Apoštolský učiteľ

(sviatok 21. júla)

 

„Moje drahé duše, úpenlivo vás prosím, chcime poznať nekonečnú lásku Kristovu, ktorú nám prejavil, keď ustanovil sviatosť Eucharistie. Aby láska bola duchovná, je treba mať nové srdce, novú lásku, nového ducha. Kristus nás nemiloval srdcom telesným, ale duchovným, ktoré je čistá milosť a nezištná láska daná zadarmo, láska vrcholná a vrúcna. Je treba ho milovať z celého srdca, z celého, celého, celého živého, živého, živého, živého a opravdivého, opravdivého, opravdivého, opravdivého!“

(sv. Vavrinec z Brindisi)

 

Giulio Cesare Russosa narodil v talianskom Brindisi 22. júla 1559. Detstvo prežil v rodnom meste, kde dostal základné vzdelanie. Po tom, ako prišiel o otca, ho prijali brindisskí františkáni, ku ktorým chodil aj do školy. Keď zomrela jeho matka, dospievajúci mladý muž sa presťahoval do Benátok k svojmu ujovi, ktorý bol kňazom. U neho si prehĺbil svoj kultúrny a duchovný rozhľad. Práve v Benátkach sa zoznámil s kapucínmi a začal sa s nimi stýkať. Ich chudobný a prísny život ho začal priťahovať, a tak požiadal o vstup do Rádu.

Kapucínsky habit prijal vo Verone 19. februára 1575 a ako brat Vavrinec veľmi horlivo prežil noviciát. Rehoľné sľuby zložil 24. marca 1576. Počas štúdia filozofie a teológie v Padove a Benátkach sa prejavil jeho výnimočne prenikavý intelekt a túžba po poznaní. Zvláštny význam prikladal Svätému písmu, ktoré sa naučil naspamäť a zdokonalil sa aj v biblických jazykoch.

Po kňazskom svätení 18. decembra 1582 sa začal venovať predovšetkým kázaniu. Ako kňaz prechádzal celým Talianskom a hlásal slovo Božie. Pre túto úlohu bol nadaný fyzicky, intelektuálne aj duchovne. Jeho kázanie bolo podľa františkánskej tradície zakotvené v Písme, ktoré hlásal jasne a výrazne. Príbehy obrátení vďaka jeho prítomnosti a pôsobeniu sa dajú len ťažko spočítať.

Vzápätí bol Vavrinec povolaný k zodpovednosti vo vedení rádu. Zastával úrad lektora, bol gvardiánom a novicmajstrom, predstaveným toskánskej provincie, provinciálom v Benátkach a švajčiarskej provincie. V tom čase bol dva roky generálnym definítorom rádu. Veľmi dôležitá bola jeho činnosť, ktorá smerovala k rozšíreniu kapucínskeho rádu v strednej Európe. Na žiadosť pražského arcibiskupa Zbyňka Berky rozhodla generálna kapitula v roku 1599 o založení kláštora v Prahe. Do hlavného mesta Čiech bol vyslaný Vavrinec z Brindisi na čele skupinky dvanástich kapucínskych bratov. Jeho príchod bol poznamenaný mnohými ťažkosťami zo strany nekatolíckeho obyvateľstva. Silná apoštolská činnosť, zameraná predovšetkým na kázanie a otvorený dialóg, však rýchlo priniesla svoje plody: bol založený kláštor na Hradčanoch a ku katolíckej viere sa obrátil väčší počet Pražákov, ktorých priťahovala jeho osobná svätosť. Preto je v Čechách Vavrinec z Brindisi uctievaný ako zakladateľ, prvý predstavený a spolupatrón českej provincie kapucínov.

Ďalším z dôležitých okamihov jeho života bola Vavrincova účasť na ťažení proti Turkom. Aj napriek tomu, že armádne velenie nebolo príliš schopné, vďaka duchovnej podpore a povzbudeniu brindiského kapucína dosiahlo cisárske vojsko v októbri 1601 dôležité víťazstvo pri Stolnom Belehrade v Uhorsku.

Na generálnej kapitule bol 24. mája 1602 Vavrinec zvolený za generálneho predstaveného rádu, čo pre neho znamenalo predovšetkým navštíviť a vizitovať všetky rádové kláštory. V tej dobe bol rád rozdelený do tridsiatich provincií s počtom asi deväťtisíc bratov. Aj napriek veľmi náročnému cestovaniu vždy do poslednej čiarky dodržiaval prísne rádové pravidlá, dlho sa postil a praktizoval prísnu askézu. Osobitými charakteristikami jeho typicky františkánskej kristocentrickej spirituality boli predovšetkým Eucharistická úcta a mariánska zbožnosť. Svätú omšu slúžil veľmi horlivo a trvala dlho, hodinu, dve alebo tri. Pápež Pavol V. mu dokonca povolil predĺžiť celebrovanie až na trinásť hodín. Každý Boží dar a každú milosť pripisoval Panne Márii, nič mu nemohlo zabrániť v šírení úcty k nej.

Napriek svojej vyťaženosti napísal Vavrinec celý súbor spisov, ktoré môžeme rozdeliť do štyroch skupín: spisy homiletické, exegetické, polemické a autobiografické.

Okrem apoštolskej činnosti pôsobil aj ako diplomat. Aj napriek tomu, že chcel žiť v rozjímavom ústraní, často sa od neho musel vzďaľovať. Pápež ho vysielal na diplomatické misie, ktorých cieľom bol mier a svornosť. Keď sa jedna z jeho misií začala blížiť k dobrému koncu, Vavrinec veľmi ťažko ochorel. Strávený únavou a bolesťou zomrel 22. júla 1619 vo veku 60 rokov.

Vavrinec bol vyhlásený za blahoslaveného pápežom Piom VI. dňa 23. mája 1783 a o ďalších sto rokov, 8. decembra 1881 ho pápež Lev XII. zapísal do zoznamu svätých. Po podrobnom preskúmaní spisov ho 19. marca 1959 vyhlásil pápež Ján XXIII. za učiteľa Cirkvi.