Život zasvätený zástupnému utrpeniu

(sviatok 10. júla)

 

„Duše, utiekajte sa k predrahej krvi svojho Vykupiteľa, pretože ona nás vykúpila a spasila. Bože môj, prosím ťa len o spásu úbohých hriešnikov. Všetkých ich obráť k sebe, všetkých k sebe. Láska, ó láska! Pokojne mi pošli viac trápenia, viac krížov, znesiem ich, keď budem vedieť, že sa k tebe navráti všetko stvorenie, a že ľudia už ťa nikdy, nikdy nebudú urážať. Chcem byť prostredníčkou medzi tebou a hriešnikmi. Nech príde utrpenie, láska všetko vydrží. Zvíťazila láska, rovnaká láska, ktorá bola porazená; moja duša to v sebe cíti neopísateľným spôsobom.“

(sv. Veronika Giuliani)

Nie náhodou mystici píšu. Veronika Giuliani nepredstavuje výnimku. V jej denníku je zapísaných 22 000 strán, ktoré rozprávajú o jej dramatickej a výnimočnej ceste k Bohu. Svätica písala so sebazáporom a odporom, z čistej poslušnosti a tiež s veľkou únavou. Jej spomienky sú bežne zachytávané v priebehu noci, kedy si preto nemohla odpočinúť.

Veronika sa narodila v dedinke Mercatello 27. decembra 1660. O deň neskôr bola pokrstená a dostala meno Uršuľa. Jej otec Francesco Giuliani bol veliteľom miestnej vojenskej posádky s hodnosťou práporčíka. Uršuľa bola posledná zo siedmich dcér, a tak ako jej sestry, vyrástla v prostredí nasýtenom kresťanskou vierou, ktorú vytvárala predovšetkým matka. Tá však vo veku necelých 40 rokov zomrela. Pred smrťou si k sebe zavolala svojich päť dcér, ukázala na kríž a každej z nich určila jednu z Kristových rán: najmenšej Uršuli pridelila ranu v boku.

Neskôr sa rodina presťahovala do Piacenza. Francesco Giuliani dovolil, aby jeho štyri staršie dcéry vstúpili do kláštora, ale o prianí Uršule, ktorá bola najobľúbenejšia, najviac nadaná, ale taktiež podľa jej vlastného svedectva najviac rozmaznávaná, nechcel ani počuť. Ale už v deviatich rokoch sa Uršuľa rozhodla, a tak musel pred jej nezlomnou rozhodnosťou nakoniec kapitulovať. Keď ešte nemala 17 rokov, 28. októbra 1677 prijala rehoľný habit v kláštore kapucínok v Citta di Castello a charakteristické meno Veronika.

Jej cestu k Bohu vrúbia tieto pamätné dni: 1. novembra 1678 skladá slávnostné sľuby; 4. apríla 1681 jej Ježiš vkladá na hlavu tŕňovú korunu; 17. septembra 1688 je zvolená za novicmajsterku a tento úrad zastáva až do 18. septembra 1691; 12. decembra začína písať Denník; od 3. októbra 1694 do 21. marca 1698 je znovu novicmajsterkou; na Veľký piatok 5. apríla 1697 prijíma stigmy. V rovnakom roku na ňu príde udanie Posvätnému ofíciu (inkvizícii) a v roku 1699 ju komunita zbavuje aktívneho i pasívneho hlasovacieho práva.

Život i spisy svätice sú preniknuté náukou o odčiňovaní.

