Sloboda evanjelia

(sviatok 23. septembra)

 

„Všetko je zhrnuté v jednom jedinom: som stravovaný láskou k Bohu a k blížnemu. Ako je možné vidieť Boha, ktorý má zármutok zo zla a nebyť tiež zarmútený? Cítim len to, že mám a chcem, čo chce Boh. V ňom som vždy odpočinutý, aspoň vnútorne, aj keď navonok sa niekedy cítim horšie. Ježiš si vyberá duše a medzi nimi si bez akejkoľvek zásluhy z mojej strany vyvolil aj mňa, aby som mu pomohol vo veľkom diele ľudskej spásy. Čím viac také duše trpia bez útechy, tým menšie sú bolesti dobrého Ježiša. To je dôvod, prečo túžim stále viac trpieť a trpieť bez útechy a to je všetka moja radosť.“

(sv. Pio z Pietrelciny)

 

Francesco Forgione sa narodil 25. mája 1887 v Pietrelcine. Na jeho charaktere sa odrazila silná a niekedy až drsná povaha ľudu, z ktorého vyrástol. Ľudí, ktorí boli otesávaní tvrdými zimami a horúcimi letami, ktorí boli zvyknutí trpezlivo a ticho znášať protivenstvá, nikomu nič nevyčítať a aj v tom najchudobnejšom vidieť veľkosť vlastnú každému z Božích detí. Tento charakter sa prejavoval, aj keď spovedal a pod silným vplyvom Božej milosti dokázal pomenovať veci presne tak, ako boli, bez ohľadu na postavenia a na vlastný prospech. Jeho otec Grazio Maria Forgione odišiel za prácou do Južnej a neskôr do Severnej Ameriky, zatiaľ čo matka Mária Giuseppa („mamma Pepa“) niesla celú ťarchu starosti o rodinu.

Francesco prijal kapucínsky habit v januári 1903 ešte ako veľmi mladý, ako bolo vtedy zvykom. Prijal meno brat Pio z Pietrelciny. Po noviciáte v Morcone začal študovať filozofiu a teológiu a 27. januára 1907 zložil doživotné sľuby. Potom musel zo zdravotných dôvodov v roku 1908 opustiť kláštorný život. Pokračoval v štúdiách sám a bol vysvätený za kňaza v beneventskej katedrále 10. augusta 1910 na sviatok mučeníka Vavrinca: možno to bolo znamenie, že v ďalších rokoch bude musieť veľa trpieť. Kvôli zdravotným problémom však musel ďalej žiť v rodinnom prostredí až do roku 1916.

Vo februári 1916 sa definitívne vrátil ku konventnému životu, aj keď sa do kláštora vracal dočasne aj pred tým. Žil v komunite v meste Foggia a už v tej dobe sa okolo neho vytvorila duchovná rodina. Udržoval s ňou početnú korešpondenciu, prerušovanú len počas niekoľkých rokov, kedy mu to nariadili cirkevné autority. V septembri 1916 prešiel „dočasne“ do San Giovanni Rotondo, dedinky na polostrove Gargáno, aby sa dostal na čerstvý horský vzduch, ktorý prospieval jeho zdraviu. Prozreteľnosť ale zmenila všetky ľudské zámery a San Giovanni Rotondo sa stalo „jeho“ kláštorom, kde zostal bez prestávky až do smrti celých 52 rokov (s výnimkou malých prestávok).

Stigmy, Kristove rany, ktoré ponesie na svojom tele až do smrti prijal 20. septembra 1918. Asi mesiac po tejto udalosti o tom napíše svojmu duchovnému vodcovi, Benediktovi z neďalekého San Marco in Lamis:

„Po slávení svätej omše som bol v chóre. Náhle ma prepadlo niečo ako sladký spánok, spočinutie. Všetky vonkajšie aj vnútorné zmysly aj samotné duševné schopnosti boli stíšené tak, že sa to nedá popísať. (…) A zatiaľ, čo sa toto všetko odohrávalo, uvidel som seba samého pred tajomnou Osobou.“

Keď táto Osoba odišla, uvedomil si otec Pio, že jeho ruky, nohy a bok boli prebodnuté a tiekla z nich krv. Osoba, pred ktorou kľačal, sa mu už raz zjavila, keď bol 5. augusta obdarovaný darom transverbácie, prebodnutím boku.

Tieto mimoriadne javy určite prispeli nielen k tomu, že sa otec Pio stal slávnym, ale tiež k tomu, že začal mať i závažné problémy. V rokoch 1922-1923 sa jeho osoby prvýkrát dotkli zásahy Posvätného ofícia (vtedajšia Kongregácia pre náuku viery), ktoré prehlásilo, že sa nevyjadruje k tomu, či ide o „nadprirodzené javy“. Kapucínovi zakázala slúžiť omšu na verejnosti a odpovedať na listy, ktoré mu prichádzali.  V roku 1931 bola otcovi Piovi odobratá možnosť vykonávať kňazské funkcie, mohol len súkromne celebrovať. Od roku 1933 smel znovu slúžiť omšu s účasťou verejnosti a o rok neskôr mohol opäť začať spovedať. Ďalšie obmedzenie jeho činnosti nastalo v rokoch 1960-1964.

Tesne po hrôzach druhej svetovej vojny v roku 1947 začali práce na stavbe „Domu pre úľavu v utrpení“, ktorý bol slávnostne otvorený 5. mája 1956 za prítomnosti kardinála Giacoma Lercara. Súčasne začali vznikať ako duchovná podpora tejto nemocnice „modlitebné skupiny“, ktoré dnes existujú po celom svete. Otec Pio hovorieval:

„Bez modlitby je náš Dom úľavy v utrpení ako rastlina, ktorá nemá vzduch a slnko.“

Povesť tohto prísneho kapucína, ktorý ku svojim návštevníkom býval aj hrubý, zvlášť keď videl, že nemajú potrebné predpoklady na to, aby sa skutočne obrátili, stále rástla a šírila sa. Do San Giovanni Rotondo neustále prichádzali obrovské davy (anonymní pútnici, herci, umelci…).

Otec Pio miloval rovnakou láskou Krista i jeho snúbenicu, Katolícku cirkev, ktorú vždy považoval za svoju matku, aj keď mu spôsobovala mnoho trápenia. Keď niektorí z jeho priateľov, z ktorých mnohí samotnému otcovi Piovi i kráľovstvu Božiemu viac škodili, ako prospievali, chceli, aby sa otvorene postavil proti rozhodnutiu rímskych dikastérií, zareagoval okamžite a vôbec sa nesnažil mierniť hrubosť svojho charakteru. Biskupovi Andreovi Cesaranovi 2. apríla 1932 napísal:

„Z hlbokého ticha svojej malej cely počujem už nejakú dobu ozvenu falošných hlasov, ktoré sa točia okolo mojej úbohej osoby. Som znechutený nevhodným chovaním tých falošných prorokov, ktorí sa navyše oháňajú mojím menom. Musel som ich varovať (…), aby krotili svoje falošné nadšenie a rešpektovali to, čo nariadilo Posvätné ofícium.“

Ako ozajstný syn sv. Františka v sebe totiž živil veľkú dôveru v kňazov, ktorí žijú podľa pokynov svätej rímskej Cirkvi.

Keď 23. septembra 1968 o 2:20 ráno otec Pio zomrel, z jeho tela zmizli Kristove rany. Veriaci i neveriaci boli presvedčení, že zomrel svätec. Pápež Ján Pavol II. ho 2. mája 1999 prehlásil za blahoslaveného a 16. júna 2002za svätého.