Apoštol Piemontu

(sviatok 22. septembra)

 

„Nádhera raja nie je stvorená pre lenivcov, preto pracujme! Pre tých, ktorí sa zaviazali žiť v prísnej reholi, sa nehodí, aby sa príliš snažili vyhnúť utrpeniu, pretože utrpenie je celkom vlastné tomu, kto miluje Pána. Keby nám pápež z Ríma poslal kúsok Svätého kríža, prijali by sme ho s veľkou úctou a zbožnosťou a ďakovali za takú priazeň a láskavosť. Ježiš Kristus, najvyšší veľkňaz, nám z neba poslal časť svojho kríža: bolesti, ktoré znášame. Nesme ich pre jeho lásku, znášajme ich s trpezlivosťou a ďakujme mu za toľko priazne.“

(sv. Ignác zo Santhie)

 

Lorenzo Maurizio, ako znelo jeho krstné meno, bol štvrtým zo šiestich detí zámožnej rodiny. Narodil sa 5. júna 1686 v Santhiá (Vercelli). V siedmich rokoch stratil otca a matka ho zverila príbuznému, zbožnému a vzdelanému kňazovi, aby dostal dobrú výchovu. Neskôr odišiel na ďalšie štúdiá do Vercelli a v roku 1710 bol vysvätený za kňaza.

Mal pred sebou duchovne plodnú kariéru, ale jedného dňa utiekol do Turína, kde od provinciála získal povolenie na vstup do kapucínskeho noviciátu. Na jeho námietky odpovedal:

„Otče, v týchto triumfoch moje srdce nespočinie. V hĺbke duše počujem hlas, ktorý mi opakuje: Ak chceš nájsť mier, musíš plniť Božiu vôľu prostredníctvom poslušnosti.“

Tak sa don Belvisotto 24. mája 1716 v noviciáte v Chieri stal bratom Ignácom zo Santhie.

Po noviciáte v Chieri (1716 –1717) a junioráte v Saluzze (1717 –1721) bol v roku 1727 poslaný do kláštora Monte di Torino. V Mondove bol 31. augusta zvolený za vikára a magistra novicov. Počas štrnástich rokov v tejto funkcii Ignác podpísal rehoľné sľuby 121 novicov, z ktorých niektorí vynikali cnosťami a zomreli s povesťou svätosti. Otec Ignác dokázal v mladých srdciach vzbudiť lásku k zachovávaniu rehole a konštitúcií. Zvlášť vynikal v umení dodržiavať všetky nariadenia, najmä praktického charakteru, ktoré vedú k jednote a láske medzi bratmi. Láska je totiž princípom, z ktorého sa tieto ustanovenia zrodili, a ktorý ich všetky riadi.

Aj láska má svoje nároky a magister bol vo svojom princípe „zapri sám seba“ neoblomný. Práve tu sa však prejavovalo jeho pedagogické nadanie. Zmysel pre rozlišovanie a takmer „materinská“ neha mu získali úctu a dokázali si získať duše študentov. Jednému z novicov, budúcemu misionárovi v Kongu, Bernardínovi z Vezzy, ktorý kvôli vážnej očnej chorobe nemohol pokračovať v apoštoláte, daroval vlastné oči a vzal na seba pred Bohom chorobu svojho žiaka. Misionár sa uzdravil, ale úbohý učiteľ bol postihnutý chorobou tak prudko, že bol nútený opustiť svoju funkciu. Blahoslavený svoj dar nikdy neľutoval a ani sa tejto chorobe nedivil. Naďalej v Monte di Torino vyučoval rehoľníkov.

Ignác nikdy nebol kazateľom, ale keď mal mať z poslušnosti každú nedeľu katechizmus pre bratov laikov, začali naň nadšene chodiť  aj predstavení, profesori teológie a kazatelia. Boli nadchnutí duchom, ktorý z neho prehováral. Hovoril k všetkým s evanjeliovou slobodou a bez pochlebovania. Jedného dňa mu ktosi vytkol, že jeho slová o povinnostiach predstavených  boli príliš jasné. Brat Ignác mu odpovedal:

„Hovorím o všetkých a o nikom. To, čo hovorím, čítam na kríži.“

Viac ako 20 rokov pôsobil v Monte. Kázať prestal až dva roky pred smrťou, keď mal 82 rokov. Keď bol v roku 1744 oslobodený od úlohy magistra novicov, v Piemonte zúrila vojna proti Francúzsku a morová nákaza. Sardínsky kráľ Emanuel III. chcel kapucínov ako poľných kaplánov, a tak sa na dva roky stal bývalý učiteľ tvrdého odriekania dobrým samaritánom, ktorý liečil ranených a utešoval ich.

V roku 1746 sa vrátil do kapucínskej štvrte Monte, ktorá bude v jeho posledných 25 rokoch života miestom jeho anjelského a mierumilovného boja, v ktorom dozreli jeho hrdinské čnosti a zázračná účinnosť jeho požehnania. Turínski chudobní a chorí skoro spoznali nekonečne široké srdce kapucína, ktorý prechádzal ulicami, a obracali sa neho bez obáv, že by ho obťažovali.

Viac ako 20 rokov bol vyhľadávaným spovedníkom. V Monte všetci bez váhania hovorili: „Kto sa chce dobre vyspovedať, nech sa stane kajúcnikom otca Ignáca.“ Posledné dva roky (1768-1770) strávil Ignác na kláštornej ošetrovni. Neprestával žehnať, spovedať, radiť. Jeho život bol akoby premenený do podoby kríža, ku ktorému často obracal svoj zrak. Plodom jeho modlitby a kajúcnosti bola neustála radosť, ktorú bolo možné vnímať aj z jeho úsmevu. Každý, kto ho stretol, musel priznať: „Tento brat má v tvári radosť raja!“ Radosť neprestal blahoslavený nikdy zdôrazňovať aj tým najviac utrápeným a úzkostlivým dušiam, keď im hovoril: „Radujte sa a konajte dobro a nechajte spievať vrabce!“

Agónia ho zastihla, ako inak, v radosti:

„Otec gvardián, o mnohých svätcoch čítame, že tvárou v tvár smrti dostali strach. Ja som však pokojný, až sa bojím, že mám príliš veľkú dôveru, buďte tej lásky a poraďte mi.“

Odbíjala polnoc 22. septembra 1770, keď otec Ignác akoby odpovedal na výzvu modlitby „Vydaj sa na cestu, kresťanská duša… Amen“ a vydal sa na poslednú cestu. Pápež Pavol VI. ho dňa 17. apríla 1966 zapísal medzi blahoslavených.