Keď som bol pred mnohými mesiacmi v Prešovskom gréckokatolíckom archíve a vybral som si jeden dokument z bežnej agendy biskupa bl. Pavla Gojdiča, netušil som, aký je aktuálny aj v dnešných časoch zasiahnutých vírusom COVID 19. Neskôr, keď som ho dal preložiť, zistil som, že je to jeho homília v pôste. Homíliu predniesol v jednu nedeľu pôstneho obdobia v roku 1941. Keďže aj my prežívame pôstne obdobie výnimočným spôsobom, ponúkam jeho homíliu na povzbudenie do dnešných dní.
Plné znenie homílie biskupa bl. Pavla Gojdiča
„DRAHÍ MOJI VERIACI !
Svojho času obletela svet znepokojujúca správa. Učení astronómovia jednohlasne skonštatovali, že celej planéte hrozí veľké nebezpečenstvo; smerom k Zemi sa približuje doteraz neznáma, nadrozmerná kométa, ktorá, ak by sa iba obšuchla o Zem, celú planétu zničia ohromné ohne.
Kométa sa pomaly, ale nezadržateľne približovala; preto astronómovia nekompromisne konštatovali a tvrdili, že s približujúcou sa kométou, prichádza i koniec sveta. Ľudí po celej Zemi naplnil strach a začali sa pripravovať na svoju poslednú hodinu, na smrť.
Po celom svete sa udiali veľké zmeny: vojaci opustili front a vrátili sa k svojim rodinám, aby boli v nastávajúcich krušných dňoch v kruhu svojich najbližších; čoskoro už ani neboli frontoch potrební, pretože vlády sa v krátkom čase uzmierili; komu by sa i chcelo bojovať a prelievať krv, ak má zakrátko prísť koniec sveta. Podobne sa zachovali aj jednotlivé rodiny, zanedlho uviedli na pravú mieru nezhody, ktoré mali medzi sebou; rozhnevaní sa zmierili; zlodeji vrátili ukradnuté veci; opilci a cudzoložníci sa kajali; kostoly sa naplnili veriacimi, ktorí sa od ráno do večera tiesnili pred spovednicami a s žalostnými vzdychmi a očami plnými sĺz, zlomení pod ťažobou tých zvestí sa spovedali tak, ako keď sa človek pripravuje na svoju poslednú hodinu, o ktorej netuší, či dnes, či zajtra, ale určite čoskoro nastane. Každý sa usiloval využiť čas nie len na pokánie, ale i na získanie čo najväčších dobých zásluh pre svoju dušu; boháči, i tí najväčší skupáni, štedro rozdávali milodary chudobným; rozkošníci sa usilovali čo najprísnejšie umŕtvovať svoje telo a zadosťučiniť za svoje hriechy.
Na veľkých námestiach, pod holým nebom vystavali tribúny, aby sa početné davy ľudí, ktoré by sa do kostolov nevošli, mohli zúčastniť slávenia svätých omší.
Celá tvár Zeme sa zmenila, namiesto doterajších vojen, krívd a nenávisti zavládli vo svete spravodlivosť, mier a láska; ľudia boli sami udivení tým, ako mohli byť doteraz taký zaslepení, krivdiť jeden druhému a nenávidieť jeden druhého, keď na svete je dosť miesta pre všetkých a všetci sme deti jedného Nebeského Otca, a preto sme všetci bratia a sestry, napriek tomu, že odev, jazyk, či zvyky, máme odlišné. Za takýchto okolností zavládla v srdciach ľudí vzájomná láska, pokoj a úprimné dobrodenie; ľudia si navzájom hovorili, aké je milé a krásne žiť a aká je to škoda, že koniec sveta je tak blízko a že až približujúca sa katastrofa im otvorila oči a odhalila tajomstvo šťastného a spokojného života, aj napriek potokom vyronených sĺz.
Kométa sa nezadržateľne približovala; no nakoniec zahanbila múdrych, vzdelaných, hvezdárov; preletela okolo Zeme tak, že sa jej ani nedotkla a planéta zostala neporušená; nenastal koniec sveta; celý ľudský rod si s veľkým potešením vydýchol, že nebezpečenstvo pominulo; no namiesto toho, aby ten blažený stav spravodlivosti a vzájomnej lásky pretrval, krátko na to, ako pominul strach z konca sveta, sotva čo sa ľudstvo oslobodilo od temných myšlienok na približujúcu sa smrť – všetko sa vrátilo do starých koľají.
