(ľubovoľná spomienka 18. augusta)

 

Počas Francúzskej revolúcie bolo osemsto dvadsaťdeväť svetských a rehoľných kňazov, ktorí odmietli zložiť predpísaný svetský sľub a nechceli odmietnuť poslušnosť pápežovi a Cirkvi, zhromaždených pri Rocheforte na dve lode, kde boli mučení. Podľa svedectiev tam bolo spolu usmrtených päťsto štyridsaťsedem kňazov. V procese blahorečenia bolo uznaných šesťdesiatštyri mučeníkov. Dvaja z nich, členovia Rádu menších bratov konventuálov, Alojz Adam a Mikuláš Savouret zomreli 13. a 16. júla 1794. Pápež Ján Pavol II. vyhlásil týchto 64 mučeníkov za blahoslavených.

 

Z homílie Jána Pavla II. v deň blahorečenia

Mučeníctvo je zvláštnym darom Ducha Svätého: na mučeníkoch vidno bohatstvo tajomstva veľkonočného Krista

„Chváľ, duša moja, Pána.“ Nech je tento žalm výzvou práve v deň blahorečenia mučeníkov, ktorí počas Francúzskej revolúcie svojou krvou dokázali vernosť Kristovi. Mučeníctvo je zvláštnym darom Ducha Svätého: darom pre celú Cirkev. A toto sa dovršuje aj v dnešnej liturgii blahorečenia, prostredníctvom ktorej všemohúcemu Bohu vzdávame slávu zvláštnym spôsobom: „Teba, kandidát mučeníctva, chváli zástup.“ Boh totiž prostredníctvom slávnostného obradu blahorečenia korunuje ich zásluhy a v tom istom čase potvrdzuje a robí zjavným dar milosti, ktorý im dal, ako vyhlasuje liturgia: „Korunovaním ich zásluh korunuješ svoje dary.“ V nových blahoslavených Kristus zvláštnym spôsobom zjavuje bohatstvo svojho veľkonočného tajomstva, kríža a zmŕtvychvstania. „Ježiš Kristus, hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili.“ V dnešné ráno, bratia a sestry, obráťme naše rozjímanie k šesťdesiatim štyrom francúzskym kňazom, ktorí boli spolu s ďalšími stovkami na lodiach-väzeniach pri Rocheforte usmrtení. Ako písal sv. Pavol Timotejovi, oni „vybojovali dobrý boj viery“, zakúsili dlhú kalváriu bolestí, aby preukázali pevnosť viery a vernosť Cirkvi. Zomreli totiž preto, že až do úplného konca vyznávali jednotu s pápežom Piom VI. Napriek tomu, že boli v hlbokej morálnej opustenosti, nikdy nezanechali ducha modlitby. „Keď boli v mukách“, hladní a smädní, nepovedali proti svojim katom ani jedno slovo nenávisti. Rozvážne sa odeli do Kristovej obety a silou vlastnej kňazskej vysviacky ju aj naplňovali. Teraz sa však pred nás stavajú ako znamenie Kristovej moci, ktorá sa náležite zjavuje v ľudskej slabosti. S radosťou o nich môžeme povedať slová Svätého písma: „Duše spravodlivých sú v Božích rukách. Nemúdri sa nazdávali, že je po nich, za nešťastie posudzoval sa ich odchod. Oni sú však v pokoji.“ Vyznanie viery, ktoré títo noví blahoslavení zložili obetovaním svojho života, ako hovorí Apoštol, spája zvláštnymi putami mučeníkov medzi sebou navzájom a spolu s Kristom, ktorý ako prvý mučeník „pred Ponciom Pilátom“  vydal dobré svedectvo. Ten istý Kristus, Pán celého sveta, Kráľ kráľov a Pán pánov, je sláva všetkých mučeníkov. „On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, jeho česť a vláda je večná.“ Jemu samému, ktorý sa pre nás stal núdznym, aby svojou chudobou daroval bohatstvá nám, nech je sláva a česť v týchto nových blahoslavených mučeníkoch, ktorí dnes pre celú Cirkev prinášajú nové dary milosti a svätosti.