Zázraky milého človeka

(sviatok 12. októbra)

„Dosť, utíšte sa, upokojte sa, môj svätý obrázok, to som nebol ja, ale bol to Kristus a tvoja viera, čo ťa uzdravila! (A tomu, kto ho trápil): Ó, môj svätý obrázok, svätý obrázok, kiež sa ti dostane bieleho chleba. Kiež by som bol hodný aspoň očistca! Som hriešnik. Nemám nič, len kríž a ruženec, ale dúfam, že s nimi budem na úžitok bratom a stanem sa svätým.“

(sv. Serafín z Montegranara)

 

Félix (brat Serafín) sa narodil v talianskom Montegranare niekedy okolo roku 1540 ako druhý zo štyroch detí. Kvôli jeho krehkému zdraviu ho otec poslal na výpomoc jednému roľníkovi, aby pásol stádo. V tichu vidieka sa naučil kráse uzobrania a modlitby. Po otcovej smrti ho starší brat, ktorý prevzal otcovo murárske remeslo, povolal späť. Chlapec sa však na to nehodil, a tak bol často terčom výčitiek a bitia zo strany svojho výbušného brata. Félix v sebe cítil povolanie ku kajúcemu životu v púšti, ako to zvykol počúvať pri čítaní životopisov svätých. Keď raz vyjavil svoje túžby jednej zbožnej dievčine, povedala mu o kapucínoch a ich duchovnom živote. Okamžite odišiel do kláštora v Tolentine.

Asi v roku 1558, vo svojich osemnástich rokoch, vstúpil do kapucínskeho noviciátu v Jesi, pôvodný kláštor v blízkosti Tabana. Tu okrem kapucínskeho habitu prijal meno Serafín a v roku 1559 zložil rehoľné sľuby. Počas 64 rokov svojho života sa zdržoval na rôznych miestach provincie, nie je však možné stanoviť presnú časovú postupnosť. Najdlhšie sa zdržal v kláštore v Ascoli Piceno, preto je často nazývaný Serafín z Ascoli. Na tomto mieste dňa 12. októbra 1604 zomrel.

Brat Serafín bol podľa vlastných slov nevhodný pre akúkoľvek prácu, a tak nerobil nič z toho, čím ho poverili, dobre. Preto mu gvardián ukladal mnohé pokánia, ku ktorým sa pridali pokušenia zo strany diabla, takže brat Serafín pomýšľal na odchod z rádu. Jedného dňa sa odobral do kostola, aby sa modlil pred Najsvätejšou sviatosťou a veľmi nariekal pred Pánom:

„Pane, títo bratia predsa videli môj život. Keď sa sem nehodím, nemali ma vôbec pripúšťať k sľubom, ale keď už ma prijali, prečo ma súžia takým pokorením?“

Vtedy započul od Najsvätejšej sviatosti hlas, ktorý mu povedal: „Brat Serafín, azda nie je práve toto správna cesta k tomu, aby si slúžil mne, ktorý som toľko vytrpel pre vykúpenie ľudského pokolenia?“ Brat Serafín vstúpil do seba a dal si predsavzatie, že vždy, keď niekto urobí alebo povie niečo, čo ho rozčúli, pomodlí sa za neho ruženec. Po určitej dobe znovu započul známy hlas: „Brat Serafín, pretože si z lásky ku mne prekonal a pokoril sám seba, požiadaj ma o akúkoľvek milosť a dostaneš ju.“

Sebazápor bol tajomstvom jeho svätosti. Milostí, ktoré vyprosoval, bolo tak veľa, že mu otec gvardián zakázal konať zázraky. Stačilo pobozkať jeho plášť, dostať jeho pohladenie, dokonca iba vzývať jeho meno, a zmizli dlhé choroby a vyriešili sa nevyriešiteľné veci.

K postave Brata Serafína neodmysliteľne patrí mosadzný kríž a ruženec, ktorý akoby prirástol k jeho ruke. Takto ho zachytáva tradičná ikonografia. Jeho úcta ku krížu a Panne Márii bola plná múdrosti pochádzajúcej z neba a občas udivovala i vzdelaných teológov. V ruke stále držal kríž a všetkým ho ponúkal na pobozkanie: snažil sa tak zabrániť, aby mu ľudia bozkávali ruku alebo tuniku.

Kostol dokázal premeniť na svoju celu, pretože v ňom trávil najviac času, a to hlavne v noci. Keď ho niekto sledoval a on si to všimol, predstieral spánok a chrápanie. A keď mu navyše dotyčný vyčítal nedostatok úcty, odpovedal mu žartom:

„Môj svätý obrázok, ja spím radšej v kostole než v refektári.“

Napriek tomu, že takmer nevedel čítať a písať, dokázal o Božích veciach hovoriť výnimočne znalecky a duchovne. Bol doslova zamilovaný do tajomstva Ježiša Krista a jeho matky. Rád o nich rozjímal, čo ho privádzalo do extázy. Keď musel z poslušnosti kázať v refektári, jeho slová, ktorými komentoval napríklad žalm „Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva“ alebo sekvenciu „Stabat Mater“, boli také dojemné, že všetkých privádzali k slzám.

Ľudia, ktorí ho poznali, ho popisujú až s fotografickou presnosťou: „Fúzy a vlasy mal stále neupravené… strašne mu páchlo z úst… jeho habit plný záplat mu padal neustále na ľavú stranu a bolo tak vidieť kajúci pás… jeho krk bol stále začervenaný a plný zapálených miest a boľačiek… nechcel, aby sa niekto dotkol jeho ramien… miloval kvetiny a deti.“ Pravdou zostáva, že ľudskí a pokorní svätci vždy mali radi deti. A práve deti svojím volaním „Zomrel svätec! Zomrel svätec!“ oznámili mestu Ascoli smrť brata Serafína, ktorá nastala 12. októbra 1604.

Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Benedikt XIII. dekrétom z 18. júna 1729 a do zoznamu svätých ho 16. júla 1767 zapísal pápež Kliment XIII.