Svetové mocnosti sa začali ešte intenzívnejšie pripravovať na vojnu, rodiny pokračovali vo vzájomných sporoch, nepriatelia sa ešte väčšmi znenávideli a robili zle jeden druhému; mládež sa rozpustilo oddala rozkošiam, zlodeji a vrahovia pokračovali vo svojich zlodejstvách, krádežiach a vraždách; nenávisť, nespravodlivosť, cudzoložstvo, kliatby a iné hriechy sa rozmnožili ešte väčšmi než predtým; kňazi a misionári zbytočne vystríhali: „Ó vy nerozumní! Aj keď teraz nenastal koniec sveta všetkým naraz, či neviete, že každému raz príde určite, nezadržateľne a možno už čoskoro, jeho posledný deň;“
No ľudia nechceli ani počuť o tom, že by mali zlepšiť svoj život a smrť si prišla pre každého bez toho, aby dopredu upozornila na svoj príchod; nehľadela na to, či je niekto mladý, či starý, bohatý, či chudobný, vzdelaný, alebo jednoduchý človek.
Mnohým sa otvorili oči až vtedy, keď už bolo neskoro, keď už bol čas skúšky, čas pokánia a čas konania dobrých skutkov, dávno preč.
No všetkým nám, ktorí ešte chodíme po povrchu Zeme, sa čas pokánia a čas nápravy ešte neminul. Ó, ako ľahko by nám mohlo byť, keby sme si vyliali našu horkosť v potoku sĺz a zabezpečili si večnú blaženosť vo smrti, keby sme si dokázali zariadiť naše životy tak, ako si ich dokázali zariadiť tí, ktorých vydesili približujúcou sa kométou a nastávajúcim koncom sveta.
Sväté písmo kladie osobitý dôraz na to, aby sme sa dôslednejšie zahľadeli do svojej duše a spolu s cirkevným chórom zvolali:
„Duša moja – duša moja, ostaň bedlivá, koniec sa blíži … „
Väčšina ľudí na svete je tak ponorená do každodenných životných starostí – a vábení hriechu, že zabúda na to najdôležitejšie a najpotrebnejšie, na svoju nesmrteľnú dušu a na svoj večný podiel, ktorý im bude, či nebude, daný po smrti na veky, podľa toho, či si ho za tých niekoľko rokov tu na Zemi zaslúžia.
Zaslepení žiadostivosťami tela, žiadostivosťou očí a márnomyseľnosťou, kráčajú životom cestou pýchy, cestou pominuteľných pozemských, telesných rozkoší a strácajú večné, nebeské radosti, pre ktoré sú stvorení. Ó, ako zúfalo prosia prekliate duše o jeden deň, jednu hodinu, jednu minútu na pokánie, ale drahý čas na zásluhy do smrti, už pominul.
Svätá cirkev nás v túto pôstnu nedeľu osobitým spôsobom vyzýva, aby sme si zrekapitulovali náš život: „ Bratia! Však viete, aký je čas, že už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna. Veď teraz je nám spása bližšie, ako vtedy, keď sme uverili.
Noc pokročila, deň sa priblížil. Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí. /Rim 13,11-14/
Aby sme si mohli hlbšie uvedomiť ponaučenia svätého apoštola, živo si predstavme, že ležíme na smrteľnej posteli, z ktorej nás už iní ponesú do rakve a v rakve do hrobu; na čo nám bude dolármi naplnená peňaženka, štyri páry volov, tá najúrodnejšia pôda a pšenicou naplnené sýpky, ak to všetko budeme musieť zakrátko opustiť a odovzdať druhým, ktorý sa možno už nemôžu dočkať našej smrti.
Žijeme v nestálych a nepokojných časoch, keď na sa na mnohých frontoch prelievajú potoky krvi, ľudia padajú ako muchy, chátrajú drahocenné majetky a pozemské statky, keď sa z milionárov z minúty na minútu stávajú žobráci, zo slávnych cárov utečenci, z najkrajších a najslávnejších mládencov – mrzáci, to všetko nám dokazuje márnosť sveta, márnosť aj toho najbohatšieho, najslávnejšieho a najprepychovejšieho života. Tu môžeme vidieť a presvedčiť sa o tom, že milovať jediného Boha, jemu verne slúžiť a starať sa o svoju nesmrteľnú dušu, je to najmúdrejšie čo môžeme urobiť a všetko ostatné je márnosť nad márnosť.
