho dával, dal mu povolenie kázať.“ „Bratia laici s takou veľkou silou ducha hovorili o Božích veciach tak, že si ich vážili viac ako veľkých a vzdelaných kazateľov. Keď sa dozvedeli, že sú to bratia laici, ľudia boli ohromení“. „Bolo by však príliš na dlho – uzatvára kronikár – spomínať príklady konkrétnych bratov. Tí, či už to boli bratia laici, alebo jednoduchý kňazi, prinášali úžasné ovocie svojím nabádaním, tvorivosťou (nie kázaním v zvyčajnom zmysle) a išli tam, kde videli zhromaždených ľudí a kázali im. Nielen jednoduchí bratia, ale aj veľkí kazatelia odložili zložité konštrukcie, ktoré sa v tom čase kázali, a pripojili sa s jednoduchosťou k obyčajným bratom v kázaní Kristovho evanjelia a Svätého písma.“
Dôležitá v misionárskej evanjelizácii, bola taktiež prítomnosť bratov laikov. Tak ako pri putovnom kázaní, aj na misiách bolo mnoho bratov laikov, ktorí sprevádzali kňazov a svojou službou a modlitbami podporovali apoštolskú činnosť kazateľov a misionárov. Okrem toho je príznačné, že kapucínskymi prvomučeníkmi boli kňaz Giovanni Zuazo z Medina Sidonia a brat laik Giovanni Spagnolo z Troie, umučený v Káhire v roku 1551.
V posledných rokoch šestnásteho storočia a začiatkom sedemnásteho storočia, keď sa rád rozšíril mimo talianskeho polostrova a rozšíril sa do rôznych európskych národov, nájdeme vždy medzi zakladateľmi rôznych provincií spolu s kňazmi aj bratov laikov.
Dôležitým dokumentom, ktorý tvorí základ mnohých obradov a nariadení o podobe kapucínskeho života v kláštoroch, je belgický „ceremoniál“ z rokov 1594-95. Bolo to dielo brata Hypolita z Bergama, predstaveného belgickej provincie a bol schválený na provinciálnej kapitule v Gande v roku 1594. Osvetľuje nádherné spojenie, rovnosť a bratské rodinné vzťahy, medzi klerikmi a laikmi, kde autoritu určuje služobný vek. Úcta ku kňazom je motivovaná Testamentom svätého Františka, ale „laici fratres recordentur quia inferiores omnibus esse debent in dignitate ecclesiastica, et sacerdotes et clericos debent rivereri; sed in moribus et virtutibus tales se exhibeant, ut omnibus praeferri mereantur“ (f. 78r) [bratia laici nech pamätajú, že majú byť menší ako všetci s kňazským postavením a že majú prejavovať úctu kňazom a klerikom. Svojím správaním a cnosťami by však mali dokázať, že si zaslúžia väčšiu úctu ako ktokoľvek iný.] V skutočnosti boli prví svätí kapucíni bratia laici. Ak je pravda, že charizma rádu je inkarnovaná predovšetkým vo svätých, je úplne symbolické, že prvým kanonizovaným kapucínskym svätcom bol brat laik, svätý Felix z Cantalice. Ba čo viac, z trinástich kapucínskych svätých, ktorí boli doteraz vyhlásení [v čase, keď bol článok napísaný], je sedem bratov laikov a šesť kňazov.
V belgickom ceremoniáli možno nájsť aj ďalšie dôležité veci. Môžeme sa dočítať, že bratia laici musia vyjadrovať jednoduchosť, ktorá bola najpríťažlivejším duchovným vyjadrením kapucínskeho rádu, „quae quidem simplicitas, etsi per totam religionem et in omnibus fratribus apparere debeat, in laicis fratribus tamen potissimum debet elucere, tam in gestis quam in verbis“ (f. 78v) [aj keď celý rád a všetci bratia by mali vyjadrovať jednoduchosť, mala by jasnejšie žiariť predovšetkým v slovách a konaní bratov laikov]. Niektoré dôležité úrady, ako je ošetrovateľ, vrátnik, kuchár a kveštár, sú zverené bratom laikom. Vieme, aký dôležitý bol tento posledný úrad pre putovnú a ľudovú evanjelizáciu, ako aj pre povolania.