„Štipka utrpenia má väčšiu cenu ako všetky bohatstvá a všetky radosti sveta. Keby som mala tisíc jazykov, nemohla by som vyjadriť, koľko dobra prináša duši utrpenie. Utrpenie je kľúč k láske…,“píše vo svojom chválospeve utrpenia. Vo Veronikinom živote nájdeme širokú škálu modlitieb a obetí: „Ja… som sa vrátila do záhrady a dlho som tam zostala. Bolo veľa snehu… môj hlas nestačil, aby som volala duše, a tak som použila hlas reťazí, povrazov, pichliačov, pri každom údere som pozývala k pokániu hriešnikov, heretikov a Turkov…“

Kláštor reaguje na nezvyčajnú sestru na jednej strane dôverou a obdivom, na strane druhej akýmsi vyhlásením vojny. Veronika za to platila rôznymi strasťami, trestami a ponižovaním všetkého druhu. Bola pre svoje spoločenstvo hádankou. Z jednej strany nemožno pochybovať o vysokom stupni jej rozjímavej modlitby, vyššom osvietení, pokore a presnej poslušnosti; z druhej strany vyvolávala u všetkých sestier otázky, hlavne v noci, kvôli svojim výstrednostiam, nočným vychádzkam do záhrady, kajúcnosťami, ktoré vyhľadáva, predovšetkým lomozom okolo seba, ktorý mnohí počujú, keď na ňu útočia démoni.

Od chvíle, ako prijala alebo dostala stigmy v roku 1697, sa tieto „šialenosti“ stávali menej častými, až v roku 1699 úplne vymizli. Odvtedy Veronike stačilo trpieť bolesti a trápenia, pri ktorých vedela a videla, že pochádzajú priamo z ruky Božej, za účelom jej hlbšieho očisťovania. Toto zlaté pravidlo potom nezabudne vštepovať mladým sestrám a vyzývať ich, aby miernili svoju túžbu po kajúcich skutkoch.

Veronika mala prirodzený sklon k údelu Márie, nie Marty. V prvých rokoch v kláštore verila, že svoj smäd po dokonalosti utíši tým, že sa ponorí do kontemplatívnej modlitby. Manuálnu prácu chápala ako asketické cvičenie, ako pokánie, ktoré v nej prebúdza neprekonateľný odpor. Uvažuje o tom, či má z duchovného hľadiska väčšiu hodnotu život činný alebo kontemplatívny. Keď neskôr hovorí o skrytom živote v Bohu, píše „… a to mám napĺňať svojou modlitbou; nie tým, že sa stiahnem do svojej cely, ale uprostred komunity mám uskutočňovať samotu s Ježišom.“

Veronike sa dostalo praktického uistenia, že najúčinnejší spôsob, ako nachádzať Boha a klaňať sa mu, spočíva v plnení rôznych denných povinností a zamestnaní. Týmto princípom sa bude riadiť do konca života a bude ho vštepovať aj svojim rehoľníčkam. 7. marca 1716 odvoláva Kongregácia posvätného ofícia disciplinárne opatrenia, ktoré na ňu uvalila. Veronika sa tak smie zúčastniť volieb v rámci komunity. Hneď 5. apríla je zvolená za abatišu a tento úrad bude zastávať až do svojej smrti nasledujúcich 12 rokov.

Sestry nemuseli svoju voľbu ľutovať. Hneď na začiatku jej vedenia prichádzalo mnoho povolaní a almužny sa zvyšovali v takej miere, že ešte pred koncom roka sa mohlo začať so stavbou nového krídla kláštora, ktorý už bol príliš malý. Roku 1721 narazila Veronika na odpor starších sestier, keď sa napriek tomu rozhodla zaviesť vodovod podľa vtedajšej najpokrokovejšej metódy. Najväčší úspech však dosiahla pri vedení kláštora.

Jej telesné neduhy sa naplno prejavia 6. júna 1727: nasledujúcich 33 dní prežíva trojitý očistec – na tele, na duši i na duchu. Svätica si k sebe nakoniec zavolala mladé rehoľníčky, novicky a povedala im: „Poďte ku mne! Láska sa konečne nechala nájsť. To je dôvod môjho utrpenia… Povedzte to všetkým!“ Naposledy vydýchla 9. júla 1727.

Povesť jej svätosti bola tak veľká, že už 6. decembra rovnakého roku zahájil diecézny biskup informatívny proces. Pápež Pius VII. ju 17. júna 1804 vyhlásil za blahoslavenú a 26. mája 1839 Gregor XVI. za svätú.