Kapsa múdrosti
(sviatok 11. mája)
„Majte dôveru v Boha. Je lepšie zomrieť, ako stratiť vieru. Ďakujem Bohu, že som sa narodil katolíckym rodičom a že som od nich prijal vieru. Ďakujem Bohu, že ma k viere povolal vo svätom krste a že ma povolal do tohto Rádu svätého Františka. Chcel by som, aby celý svet bol katolícky, a aby sa obrátil a klaňal pravému Bohu, Stvoriteľovi a Vykupiteľovi.“
(sv. Ignác z Laconie)
Vincenzo sa narodil v Laconii na južnom okraji hornatého sardínského kraja v decembri 1701. Bol synom sedliakov, ktorí mu odovzdali vieru a ešte ako dieťa ho prezývali „malý svätec“. Ani deň nechodil do školy a nikdy sa nenaučil písať, ale každý deň sa zúčastňoval omše slúženej ešte pred rozodnením a slúžil ako miništrant. Malý svätec zostane zbožným aj počas ťažkého obdobia dospievania; v osemnástich ho na lôžko pripúta ťažká choroba, ktorá ohrozí jeho život. Spraví sľub, že keď prežije, stane sa františkánom.
Vincenzo sa uzdravil, ale sľub nesplnil. Navyše, akoby zabudol nielen na svoje sľuby, ale aj na predchádzajúcu náboženskú horlivosť a skôr chcel okúsiť radosti mladosti. On sám síce zabudol na učinený sľub, ale Boh nezabudol na neho. Jedno ráno na jeseň roku 1721 išiel na koni, ktorý sa splašil a Vincenzo ho prestal ovládať. Vo chvíli, keď si myslel, že odbila jeho posledná hodina, sa kôň náhle upokojil. Keď si s úľavou oddýchol, spomenul si na sľub a rozhodol sa ho splniť.
Sprevádzaný otcom sa na začiatku novembra onoho roku 1721 predstavil provinciálovi kapucínov v Cagliari a požiadal o prijatie do Rádu. Stalo sa niečo, čo neočakával – bol odmietnutý. Jeho biedny zdravotný stav by mu vraj nedovolil vytrvať v prísnych životných podmienkach laického brata kapucína. S otcom sa teda obrátili na markíza z Laconie, aby sa za neho prihovoril. Podarilo sa. Dňa 10. novembra si Vincenzo obliekol kapucínsky habit a prijal meno Ignác. Začal ročný noviciát. Pri poslednom skrutíniu prešiel len o jeden hlas, ale stačilo to na prijatie k sľubom, ktoré zložil 10. novembra ďalšieho roku 1722.
Nasledujúcich dvadsať rokov je pre nás zahalených tichom. Z tohto obdobia máme len málo správ, a navyše si odporujú. Okolo roku 1742 prišiel znovu do Cagliari a až do svojej smrti prechádzal so svojou kapsou na ramenách ulicami mesta. Vstupoval do všetkých domov, bohatých i chudobných, žiadal o chlieb a ponúkal chlieb iný a slovo evanjelia, ktoré hlásal jednoducho a účinne, najmä deťom a úbožiakom, ktorí cítili, že im rozumie, prijíma ich, miluje a chráni.
Slávnou sa stala príučka, ktorú Ignác uštedril obchodníkovi, ktorý zbohatol tým, že do krvi vysával chudákov. Chcel sa hrať na veľkodušného a získať povesť dobrodinca kláštora, ale brat sa jeho domu vyhýbal. Špekulant sa sťažoval gvardiánovi, ktorý Ignácovi nariadil, aby sa u neho zastavil. Len čo vyšiel z jeho domu, z vaku naplneného almužnou, začala tiecť krv a vyznačila cestu od mesta ku konventu. Zdesenému gvardiánovi Ignác odpovedal: „Otče, to je krv chudobných.“ Niekoľkými slovami bolo vyjadrené všetko.
Rýchlo sa okolo tohto dobrého brata, ktorý poznal ľudské srdcia, žil prísnym kajúcim životom a dostal od Boha dar konať zázraky a predvídať budúcnosť, vytvorila legenda. Jozef Fuos prišiel do Cagliari v roku 1773 ako kaplán nemeckého vojska a zostal tu niekoľko rokov. V jednom zo svojich listov píše: „Vidíme každý deň žobrať po meste žijúceho svätca… Keď mu niekto z neľudskosti odmietne dať kúsok syra, dokáže, aby sa za ním kotúľali celé kruhy syrov. Keď mu akýsi špekulant s obilím dal svoj chlieb ako almužnu, začala z neho tiecť krv; keď mu nejaký posmievač ponúkne, že mu jeho plátenný vak naplní olejom, donesie ho do kláštora bez toho, aby stratil jedinú kvapku.“
Grazia Deledda, spisovateľka, ktorá získala Nobelovu cenu, sa opiera o údaje životopiscov, keď píše: „Nenapísal ani riadok, pretože bol analfabet, nezanechal žiadne učenie, pretože nebol filozofom, nezaložil žiadny rád, pretože nebol človekom veľkých a odvážnych krokov. Chudobný žobrajúci brat, služobník všetkých, posledný z ľudí – to bol brat Ignác, ktorý je napriek tomu najviac pripomínanou osobnosťou 18. storočia na Sardínii.“ Deleddová popisuje jeho charakteristický zjav: „Je zobrazovaný ako starec, možno už slepý s ružencom a palicou v ruke, hrubou bradou a širokou opálenou tvárou. Nie je na ňom nič serafínskeho, pretože je starým sardínskym pastierom, v ktorého kapse sa skrýva poklad múdrosti a cnosti.“ Jeho múdrosť a cnosť nás okúzľujú ešte dnes.
Zomrel v piatok 11. mája 1781. Pápež Pius XII. ho 16. júna 1940 vyhlásil za blahoslaveného. Rovnaký pápež ho dňa 21. októbra 1951 zaradil do zoznamu svätých. V dňoch 20. – 28. augusta 1976 sa uskutočnilo veľké putovanie s urnou svätca po celej Sardínii.