(ľubovoľná spomienka 24. júla)
Anton Lucci sa narodil v talianskom mestečku Agnone 2. augusta 1682. Vstúpil do Rádu menších bratov konventuálov. Vynikal v štúdiu a prednášaní teológie, ktorá ho bohato inšpirovala na ceste dokonalosti, v horlivom konaní apoštolskej služby a v pokornej oddanej práci pre Apoštolskú stolicu. Ako biskup Bovina sa na dvadsaťštyri rokov stal skutočným otcom a pastierom veriacich diecézy. Usiloval sa upevniť svoj ľud vo viere a kresťanskom živote. S evanjeliovým zápalom miloval najmä chudobných, vždy pripravený pomôcť. Zomrel v Bovine 25. júla 1752. Do zoznamu blahoslavených ho zapísal pápež Ján Pavol II. dňa 18. júna 1989.
Z listov blahoslaveného Antona Lucciho
Iba vďaka Božiemu milosrdenstvu nedostatky, ktoré vidíme u iných, sa nenachádzajú aj v nás. Táto skutočnosť je istým znakom, že sme pod Božou ochranou a jeho mocná ruka je vystretá nad našou hlavou. A to bez akejkoľvek našej zásluhy; ak by ju stiahol naspäť, mohli by sme sa stať horšími, ako sú ostatní, nakoľko aj my sme iba biednymi smrteľníkmi. Preto sa máme stále zachovávať v bázni voči Bohu a prosiť Pána za tých, ktorí nechodia správnymi chodníkmi, aby ich osvietil a oni aby sa navrátili. Naša istá cesta je v plnení Božej vôle s dôverou v jeho pomoc, ktorú dostávame, aby sme nepadli a zachovali sa v jeho milosti. Mnohokrát sa sťažujeme. To preto, že nechceme horlivo konať to, čo sa patrí z našej strany, zatiaľ čo Boh, náš Pán, od ktorého sme dostali všetko naše bytie, pokračuje zo svojej strany v konaní pre naše dobro bez akejkoľvek našej zásluhy. Čo ešte by mal Ježiš pre nás urobiť? Daroval nám slovo života. Zjavil nám svoje spravodlivé výroky. Ukázal nám svoje presväté cesty. Voviedol nás do tajomstva svojho bolestného umučenia. Naučil nás pohŕdať pominuteľnými pozemskými vecami. Zjavil nám zázraky svojich diel. Prečo zostávame necitliví k toľkým dôkazom lásky? Prečo nezapojíme všetky svoje sily do služby, do milovania a zvelebovania Pána nekonečnej dobroty v nás i u ostatných? A prečo sa sťažujeme? Kto veľa dostal, ten má aj veľa urobiť pre Ježiša; kto však nechce alebo koná nedbanlivo, ten si zasluhuje, aby sa mu vzalo to, čo mu bolo dané. Neotrasie nami ani prísna výčitka voči lenivému sluhovi? Životom vo viere hľadajme neustále s Božou milosťou to, čo je dokonalejšie. Zriekajme sa seba a šliapme po mizerných pozemských veciach. Upierajme svoj zrak na Boha. V neho, ktorý je najvyšším dobrom, skladajme celé naše šťastie a nechoďme za prchavými prízrakmi tohto sveta. Počúvnime apoštola Pavla, ktorý hovorí: „Bratia, usilujte sa však o ešte väčšie dary.“ Prijmime pozvanie Ducha Svätého, ktorý keď nám pripomína, že máme verne plniť jeho príkazy, neustále sa vracia, aby nám vštepil to vzácne slovo „verne“. Verne – stále viac z lásky k Najvyššiemu; stále viac sústredení vnútorne aj vonkajškom. Stále viac oddelení od pozemských malicherností. Stále viac preciťujúci bázeň voči Božím výrokom. Stále viac zabúdajúc na seba. Stále opatrnejší a bedlivejší na satanské úskoky. Aj keď nič nezmôžeme sami od seba, potešuje nás slovo Apoštola: „Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje.“ Pokor sa pred Pánom a on „ti dá, po čom túži tvoje srdce“.