Aby si nemusel bedákať, keď bude na nápravu neskoro a už nebude možná, daj si teraz do poriadku záležitosti svojej duše tak, ako si ich dali do poriadku tí, ktorých vydesili približujúcou sa kométou.
Nepriatelia – zmierte sa, leto sväté písmo vás napomína, aby slnko nezapadlo nad vaším hnevom.
Cudzoložníci a pijani, kajajte sa, lebo ani cudzoložníci ani pijani nevojdú do kráľovstva nebeského.
Zlodeji, prinavráťte ukradnuté veci, vynahraďte spôsobené škody, lebo z temnoty sa nevyslobodíte skôr, kým nebude váš dlh splatený do posledného haliera.
Ako často sa modlili a navštevovali sväté omše, ako úprimne sa spovedali a zúčastňovali na spoločenstve veriacich a ako sa chránili od hriechu tí, ktorý sa pre približujúcu kométu pripravovali na smrť. Takto by sme si i my mali zariadiť náš každodenný život, aj keby to nás to malo stáť obetu; prinesme túto našu obetu, veď omnoho väčšiu obetu priniesol Boh za tých, ktorí ho milujú a verne mu slúžia.
Predsa nie je ani jedinej duše, ktorá by sa bez námahy, bez utrpenia a bez skúšok dostala do neba; pozrite na množstvo mučeníkov, spovedníkov, misionárov, na milióny a miliardy obetavých duší, ktoré ochotne obetovali svoje životy, prijali najväčšie umŕtvenia a najťažšie práce, preliali svoju krv, aby obsiahli večný život.
Nezabúdajme na to, že i naše duše majú rovnakú hodnotu a i nám môže hroziť večná smrť, od ktorej sa musíme chrániť za každú cenu. Náš spasiteľ nás napomína, že ak nás zvádza na hriech naše oko, ruka, či noha, tak si radšej máme vylúpnuť oko, odťať ruku, alebo nohu, lebo je pre nás lepšie dostať sa do neba s jedným okom, jednou rukou, či jednou nohou, ako navždy zahynúť; znamená to teda, že ak by nám nejaký hriech, nejaké priateľstvo, niektorá osoba, či vec, čo nás zvádzajú na hriech boli tak milý ako oko, ruka, či noha, aj vtedy ich máme od seba odvrhnúť, lebo kráľovstvo Božie je hodné prinesenia akejkoľvek obety.
Pokľaknime pod svätým krížom nášho Spasiteľa a so skrúšeným srdcom pohliadnime na jeho kruto zbičované telo, klincami prebité ruky a nohy, ostrým tŕním ovenčenú hlavu a bledú, zbitú, opľuvanú, krvou zaliatu svätú tvár. Ak si hlboko uvedomíme, že tento ukrižovaný Kristus trpí na kríži nevysloviteľné muky za nás, za naše hriechy a pre našu spásu, aby nás zachránil od večných múk pekelných a aby nám otvoril brány neba, nie je možné, aby nezmäklo i kamenné srdce najzarytejšieho hriešnika a aby nekonal pokánie i ten najväčší nehanebník.
Poďme náhlivo za Kristom teraz, kým na nás túžobne hľadí, netrpezlivo nás očakáva, kým nám veľkoryso odpúšťa naše hriechy, s láskou nás prijíma do svojho srdca, kým je ešte naším milosrdným Spasiteľom – a nie spravodlivým sudcom.
A my s hlboko zasiahnutými srdcami ďakujeme Tebe, drahý Ježišu, že si sa obetoval a prelial svoju svätú krv, aby si vykúpil svoje hriešne a nehodné deti; sľubujeme, že Ti chceme zostať verní až do smrti, aby nebola tvoja obeta na kríži za nás zbytočná, chceme sa kajať a nikdy viac Ťa nezarmútiť, Pane, dopraj nám prosíme tvoju svätú lásku, aby sme v našich dobrých úmysloch vytrvali až do konca – aby sme zásluhou Tvojej obety na kríži dosiahli slávne vzkriesenie.
Bolestne trpiaci za nás Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nad nami! Amen.“
autor článku: Karol Baran kapucín
Zdroje: Gréckokatolícke arcibiskupstvo Prešov, bežná agenda, r. 1941, signatúra 1100; preklad Katarína Šeligová; korektúra úvodného textu Jana Turčanová