Belgický Ceremoniál hovorí o tom, akí podstatní sú bratia laici v živote kapucínskych miestnych a provinciálnych bratstiev. Toto presvedčenie rádu vzniklo na konci pätnásteho a začiatkom šestnásteho storočia, keď sa označovalo ako „materský“ aspekt, bez ktorého rodina neexistuje: “Recordentur laici fratres, quia non ut fratres tantum, sed etiam ut matres, cum tota hylaritate, diligentia et amore erga confratres suos se debent exhibere; et quibus non tamquam hominibus, sed angelis et sanctis, immo tamquam Christo, cuius locum inter ipsos praelatus obtinet, debent inservire… Perpendantur et hic quanti sit in manu unius fratris pauperculi aliquando corpora omnium fratrum et totum conventum committere” (f. 112v) Nech bratia laici pamätajú, že lásku k bratom majú prejavovať nielen ako bratia, ale aj ako matky s veľkou radosťou, starostlivosťou a láskou. Nemali by im slúžiť len ako blížni, ale ako anjeli a svätí, skutočne tak, ako by slúžili Kristovi, ktorý je medzi nimi na prvom mieste. … Nech si to dobre uvedomia, pretože spôsob, akým sa niekedy zaobchádza s jedným chudobným bratom, môže ovplyvniť celý rad bratov a celú komunitu. Ďalej sa v ňom uvádza: „Memorentur etiam quia propter hoc quoque seraphicus Pater volens in summo ordine suam instituere religionem, non tantum de patribus et fratribus, sed etiam quasi de matribus voluit ei providere) et ideo dedit eis (breficilioicium a , ut plus temporis habeant incumbendi illorum servitiis…, nisi tamen tantae contemplationis essent, quod merito ab omnibus exterioribus his eximerentur“ (f. 112v) [Nech tiež pamätajú, že náš Serafínsky Otec chcel, aby sa spoločenstvo stalo nábožným rádom, ktorý netvoria len kňazi a bratia, ale aj matky, a tak im (teda bratom laikom) prikázal modliť sa kratší breviár, aby mali viac času na službu bratom… samozrejme okrem času strávenom kontempláciou, ktorá mala mať prednosť pred všetkými vonkajšími aktivitami]: v skutočnosti existuje viacero prípadov, ktoré demonštrujú, ako boli rôzni laickí bratia oslobodení od vonkajších úradov aby sa úplne oddali kontemplatívnemu životu. Zvláštne povolenie mal napríklad brat Arzénio Della Croce z Milána († 1583), ktorého poslal slávny Matúš Bellintany zo Salò.
Z prítomnosti a konania laických bratov jasne vyplýva ich zásadný prínos ku kapucínskej spiritualite. Úžasnú syntézu týchto rôznych aspektov nachádzame v živote a svedectve svätého Serafína z Montegranara, súčasníka svätého Felixa z Cantalice. Nasledovné slová, ktoré popisujú stránky a prvky tejto nádhernej kapucínskej spirituality napísal G. Santarelli vo svojom Vita di san Serafino. Na záver zhrnieme syntézu spirituality laického brata nasledovne:
„Dve veci bolo vždy vidieť a boli jeho neoddeliteľnou súčasťou: malý mosadzný krucifix a ruženec. Toto je tradičný obraz Serafína z Montegranara. Jeho oddanosť Ukrižovanému a Presvätej Bohorodičke ukazovala na veľkú múdrosť a prekypovala nebeským poznaním, ktoré niekedy úplne ohromovalo teológov a vzdelancov. Vždy nosil kríž v ruke a núkal ho každému pobozkať, aby šikovne zabránil pobozkať ruku a habit. Bol úplne skromný a pokorný človek – podľa príťažlivého vzoru kapucínov – vždy radostný a vnútorne žiariaci.“
Dokonale zachovával pravidlo chudoby a úplne v súlade s kajúcnou, kontemplatívnou a apoštolskou spiritualitou rádu vedel premeniť kaplnku na svoju celu. Zvyčajne trávil viac času v kaplnke, najmä v noci, ako vo svojej cele. Keď ho niekto videl a on si to uvedomil, predstieral, že spí – hlasno chrápal. „Môj milý svätec,“ odpovedal žartom keď ho niekto upozornil na jeho neúctu, „spím viac v kaplnke ako v refektári.“
„Úplne žíznil po svätej omši, Eucharistii, sviatostiach, modlitbe a po utrpení. Bol zamilovaný do tajomstva Krista a Panny Márie. Bol fascinovaný meditáciou o nich a dostával sa do extázy. Bol by rád, keby bol v bratstve v Lorete alebo v Ríme, aby mohol denne sláviť čo najviac omší. Z tohto pramenila jeho horlivosť pracovať pre Krista na spáse duší: jeho krátke a prenikavé duchovné napomenutia; jeho mimoriadne plodný apoštolát povolaní; jeho úctu ku kňazom; za jeho súcit s chorými, utrápenými a chudobnými; jeho odhodlanie dosiahnuť mier v spoločnosti a v rodinách; za jeho misionárske nadšenie a túžbu po mučeníctve. Hoci bol takmer negramotný, vedel hovoriť o Božích veciach veľmi jednoducho a zrozumiteľne. Keď ho pod poslušnosťou zaviazali predniesť kázeň v refektári, jeho komentáre k žalmu Qui habitat in adiutorio Altissimi alebo k sekvencii Stabat Mater dolorosa boli také precítené, že všetkých dohnal k slzám“.
